Dve tváre Roberta Fica k Ukrajine

Autor je poslanec NR SR a kandidát na poslanca EP za SaS

Po rokovaní vlád Ukrajiny a Slovenska v Michalovciach zostali takmer všetci z premeny Fica v nemom úžase. Nechcelo sa veriť ani očiam, ani ušiam. Ešte aj Smeru naklonené Michalovce zdúpneli.

Ukrajinský premiér Denys Šmyhaľ v prvej chvíli nevedel po prvom chladnom stretnutí u nich v Užhorode, či vôbec dobre počuje. Robert Fico povyberal z diplomatickej bonboniéry toľko ústretovosti, že zostal zaskočený. Iba reč jeho tela pri Ficovej snahe o čo najpriateľskejšie objatie prezradila meravosť z prekvapenia. Nedovoľovala mu prejav Ficovej náklonnosti opätovať. Fotoobjektív zachytil, ako sa opatrne od Fica odtiahol.

Z názorového obratu i rétoriky solidarity z úst premiéra Fica zostali nielen Ukrajinci, ale i mnohí na Slovensku prekvapení.

Ako rýchlo však nadšenie prišlo, tak aj pominulo. O dva dni, v Sobotných dialógoch RTVS už znel Fico po starom. Skrátka, inak. Čo pred dvomi dňami Šmyhaľovi posľuboval, akoby ani neodznelo. Premiér už totiž nehovoril k Šmyhaľovi, ale k svojim voličom doma. A chvíľami to vyznievalo tak, akoby Michalovce ani neboli. Naopak, akoby sa od prvého stretnutia v Užhorode nič na chladných vzťahoch nezmenilo. Z ústretovosti Slovenska voči Ukrajine, z michalovského posolstva, zostala na jazyku iba tá známa trpká príchuť odvrátenej tváre Roberta Fica.

Rétorický návrat k svojim adresátom

Na rozdiel od nich premiér Fico dobre vie, čo svojimi krokmi a vyjadreniami sleduje. Vysiela presne vykalkulované signály a posolstvá, ktoré mu idú na odbyt. Padajú na úrodnú pôdu ním opantaných voličov, ktorých si vie roky obkrútiť okolo prsta. A k nim v Sobotných dialógoch prehováral.

Ale echo z nich bolo sprostredkovane určené i do uší Kremľa, s ktorým si Fico pestuje bližšie vzťahy, než akákoľvek iná členská krajina v EÚ. S chladnou hlavou si uvedomuje, že všetky jeho kroky, najmä tie smerom k Ukrajine, na bratislavskom Veľvyslanectve Ruskej federácie pozorne monitorujú. A on chce mať dvere vždy otvorené.

Bol si vedomý, že sa už jeho priateľské posolstvo z Michaloviec (nedá sa totiž všetko dozvedieť, čo tam padlo na štyri oči) rozchýrilo. Preto ho bolo treba bleskovo „rozriediť“ o proruskejšie mantry, aby sa v pre nich priaznivejšej ozvene vrátili do Kremľom monitorovaného priestoru. Ale aj medzi jeho rovnako naklonených voličov, ktorým rovnako ako Bratčikovovi nie sú ústretové gestá a proukrajinské postoje po chuti. Ficov naratív k Ukrajine sa preto vrátil späť v „azbuke“, ktorej aj v tábore jeho prívržencov najlepšie rozumejú.

Jednou ranou dve muchy

Sobotnými dialógmi RTVS sa Robert Fico poponáhľal vrátiť k ostražitej solidárnosti s Ukrajinou. Priznával jej iba to, čo ako spojenec krajín EÚ a NATO musí ctiť a čo ako minimum donekonečna opakuje: „Rusko porušilo medzinárodné právo a Slovenská republika je za územnú celistvosť Ukrajiny“ vrátane Krymu. Ale vzápätí vychrlil zo seba aj svoje povestné floskuly: „Už ani náboj na Ukrajinu“ a hlavne že „napadnutie Ukrajiny neuznávame“. Aby jedným dychom dodal aj svoju mantru (z nôt Kremľa): „Cesta k ukončeniu ruskej agresie nemá vojenské riešenie”. A preto by sa napadnutie Ukrajiny malo ukončiť a riešiť „mierovými prostriedkami“. Čo sa v ruskej azbuke dá čítať len ako zmrazenie konfliktu s územnými ziskami Ruska, minimálne anexiou Krymu, Donecka, Luhanska a Zaporižžie vrátane Mariupola.

Proste – vrátil sa k rajským evergreenom Kremľa, ktorými irituje a ignoruje okrem Orbána všetkých v Aliancii a v Únii. Pretože z nich, najsolidárnejších a vytrvalých podporovateľov napadnutej Ukrajiny, nevyhnutnou vojenskou pomocou, aby vôbec prežila, drzo vyrába „bezohľadných vojnových štváčov“.

Druhou „muchou“ Ficovho zradného posolstva zanovitého mierotvorcu je uspokojenie domáceho publika. Preto mu odkazuje: „Ukrajine budeme pomáhať odmínovacou technikou a humanitárnou pomocou. Ale keď aj iní zarábajú na predaji zbraní, prečo by sme aj my, inak bezbranní odporcovia vojny, neumožnili súkromnému biznisu na Slovensku dodávať Ukrajine muníciu. Ale výlučne na komerčnej báze, aby pomáhala predovšetkým našej silnej túžbe po mieri. Že tento komerčný predaj zbraní bude prebiehať pod delimitovanou a monopolnou kontrolou i právomocami ministra obrany a „najlepšieho ministra všetkých čias“ Kaliňáka, že sa na ňom zrejme budú podieľať aj zbrojár Strnad, v ktorého zbrojovke má Kaliňák svoju firmu na výrobu pušiek, to je v tejto súvislosti a v očiach jeho fanatikov vedľajšie. A hádam sa čo nevidieť k svojmu pramennému biznisu po návrate z exilu vráti aj ich ďalší „náš človek“, priateľ Miroslav Výboh.

Napokon, zisky z takejto „komerčnej pomoci“ sa dajú okamžite kasírovať. Ale čo je vlastne štát (ktorý, mimochodom, riadime), do súkromného biznisu pod kontrolou „našich ľudí“. Premiér Fico na ich záujem predsa nemá žiaden vplyv. Ide to úplne mimo nich, uznajte!

Michalovce vyplavili aj ďalšie Ficove tromfy jeho politického inštrumentária. Jedným z jeho najobľúbenejších tovarov sú sľuby. Tentoraz sa nimi pokúsil okrem domáceho publika „nakŕmiť” aj ukrajinského premiéra Šmyhaľa. Na začiatok mu „daroval“ zatiaľ rozpočtovo nekrytý šek dobudovania železničnej a cestnej infraštruktúry z Košíc do Užhorodu na spôsob dobudovania prepojenia Bratislavy s Košicami do roku 2010. Ním si navyše kúpil aj notorickú priazeň svojich voličov, ktorých má práve na východe krajiny požehnane. Ako sa hovorí: zabil tým „jednou ranou dve muchy“.

Aj Ukrajinci si uvedomujú, že perspektíva členstva v EÚ, tobôž v NATO je vzdialenou hudbou ich povojnovej budúcnosti. Prečo by im teda premiér Fico nemohol preukázať neobyčajnú veľkodušnosť a veľkorysosť, ak v Michalovciach suverénne vyhlási, že Slovensko bude podporovať členstvo Ukrajiny v EÚ a poskytne im nezištne svoje skúsenosti? Za túto vzdialenú perspektívu pomoci počas zničujúcej obrany napadnutej Ukrajiny vlastne počas jeho mandátu nič nedáme.

Ale zasa pŕŕŕ! Aby sme zase neboli v ruských očiach až takí rozšafní, Robert Fico je už proti prijatiu Ukrajiny do NATO. Presne tak, ako si to Kremeľ praje, aby tým bezprostredne „neohrozoval“ jeho údajné bezpečnostné záujmy. Čo tam po tom, že Aliancia je už tak či tak na hraniciach Ruska. A nikto zatiaľ, dokonca ani Rusko (okrem umelo živeného strachu) nezaznamenal žiadne bezpečnostné ohrozovanie „mierumilovného a vždy víťazného Ruska“. Aké nebezpečenstvo pre túto imperiálnu veľmoc na hlinených nohách by teda pribudlo, keby sa aj Ukrajina stala vo vzdialenej budúcnosti členskou krajinou Aliancie?

Príprava publika na nepríjemné otázky Bruselu?

Druhoplánový zmysel jeho posolstva „pro dómo“ v nerušenom monológu Sobotných dialógov RTVS sa dá čítať aj ako „delostrelecká príprava“ na očakávané nepríjemnosti Bruselu za doterajšie kroky jeho kabinetu k autokratizácii moci.

Preto si v dostatočnom predstihu pripravuje pôdu na odpor k tejto nehoráznej „nespravodlivosti voči Slovensku” medzi svojimi voličmi k nenávidenému Bruselu, ktorú sám tak starostlivo rozsieva a živí. Toľká opovážlivosť! Trestať nás za „slobodu vlastného názoru“? Nedopovie už, že sme ako členská krajina Únie povinní rešpektovať spoločné pravidlá. Dôležitejšie je byť súzvučným s Orbánom, aby sa echo rebélie dostalo až do samotného Kremľa. Ale túto časť zámeru svojho účelového posolstva by svojim voličom neprezradil ani na haagskom detektore lži.

Podľa intenzity Ficovej „delostreleckej prípravy“ masírovania verejnej mienky sa preto dá odčítať predpoklad, že sankcie Bruselu sú na spadnutie.