Zombifikácia politických strán
Republikáni premeškali svoje šance, a tak v ich strane dominuje vodca s hlboko autoritárskymi inštinktmi, ktorý je zjavne nevhodný pre svoj úrad.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite
Medzi svoje posledné činy ako predsedníčky Republikánskeho národného výboru zaradila Ronna McDaniel žiadosť, aby jej spolustraníci podporili dvoch ľudí, ktorých vybral Donald Trump, aby ju nahradili. Po hlasnom potlesku povedala, že sa ani neobťažuje opýtať sa, či v sále zaznelo nejaké „nie“. Bol to významný moment: procedúry, ktoré majú zabezpečiť demokratický proces v rámci strany, úplne nahradila aklamácia.
Keď porazení neodchádzajú
Trump nie je ani zďaleka jediným krajne pravicovým populistickým lídrom, ktorý podriadil politickú stranu svojej vôli. Únos straníckeho aparátu je medzi populistami a ašpirujúcimi autokratmi bežným javom, pričom história ukazuje, že to môže mať pre demokratický politický systém skutočne hrozné následky. Koniec koncov, premena strany na autokraciu je logickým prvým krokom na ceste k autokratickej krajine.
Pravdaže, apely na demokraciu a pluralizmus v rámci politických strán môžu vyznieť ako idealizmus. Nekonečné, vyčerpávajúce, pedantské debaty zvyčajne vedú k „víťazstvu“ toho najvýrečnejšieho straníka, prípadne človeka, ktorý na sa druhý deň ráno nemusí starať o deti. Navyše vnútorná demokracia – napríklad v podobe primárnych volieb v Spojených štátoch – môže byť štrukturálne priaznivá pre ideologických puristov, ktorí uprednostňujú extrémnych kandidátov, alebo môže vyzdvihnúť ľudí, ktorí sa k politike správajú ako ku koníčku a uprednostňujú proces pred výsledkami.
Interné diskusie však často prinášajú lepšie politické nápady. Víťazi budú mať prinajmenšom silnejší zmysel pre protichodné argumenty. S väčšou pravdepodobnosťou budú tiež rešpektovať legitimitu porazených v akejkoľvek danej vnútrostraníckej diskusii. Keďže sa predpokladá, že stranícki kolegovia vyznávajú rovnaké základné politické princípy, rozdiely medzi nimi zvyčajne spočívajú v tom, ako sa tieto princípy interpretujú a ako by sa mali implementovať politiky, ktoré sú na nich založené. Keď budú mať porazení pocit, že sa im dostalo spravodlivého vypočutia, je menej pravdepodobné, že zo strany odídu.
Kult osobnosti
Rešpektovaním legitímnej opozície vo vlastnej strane politici demonštrujú svoj záväzok dodržiavať základné pravidlá demokratickej hry. Keď je vnútrostranícka súťaž tesná, víťazi budú naďalej čeliť ťažkým váhám vo vlastnej strane, ktoré ich môžu vyzvať na súboj, ak sa príliš vzdialia od základných princípov strany – v neposlednom rade od demokratických princípov v strane. Takéto ťažké váhy majú dôveru členov strany a treba ich brať vážne.
