Karlovi Krylovi k osemdesiatinám

Autor je spisovateľ

Ahoj Karle,

dovoľ mi na úvod zablahoželať ti k tvojej osemdesiatke. Hoci si sa jej fyzicky nedožil, v nás, ktorí sme ťa mali a máme dodnes radi, žiješ ďalej. A keďže si bol hlboko veriaci katolík, dúfam, že sa na onom svete máš dnes lepšie ako my tu teraz. Dúfam, že si to jubileum aj patrične oslávil. S fľašou vína v ruke, tak si ťa pamätám.

Mal som štrnásť rokov, keď si sa objavil na jednej z demonštrácií proti vtedy ešte stále vládnucemu režimu na bratislavskom Námestí SNP. Komunisti ti umožnili prísť na pohreb matky. V tom čase som sa do tvojich songov zamiloval. Nahrával som si ich z koncertov v televízii na magnetofón značky International zakúpenom na Maria Hilfer Strasse a púšťal neustále dookola.

Neskôr som ti do Slobodnej Európy poslal svoje prvé textíky. Asi si vieš predstaviť, akú radosť som mal, keď som v schránke našiel list z Mníchova a v ňom tvoje slová povzbudenia do ďalšej tvorby. Pamätáš si, ako si ma na stretnutí Klubu Karla Kryla v Ružinove učil hrať na gitare Dachau blues? Bol to pre mňa nevšedný zážitok. Tvoje texty viem stále naspamäť. Nielen tie piesňové, básnické skladby Zbraně pro Erató či Slovíčka rád recitujem dodnes. Vždy s láskou spomínam na tie nedeľné popoludnia, ktoré som presedel pri rádiu a počúval tvoj program v Slobodke. Padesátka sa to volalo, však?

Karle, doba je zlá. Vova je už zase na hone. A ako spievaš v Ohlasoch písní ruských, nezastavil sa pri Rostove na Done, ale ide ďalej. Ešte síce nie je vo Viedni, ale jeho poskoci už obsadili Bratislavu. Asi by ti z toho bolo dosť zle, keby si to videl. Niekde sme museli spraviť chybu, keď sú tvoje staré songy stále aktuálne, myslím si. Pamätám si, ako si na jednom vystúpení s radosťou oznámil, že jedna z tvojich piesní už neplatí. Videl si nápis v podchode: Karle Kryle, už neryjeme držkou v zemi. Nuž, milý môj priateľ, obávam sa, že ak to pôjde takto ďalej, znova v tej zemi držkou ryť budeme.

Po tom Slovensku, ktoré si tak miloval, Karle, po tom Slovensku totiž znova kráča nejaké divné knieža a vymýšľa si bájky, v ktorých víťazí zloba. Nad mozgom tu znova víťazí poslušnosť a nad rozumom viera. Diabol nás ženie a my ideme ako ovce. Také je znamenie doby, drahý kamarát. Sto rokov stará špina sa znova derie na povrch. Von zo šedivých barákov vyliezli maškary. Rudý kohout na obzoru roztahuje spáry, nech tu zaznie aj tvoj rodný jazyk.

Doba je zlá, Karle. Od Čadce k Dunaju síce zatiaľ hranicu z ostnatého drôtu nestavajú a z Moravy do Blavy ešte nepotrebuješ víza, ale s tým naším divným kniežaťom sa tí vaši už odmietajú stretávať. A veľa ľudí od nás už radšej volí tak ako ty, odchod do exilu. V tej našej krásnej krajine totiž nevidia budúcnosť, nevidia v nej perspektívu.

Pamätám si, Karle, ako si na sklonku života písal do okresných novín v Znojme. Pre vtedajších pravicových zväzáčikov si sa stal nepohodlným. Nemohli zniesť, že sa do nich vo svojich textoch obúvaš. Pritom ty si ostal verný len tomu, čo si robil celý život. Zastával si sa slabších, otvorene kritizoval moc. Nie, nebol si naivný a nebol si ani tragickou postavou, ako to o tebe niektorí neskôr hlásali či dodnes hlásajú. Zostal si sám sebou a neuhol si. Nenechal si sa podplatiť. Veď predsa, nikto nemá na to, aby kúpil Kryla za prachy.

Karle, tvoje songy si dnes púšťam znovu a znovu. A neostáva mi nič iné, len uznať, že si vždy svet videl presnejšie a pravdivejšie ako tí, ktorí ti nevedeli prísť na meno. Či už to boli komunisti, alebo neskôr hurákapitalisti. Tvoj nadhľad, humor, ale aj ostrá kritika mi tu dnes veľmi chýbajú. Chýba mi tu človek tvojho formátu. Zlatá doba nenastáva, bude kamenná. Dávaj na nás odtiaľ zhora trochu lepší pozor, prosím. Vďaka za všetko, priateľ môj.