Herečka Dana Košická o vzťahoch: Nechce byť obeť, vzoprela sa a odišla

Herečka Dana Košická: Nechcem sa stať obeťou, ktorá plače niekomu na pleci

Dana Košická o vzťahoch: Vydrží vzťah, kde jeden miluje viac ako druhý?

Katarína Čulenová

<a rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/gal/celebrity/herecka-dana-kosicka-vztahoch-nechce-byt-obet-vzoprela-odisla" target="_blank">FOTO HEREČKY ZO SERIÁLU ČAS NÁDEJÍ SI POZRITE VO FOTOGALÉRII.</a>

Ktorá žena po rozchode nazbiera takú energiu, že sa vrhne do stavby vlastného domu, hoci aj maličkého? Rozhodne to nie je štandard. Krehko pôsobiaca rodáčka z&nbsp;Kežmarku, ktorá žije v&nbsp;Košiciach, sa do toho pred pár rokmi pustila. Hoci so smiechom hovorí, že takéto vyčerpávajúce dokazovanie si vlastnej sily by už neodporučila žiadnej žene, cíti sa šťastná, že to dokázala. 

Herečkin život je stále farebný profesijne aj súkromne. Na otázku, čo jej napadne ako prvé, keď sa povie rok 2023, odpovedá: „Zmena. Zmenila som vnímanie práce, vnímanie času, vlastne všetkého. Svoj čas si viem viac vychutnať a&nbsp;užívať. Prispel k&nbsp;tomu aj impulz od môjho tela, ktoré mi dalo najavo, že zmena je nutná...“

Ide teda o&nbsp;pozitívnu zmenu, ktorá vám má priniesť do života niečo krajšie a&nbsp;v&nbsp;istom zmysle úľavu?

Už som prestala vnímať aj to, či je to pozitívne alebo negatívne, jednoducho zmena bola nutná. Každý človek niekedy pocíti, že potrebuje robiť niečo inak. Aj keď nevie, čo mu to prinesie, ide za tým.

Hovoríte, že telo vám dalo najavo, aby ste niečo zmenili. Herectvo nie je ľahká profesia z&nbsp;mentálneho hľadiska, ale často ani z&nbsp;fyzického. Cítite sa niekedy, akoby ste robili v&nbsp;bani?

Nie, práve naopak. Vesmír ma má celkom rád a&nbsp;posúva mi roly, ktoré ma nabíjajú radosťou a&nbsp;energiou, fyzickú vyčerpanosť necítim. Keď občas na predstaveniach vidím kolegov, ktorí sa na javisku trápia, ako diváčku ma to vyčerpáva. Tak­že toto nechcem odovzdávať tým svojim divákom. Samozrejme, že sa občas na javisku aj poriadne zapotím, ale aj to ma baví, veď som bývalá profesionálna športovkyňa, robila som kedysi biatlon.

Súdiac podľa štíhlej postavy, stále sa venujete nejakému druhu športu, však?

Do života mi vždy prichádzali rôzne druhy športov, no čím som staršia, tým sú jemnejšie, napríklad joga alebo čikung. Je to vynikajúci pohyb, pomáha mi to. Ale zároveň sa vyberiem aj na štyri hodiny šliapať do hôr, keď cítim, že mi to urobí dobre.

Ste typ, ktorý potrebuje trénera či trénerku?

Nie, hneď ako ma niekto začne koučovať, nepáči sa mi to. Keďže som chodila do športovej školy, mám teoretické vedomosti, ako čo robiť, veľmi rýchlo sa teda naučím potrebné veci a&nbsp;som sama sebe trénerkou. Občas ma ľudia prosia o&nbsp;radu, napríklad čo robiť s&nbsp;boľavým chrbtom, tak vtedy sa do toho zahĺbim, nájdem techniku a&nbsp;vyskúšam ju na sebe. Potom „nacítim“ človeka a&nbsp;odporučím mu cviky. Ale nedávam nevyžiadané rady. (Smiech.)

Telo je úzko spojené s&nbsp;dušou. Obracajú sa na vás ľudia o&nbsp;radu ako k&nbsp;bútľavej vŕbe?

Ak niekto pocíti potrebu otvoriť sa a&nbsp;príde za mnou, vypočujem ho a&nbsp;poviem svoj názor, čo by mohol urobiť. Toto sa mi naozaj stáva. Ale nie som tá, ktorá sama od seba dáva návody alebo ezoterické rady niekomu, kto o&nbsp;to nestojí.

Máte vo svojej knižnici psychologickú literatúru alebo sa skôr intuitívne opierate o&nbsp;vašu ženskú múdrosť nažitú rokmi?

Začína sa to tak, že človek siahne po nejakej literatúre a&nbsp;potom zistí, že všetko je vlastne prefiltrované cez autorovu životnú skúsenosť. Už sa neobraciam na nejaké múdrosti či overenú literatúru a&nbsp;už vôbec nie na koučing. Už veci nechávam plynúť len cez seba a&nbsp;cez to, čo pociťujem. Zdá sa mi, že je to jednoduchšia a&nbsp;krajšia cesta, než sa upnúť na cudzie múdrosti. Samozrejme, že aj tým prejdete. Hľadáte v&nbsp;tom odrazový mostík, ale nakoniec zistíte, že je vo vás niečo, čo je určené len vám a&nbsp;je to to najdokonalejšie a&nbsp;najkrajšie, čo môže byť len pre vás. 

Často si neveríme, sme naučení, že niekto vie viac ako my, niekto iný je múdrejší. Tá nedôvera voči samému sebe je v&nbsp;každom z&nbsp;nás. No po čase zistíme, že sa snažíme aplikovať na sebe naučené múdrosti, ktoré s&nbsp;nami nie vždy rezonujú. Keď sa od toho odpútame, prídeme na to, čo je pre nás najlepšie. Treba mať len dôveru v&nbsp;seba a&nbsp;v&nbsp;to, že v&nbsp;danej chvíli máme k&nbsp;dispozícii presne to, čo potrebujeme. Nemusíme to hľadať nikde na internete.

Človek sa často učí na vlastných chybách. Máte aj vy za sebou svoje kotrmelce a&nbsp;dá sa im vôbec vyhnúť?

Prišla som na to, že vlastne neexistuje zlá cesta. Neexistujú chyby či zlé rozhodnutia. Aj keď si myslíte, že ste niečomu zbytočne venovali energiu a&nbsp;nabrali ste zlý smer, aj to je vlastne druh rastu. Aj keď máte pocit, že ste v&nbsp;slepej uličke, aj to je vlastne dôležité. Netreba hľadať dokonalosť, lebo čo je to „najlepšie riešenie“? Aj slepá ulička vás niekam privedie, niečo či niekoho po ceste objavíte. V&nbsp;istom momente možno zistíte, že to, čo ste považovali za múdrosť, je blud. A&nbsp;keď sa nad tým zasmejete, ste opäť múdrejší. Takže všetko je len skúsenosť, ktorá vás vždy niekam posunie, možno aj do tej slepej uličky, ale aj tá vás niekam odrazí. Je to hra. A&nbsp;ak v&nbsp;tom celom procese pocítite strach či obavy, pozrite sa na to tak, že je to len pocit, ktorý potrebujete prežiť, no potom sa krásne uvoľní z&nbsp;tela aj sám.

Veľa strachov a&nbsp;ťažkých emócií prežívajú postavy v&nbsp;minisérii RTVS Čas nádejí, v&nbsp;ktorej ste stvárnili Annu Belsberg, manželku panovačného muža. Tichú, jemnú, ktorá sa nedokáže vzoprieť a&nbsp;potom si to vyčíta. Napadlo vám počas nakrúcania, že tento vzorec sa prenáša vekmi a&nbsp;je jedno, či je rok 1917 alebo 2024?

Keď sme točili, uvedomila som si, že touto ženou by som v&nbsp;reálnom živote nechcela byť. Takto oddaná žena môže byť veľmi nešťastná, nemá dostatok energie na to, aby zmenila niečo vo svojom živote a&nbsp;vzoprela sa. Preto trpí, a&nbsp;takisto aj ľudia okolo nej, a&nbsp;nakoniec to neustojí. Nevie to riešiť inak než odchodom zo sveta, ale nesúdim ju ani sa nesnažím radiť.

Bola Dana Košická v živote zahnaná do kúta? Čítajte na nasledujúcej strane.

Mali ste v&nbsp;živote vzťah, v&nbsp;ktorom ste konali submisívnejšie a&nbsp;cítili ste, že ste zaháňaná do kúta?

Submisívnosť mám stále niekde hlboko v&nbsp;sebe, hoci nie v&nbsp;takom veľkom rozsahu. Má ju zrejme každý a&nbsp;raz za čas sa objaví. Mňa to však na rozdiel od mojej pos­tavy posunulo k&nbsp;tomu, že som sa vzoprela a&nbsp;odišla. Pochopila som, že idem už proti sebe, na úkor seba. Každý má v&nbsp;sebe istú ochotu podriadiť sa, no musí si nastaviť hranice, aby ho ten druhý nezneužíval. Nesmiete ísť do mínusu. Ak to v&nbsp;sebe neprečítate, nepochopíte, stanete sa večnou obeťou, ktorá plače niekomu na pleci. Toto nie je moja cesta. Ale áno, aj ja som sa v&nbsp;tom ocitla.

Pre mnohé ženy nie je jednoduché pochopiť to a&nbsp;zmeniť...

Ak ste ponorená v&nbsp;situácii, zahltená emóciami, neviete prečítať, čo sa v&nbsp;skutočnosti deje, zomelie vás to do víru a&nbsp;neviete vystúpiť. Len čo však aspoň na chvíľu získate odstup a&nbsp;pozriete sa na to ako niekto nezaujatý, položíte si otázku: Preboha, v&nbsp;čom som sa to ocitla?!

Aby sme boli v&nbsp;hereckej téme… Možno pomôže skúsiť si samu seba predstaviť na javisku v&nbsp;divadle a&nbsp;svoje druhé ja posadiť do hľadiska ako diváka?

Áno, pozrieť sa na svoju situáciu ako na predstavenie, ktoré sa deje, môže pomôcť, hoci ani to nie je jednoduché. Treba na to silu a&nbsp;prácu na sebe v&nbsp;tom zmysle, že sa naučíte vážiť si samu seba.

Tlak okolia vie byť silný. V&nbsp;čase, keď ste stretli svojho budúceho manžela, režiséra Miroslava Košického, ktorý mal v&nbsp;tom čase rodinu, váš vzťah riešila ešte aj komunistická strana a&nbsp;zamestnávateľ. Cítili ste vtedy skôr vzburu alebo stres, pred ktorým ste sa snažili utiecť, a&nbsp;dúfali ste, že sa na to rýchlo zabudne?

Vtedy som si ani neuvedomovala, ako to cítim, nemala som tento nadhľad, pretože som bola ponorená v&nbsp;situácii, navyše veľmi mladá. Tlak som cítila, ale mala som oporu v&nbsp;partnerovi, ktorý bol múdry chlap, takže ma trochu nasmeroval a&nbsp;pomohol mi. Vplyv výchovy a&nbsp;okolia môže byť veľmi silný, ale je dôležité, koho v&nbsp;živote stretnete. Ak vás podrží, dá vám nadhľad, silu a&nbsp;nenechá vás v&nbsp;tom samú, dá sa to zvládnuť. Možno by som sa vtedy stiahla, neustála niektoré veci, zomlelo by ma to a&nbsp;zlomilo, no mala som pri sebe niekoho, kto povedal: Neboj sa, to ustojíme, to dáme. 

Keď sa vrátim k&nbsp;seriálu, kedysi boli ženy vedené k&nbsp;pokore, k&nbsp;tomu, že musia poslúchať, pretože sú finančne závislé od muža. Vtedy sa mohla vzbúriť naozaj iba veľmi silná povaha. Dnes si na seba vieme zarobiť, vieme byť samostatné, takže je to o&nbsp;čosi jednoduchšie. Citlivejšia žena sa však aj dnes môže zlomiť, preto netreba nikoho posudzovať, prečo sa správa tak, ako sa správa. Možno len nemá silu…

V&nbsp;seriáli zaznievajú otázky, či môže existovať jediná láska na celý život a&nbsp;či stačí láska jedného človeka, aby vydržala do konca života. Vydrží podľa vás vzťah, kde jeden ľúbi viac ako druhý?

Je to individuálne. Možno sú ľudia, veľmi zrelé bytosti, ktorí prišli na svet prežiť lásku na celý život a&nbsp;sú v&nbsp;tom naplnení. Klobúk dole, obdivujem to, ale ja to tak asi nemám. Pre mňa je vzťah dvoch ľudí ako vysoká škola. Keď už má niekto pocit, že sa naučil v&nbsp;rámci toho vzťahu všetko, myslím si, že niekedy je dobré odísť.

Keby ste si museli vybrať – chcete byť milovaná alebo milovať?

Asi by som sa necítila dobre v&nbsp;tom, keby som vedela, že ma niekto veľmi miluje a&nbsp;ja jeho nie. Z&nbsp;takého vzťahu by som asi odišla, lebo by som cítila, že idem do nerovnováhy, že dostávam, ale nedávam. Odišla by som aj vtedy, keby som milovala, ale cítila, že partner ma nemiluje. Vo vzťahu potrebujem rovnováhu – čo dávam, to aj dostávam.

Máte to v&nbsp;súčasnosti tak, že dostávate aj dávate?

Myslím si, že áno, dostávam aj dávam. Ale je to stav, ktorý som si momentálne nastavila, takto to chcem. Hneď ako by som pocítila, že je to v&nbsp;nerovnováhe, asi by som zo vzťahu odišla. Ten deficit lásky vás totiž dobehne a&nbsp;bude vyčerpávať aj partnera.

Láska má veľa podôb. Vy máte aj vnúčatá...

Som dvojnásobná babička. Moja dcéra Mirka, ktorá pracuje pre divadlo Ticho a&nbsp;spol., má chlapca a&nbsp;už aj dievčatko. Sme vyvážení… Ale úprimne, nie som „babička roka“, zatiaľ si užívam aj to svoje bytie. Niekedy sa ženy po päťdesiatke upnú na vnúčatá, ako keby nemali dostatok sebarealizácie. Ja ten priestor práve cítim, v&nbsp;tom dobrom zmysle slova. Nezavesím sa niekomu na krk s&nbsp;tým, že mu chcem slúžiť, radšej som sama pre seba a&nbsp;tak môžem dávať dobrú energiu aj iným. Každá minúta je vzácna, uvedomila som si to aj pri nakrúcaní Času nádejí, keď som sa pohybovala v&nbsp;priestoroch starého kaštieľa v&nbsp;Malinove. Mal zvláštne strašidelnú energiu. Cítila som zimomriavky vždy, keď som išla na pľac, do miestností, v&nbsp;ktorých bol urobený byt našich seriálových postáv. Prechádzala som cez prázdne neobývané priestory, ktoré niesli odtlačky tej doby. Keď filmári nasvietili miestnosť, ožila, ale keď svetlá zhasli, ostal tam smútok priestoru, ktorý akoby zomrel. Cítila som, že tam kedysi žili ľudia, mali svoje emócie, túžby, kaštieľ zažíval svoju slávu, krásu, pekne oblečených ľudí a&nbsp;zrazu je tam prázdno, zatuchnutý vzduch, plesnivé steny a&nbsp;starý nábytok, ktorý nikto nepoužíva. Cítite pominuteľnosť a&nbsp;zároveň pocit, že si máme užiť to, čo je teraz. Pretože aj to najkrajšie, najžiarivejšie môže pominúť a&nbsp;raz sa na to zabudne.

<a rel="noopener" href="https://sarm.pluska.sk/gal/celebrity/herecka-dana-kosicka-vztahoch-nechce-byt-obet-vzoprela-odisla" target="_blank">FOTO ZO SERIÁLU ČAS NÁDEJÍ SI POZRITE TU.</a>

Herečka Dana Košická o vzťahoch: Nechce byť obeť, vzoprela sa a odišla

Súvisiace články

Výber pre vás