Tu je stále boj
Smú sa vo vojne písať knihy?
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Autorka je ukrajinská spisovateľka a novinárka. Žije vo Viedni. 16. apríla o 18.00 prvýkrát vystúpi v Bratislave v Pistoriho paláci.
Považujem sa za zlomenú autorku, bývalú autorku, ktorá stratila dôveru v literatúru a – čo je ešte horšie – dôveru v jazyk. Rusko vedie proti mojej vlasti, Ukrajine, brutálnu útočnú vojnu. V tomto svete zúria aj iné vojny, ktoré bolia rovnako a spôsobujú, že človek onemie, tak ako to bolo s každou vojnou v minulosti. Tak sa mi zdá, že je to vždy večná vojna, čo bolí, čo vedie k onemeniu a neprestáva a je jedno, ako veľmi si to želáme. A hlavný nástroj spisovateliek a spisovateľov, jazyk, ktorý vytvára najkrajšie básne, môže slúžiť aj na to, aby vydával rozkazy na odpaľovanie rakiet zabíjajúcich civilistov alebo príkazy k postupu tankov. Jazyk preto nikdy nie je nevinný, človek musí byť, ako to najnovšie formuloval istý môj známy, kolega-spisovateľ z Konga, sám čistý, ak chce pracovať so špinavým jazykom. To ja nie som, nie som čistá, pretože sa ma zmocnil strach z jazyka, ktorý dokáže presvedčiť väčšinu mierumilovných občanov, že majú právo vraždiť iných. Rozumiem, ako absurdne sa musí javiť môj strach zvonka. Má sa azda pekár báť múky? Alebo stavebný robotník tehál a cementu? V roku 2023 má autorka strach z jazyka. A ja sa neustále pýtam,
