Poroku a pol ste sa s rodinou kvôli manželovmu prestupu do iného klubu opäť presťahovali z Poľska do Rumunska. Ako vyzeralo sťahovanie? Mali sme teraz veľmi hektické obdobie. Niekomu sa možno zdá, že ho mám stále, pretože veľa cestujem, ale nie je to tak. Pred naším sťahovaním som dva týždne vysielala v Bratislave, kde so mnou boli deti aj mama. Tešili sa, že zase vidia Slovensko a brali to ako prázdniny. Balenie bolo trošku komplikované, lebo všetky veci z Poľska som niesla najprv na Slovensko. Takže ma čakalo sťahovanie celého domu, to znamená celej štvorčlennej rodiny. Peter mi, bohužiaľ, pomôcť nemohol, v tom čase bol už v Rumunsku.

Ako ste to zvládli? Čo všetko ste museli pobaliť? V nedeľu po vysielaní som sama sadla do auta. Vedela som, že tú jedenásťhodinovú cestu z Bratislavy do Gdanska a späť musím absolvovať na otočku. Trvalo mi deväť hodín bez prestávky, kým som všetko nahádzala do krabíc. Mali sme tam vlastne všetko okrem nábytku. Vždy si radšej prenajímame zariadený dom. Keď som išla naspäť, v aute nezostal voľný ani milimeter.

Máte veci ešte v škatuliach alebo sa vám už podarilo všetko vybaliť? Keď som sa vtedy vrátila s plným autom, všetko sme ešte v noci s mamou povykladali doma na Slovensku, kým deti spali. Na druhý deň ráno sme išli po prvýkrát za manželom do Rumunska, ale to už len so základnými vecami. Deckám som okrem zubnej pasty a kefky dovolila zobrať len dve tričká a jedny nohavice, ja som si zbalila veci do kuchyne. A ešte satelit, lebo moja mama a manžel by bez slovenských programov neprežili.

Znamená to, že mama bude s vami bývať aj na tejto novej adrese? Bola s nami v Poľsku, bude s nami aj v Rumunsku. Neviem si predstaviť, ako by sme to bez nej zvládali. Navyše, ja som typ, ktorý absolútne odmieta opatrovateľky.

Určite vám pomáha najmä vtedy, keď ste na Slovensku kvôli práci. Chce sa vám stále merať takú cestu? Cesta do Rumunska trvá asi osem a pol hodiny, do Poľska to bolo jedenásť. Keď nás colníci na hraniciach videli prvýkrát nabalených na prasknutie, mysleli si, že ideme len na dovolenku. Sme v Európskej únii, tak nám len pekne zamávali a jediné, čo ich zaujímalo, bola značka môjho auta a jeho typ. Páčilo sa im.

Cesta z Rumunska sem trvá takmer deväť hodín a náklady na ňu sú určite vysoké. Stojí vám to vôbec za to takto sa naháňať? Z rumunského Klužu je to do Bratislavy 664 kilometrov, čo je o dvesto menej ako z poľského Gdansku. Cestovanie mi neprekáža, a hlavne, ešte vždy je to pre mňa výhodné, ináč by som to nerobila.

Cestu vám hradí televízia alebo si ju platíte sama? Výdavky spojené s cestovaním si platím výhradne sama. Televízia mi ani nezvyšovala plat, odkedy musím dochádzať. No stále sa mi to oplatí, aj preto, že moja práca ma baví.

Nerozmýšľali ste, že moderova n i e zavesíte na klinec pre dochádzanie? Ak by som sa mala sťahovať niekam oveľa ďalej, je veľká pravdepodobnosť, že áno. Viem si predstaviť, že sa budem realizovať aj ináč. Bavilo by ma napríklad robiť futbalovú manažérku.

Ako ste v Rumunsku hľadali nový domov? Nemali ste z tejto krajiny strach? Keď tam bol manžel prvé štyri dni, aby podpísal zmluvu a urobili mu zdravotné testy, našiel pre nás aj bývanie. Bola som rada, že mi aspoň toto odpadlo, pretože to bolo na mne, keď sme šli do Poľska. Hľadala som vtedy na internete, ale kým som prišla na to, ako sa po poľsky povedia nehnuteľnosti, poriadne som sa zapotila. Vtedy som pre nás vybrala dva domčeky a manžel rozhodol, do ktorého sa nasťahujeme. A Rumunsko je normálny civilizovaný svet, v meste je množstvo nákupných centier, ničím sa neodlišuje od bežných väčších európskych miest.

Váš starší syn pôjde po letných prázdninách do tretej triedy. Už ste riešili otázku školy? Ide do anglickej školy, myslím, že to zvládne. My mu budeme vedieť v tomto jazyku poradiť. Beriem to tak, že je to pre jeho dobro, angličtinu bude používať celý život.

Poľština bola zložitejšia pre vás alebo pre syna? Samko bol kvôli škole prinútený naučiť sa jazyk. A išlo mu to veľmi rýchlo, po mesiaci hovoril po poľsky, po troch vedel už aj ich gramatiku, ktorá je diametrálne odlišná od tej našej.

Nelepila sa na neho poľština na úkor slovenčiny? To určite nie, lebo doma sa, samozrejme, stále rozprávame po slovensky. V Bratislave robil aj záverečné skúšky. No napríklad v matematike je teraz trochu popredu, pretože poľské školy idú s učivom o niečo rýchlejšie.

Vás mladší syn Maxim si ešte zrejme sťahovanie neuvedomuje do takej miery ako starší Samko. Ako reagoval, keď ste mu oznámili, že odchádzate inam? Bol veľmi smutný, pretože si tam našiel kamarátov. Myslím si, že pre neho to bolo najťažšie. Kým sme boli v Poľsku, chodieval vždy po škole, keď si urobil úlohy, von so svojou partiou. Najprv išli do kostola, pretože Poľsko je silne veriaca krajina, a potom išli hrať futbal. Na rozlúčku mu dali veľkú spoločnú fotografiu. Keď som to videla, bolo mi do plaču, a jemu ešte väčšmi. Samko im vtedy sľúbil, že ešte príde na dva dni, keď ja pôjdem pobaliť veci. Bolo mi to veľmi ľúto, že som ho nemohla zobrať, lebo inak by som sa do auta nepomestila. Ale sľúbila som mu, že do Poľska sa vrátime na budúci rok, aspoň na pár dní, na európsky šampionát vo futbale.

Nemyslíte, že každé sťahovanie bude pre neho bolestné? Najmä on bude pociťovať vytrhnutie z kolektívu. Nie. To si nemyslím. Práve naopak, ostrieľa sa. Je po mne a nemá problém zaradiť sa do nového kolektívu. Nie je typ, ktorý si nevypýta piť a radšej umrie od smädu. A Maxim bude taký istý.

Čo myslíte, dokedy vás bude baviť sťahovať sa z jednej krajiny do druhej? Je nejaká hranica, keď poviete manželovi už dosť, chcem tu zostať? Zatiaľ žiadnu hranicu nemám. Vždy som mala pobalenú tašku pri dverách, lebo ma bavilo cestovať. Ísť zase na nové miesto, niečo spoznať a vidieť. Teraz ma fascinuje rumunčina, ktorej vôbec nerozumiem. Ale teším sa. Už totiž chytám prvé slovíčka.

Lenka Čviriková dochádza do práce z Rumunska. Oplatí sa jej to?

Výber pre vás