Veľký kus ľadu
Film má dve časové roviny: v jednej vidíme dospelú Evu (Charlotte De Bruyenová/Rosa Marchantová), ktorá bezcieľne blúdi životom. V jej konaní je zrejmá akási odovzdanosť, z očí sa jej vytratila iskra. Pracuje ako asistentka fotografa, ktorý sa pokúša pozvať ju na rande, no keď sa mu to napokon podarí, Eva nevie, ako s tým naložiť. Žije v spoločnom byte so sestrou Tess (Femke Van der Steenová/Amber Metdepenningenová), ktorá sa práve sťahuje do vlastného.
Pre Evu je to ťažké, zdá sa, že sestra je posledným svetlým bodom v jej živote. Keď dostane pozvanie do svojej rodnej dediny, kde sa bude konať spomienková udalosť venovaná jej kamarátovi Janovi, váha. Napokon sa však rozhodne, že sa na nej zúčastní. Berie si so sebou korytnačku z detstva a veľký kus ľadu.
Obrazy z prítomnosti sa striedajú s Evinými spomienkami z detstva. Spočiatku sa zdá, že bolo relatívne spokojné: s kamarátmi Timom (Spencer Bogaert/Anthony Vyt) a Laurensom (Simon Van Buyten/Matthijs Meertens) si hovoria Traja mušketieri, ich dobrodružstvá sprevádzajú typické zvuky dediny ako spev vtákov či kosenie trávy.
Doma je to už o niečo horšie. Evina mama (Naomi Velissariou) má problém s alkoholom, a hoci väčšinu času pôsobí veselo, svojim deťom sa takmer nevenuje. Otec (Sebastien Dewaele) to ťažko znáša a uzatvára sa sám do seba.
Keď sa Eva postupne začne odcudzovať svojim kamarátom, zdá sa, akoby nikde nemala bezpečné miesto. Chlapcom sa pokúša zavďačiť, no dospievanie so sebou prináša isté zmeny, ktoré s nimi nezdieľa. Doma je Eva neustále v strehu, pretože sa musí starať aj o svoju malú sestru. Útechu nachádza aspoň v náručí Laurensovej matky Marie (Femke Heijensová), ktorá pracuje v miestnom mäsiarstve a o Evu sa úprimne zaujíma.
Čítajte viac Oscary ovládol film Oppenheimer, získal ich sedem. Scorsese a Barbie pohoreli
Osamelosť
Eva je milé a dobrosrdečné dieťa, ktoré postupne zakúša pocity zodpovednosti a prvé následky zlých rozhodnutí. Celým filmom sa vinie motív samoty, ktorý ju neustále sprevádza. Hoci sa po celý čas pokúša nadviazať s ľuďmi okolo seba nejaký hlbší vzťah, nedarí sa jej to.
Keď sa do ich mestečka prisťahuje Elisa (Charlotte Van Der Eeckenová), túži sa s ňou spriateliť. Elisa je sebavedomá, má vlastného koňa a je to taká „mean girl“. Evu spočiatku odmieta, hľadí na ňu zvrchu, no neskôr sa predsa len zblížia, aj keď len akosi povrchne. Pre Evu to veľa znamená, no Elisa to považuje len za kratochvíľu.
Roztápanie je veľmi surová, nekompromisná a autentická snímka, ktorá zobrazuje detstvo spôsobom, na aký nie sme zvyknutí. Niektorí diváci si zrejme pomyslia, že príbeh, ktorý vrcholí šokujúcim odhalením a tragédiou, je pritiahnutý za vlasy. Z vlastnej skúsenosti však môžem povedať, že deti dokážu byť naozaj kruté.
Foto: Film Europe
Film diváka prinúti zamyslieť sa nad tým, kde to pramení. Niekto sa taký narodí, u niekoho to zapríčiňuje prostredie, v ktorom vyrastá. Dôležitým faktorom je tlak okolia, vzájomné hecovanie sa – jedno dieťa niečo povie a ostatné, hoci s tým nesúhlasia, sa boja oponovať.
To, čo sa Eve stalo v detstve, ju ovplyvnilo na celý život. Nedokázala sa vymaniť zo samoty a zároveň ju hlboko poznačila traumatická udalosť, ktorou si prešla. Film zdôrazňuje, že sú udalosti, ktoré s nami zostávajú už naveky.
Odpustenie, pomsta či snaha pochovať to hlboko v sebe nie sú riešením. Možno ak by mala aspoň niekoho, kto by ju podržal, bolo by to inak. No kombinácia zlomovej situácie a absencie akejkoľvek podpory je zničujúca. Eva sa navyše musí vyrovnať s nečakanou zradou, ktorá divákovi vyrazí dych a zároveň ho absolútne znechutí.
Čítajte viac Filmová udalosť roka nesklamala. Veľkolepé pokračovanie Duny posúva hranice kinematografie
Hanba za to byť človekom
Roztápanie je tým typom filmu, ktorý stačí vidieť raz – je totiž natoľko silný a zničujúci, že druhýkrát by to už bol prejav masochizmu. Pre mňa osobne sa do tejto kategórie snímok radí napríklad Precious z roku 2009, ktorá je síce takisto výborná, no vidieť ju znovu by som už zrejme nezvládla.
Roztápanie funguje po všetkých stránkach, či už hovoríme o obsadení (detskom i dospelom), scenári, koketovaní so symbolikou alebo tempe deja. Príbeh sa pred očami diváka odhaľuje postupne a až na konci vrcholí hroznou udalosťou, ktorá mnohé vysvetľuje a zároveň vedie k tragédii.
Snímka neponúka žiadnu nádej ani zadosťučinenie, človek z kina odchádza ako zbitý pes, zamýšľajúci sa nad tým najhorším v nás. Roztápanie je ako poriadna rana päsťou do zubov, z ktorej vám ešte niekoľko dní pulzuje bolesť v tvári. Jeden užívateľ na portáli ČSFD to zhodnotil celkom presne: „Približne 111 minút hanby za to byť človekom.“
