Do pušiek vojakom strkali kvety. Pokojná revolúcia zvrhla fašistickú diktatúru, teraz sa v Portugalsku vracia krajná pravica
Príbeh o diktátorovi a jeho páde, prechode na demokraciu a opätovnom návrate pravicových extrémistov v Portugalsku.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Cez Lisabon preteká rieka taká široká, že ju mnohí turisti považujú za more. Tajo má v najužšom bode šírku 2,3 kilometra. Presne na tom mieste fašistický diktátor António de Oliveira Salazar odhalil v roku 1966 most, ktorý nazval po sebe: Salazarov most.
Vyzerá ako Golden Gate Bridge v San Franciscu, pretože ho stavala tá istá firma.
Pred 50 rokmi, 25. apríla 1974, však salazarizmus padol po Klinčekovej revolúcii, ktorá sa rozbehla baladou v rádiu a skončila sa vkladaním kvetov do hlavní vojakov.
Aj napriek skúsenosti s brutálnou ultrapravicovou diktatúrou namiešanou z nacionalizmu a katolicizmu si práve v rok tohto výročia Portugalčania do parlamentu zvolili krajne pravicovú stranu Chega.
Mal byť kňazom, skončil ako diktátor
António de Oliveira Salazar sa narodil v roku 1889 o osem dní neskôr ako Adolf Hitler. Pre predstavu, bolo to v časoch, keď ľudia doma nemali elektrinu, pričom Portugalsko bolo ešte zaostalejšie než zvyšok západnej Európy. Úzky pás tejto krajiny je vytlačený na okraj Pyrenejského polostrova, slovami slávneho básnika Luísa Vaza de Camões, tam, „kde sa končí zem a začína sa more“.
Aj preto krajinu obišli viaceré modernizačné revolúcie vrátane industriálnej.
Kým v Európe sa už bežne používal parný stroj, portugalskí roľníci a robotníci ešte aj na najnáročnejšiu prácu používali ľudskú silu. Vyšvihnúť sa na spoločenskom rebríčku bolo takmer nemožné. Dievčatám sa to mohlo podariť, ak sa dobre vydali.
A chlapcom jedine vtedy, ak by sa dostali do katolíckej školy, ktorá dávala štipendiá pár vybraným žiakom. Štúdium si totiž máloktorá rodina mohla dovoliť a gramotnosť bola veľmi nízka. Salazar sa narodil ako piate dieťa a jediný chlapec. Rodičia robili všetko pre to, aby vytúženému synovi zabezpečili čo najlepšiu budúcnosť.
Salazar nastúpil do katolíckej školy a mal sa stať kňazom. Mnohí, ktorí dostali štipendium, sa naučili čítať, písať, počítať a potom stratili záujem slúžiť Bohu a zo školy utiekli. Pri Salazarovi sa však zdalo, že na niektorú faru raz skutočne nastúpi, až kým v roku 1907 škole náhle neoznámil, že v tejto kariére už nechce pokračovať.
Nepáčil sa mu vzostup socialistickej revolúcie. Kráľa Karola I. zavraždili, monarchia bola v ohrození a život v kňazskom rúchu už nevyzeral lákavo. Sú to však len dohady, možno Salazar odišiel, lebo sa chcel venovať akademickej činnosti. Nastúpil totiž na Univerzitu v Coimbre, kde pracoval ako profesor ekonómie.
Nacionalizmus a katolícka viera
V roku 1910 monarchia padla a vznikla prvá republika. Vydržala len 16 rokov a z chudobného Portugalska sa vojenským prevratom stala diktatúra. Salazar sa v nej stal ministrom financií a už v priebehu prvého roka vo funkcii dokázal stabilizovať rozpočet a menu. Bol taký populárny, že premiér Domingos Oliveira odstúpil a uvoľnil mu svoju stoličku.
Salazar kritizoval socializmus a liberalizmus. Bol extrémne konzervatívny a vyhýbal sa všetkému modernému.
Ako v knihe 50 rokov diktatúry píše portugalský novinár Antonio De Figueiredo, ktorého Salazarov režim prenasledoval, a preto väčšinu svojho života prežil v exile v Londýne, možno to bolo tým, že Salazar sa rodičom narodil neskoro, čo na tie pomery nebolo bežné. Mama bola štyridsiatnička a otec päťdesiatnik.
Okrem konzervativizmu jeho diktatúru, ktorú nastolil v štáte nazvanom Estado Novo, charakterizoval nacionalizmus a katolícka viera.
„Diktatúra bola nastolená na začiatku 30. rokov v kontexte rastúcich fašistických a nacistických režimov v Európe a vo svete,“ povedal pre Denník N portugalský politológ Miguel Cardina z Univerzity v Coimbre. „Nielen Portugalsko bolo poznamenané náboženskou katolíckou perspektívou, Salazar bol len jeden z mnohých, ktorí v režime spojili fašizmus s katolíckym konzervativizmom.“
Salazar fašizmus a nacizmus odmietal, pretože podľa neho neboli dostatočne katolícke a morálne. Nemal však morálny ani náboženský problém s tým, že jeho štátna polícia so skratkou PIDE prenasledovala politických oponentov, mučila ich, väznila a vraždila.
Celý čas, čo bol pri moci, sa tváril, že tam vlastne je z donútenia, lebo radšej by naďalej pôsobil ako profesor ekonómie. V skutočnosti však vybudoval Portugalskú mládež, niečo ako Hitlerjugend. Ráno museli deti odpovedať na dve otázky učiteľov „Kto nech žije?“ a „Kto nech vládne?“ spoločnými výkrikmi: „Portugalsko! Portugalsko! Portugalsko! Salazar! Salazar! Salazar!“
Salazar sa nikdy neoženil. Celý život ho však sprevádzala Maria de Jesus Caetano Freire, ktorá sa mu starala o domácnosť. Bola všade s ním a ľudia ju začali volať doña Maria. Špekulovalo sa, prečo si ju nikdy nevzal. Kňazom sa predsa nestal.
Mohlo to byť preto, že pochádzala z chudobnej rodiny a konzervatívny Salazar nechcel pôsobiť ako niekto, kto porušuje nepísané pravidlá nemiešania sociálnych tried.
Zničila ho dekolonizácia
Salazarovo Portugalsko síce nebolo veľmi rozvinuté, ale rado sa považovalo za mocnosť, pretože ešte stále malo svoje kolónie. „Tie boli pre Salazara veľmi, veľmi dôležité,“ povedal Cardina.
V tom období viacero európskych krajín dekolonizovalo, ale Portugalsko to robilo ako posledné. Podľa Cardinu preto, lebo Salazar definoval kolonializmus ako súčasť portugalskej národnej identity a odmietol rokovať s oslobodzovacími hnutiami.
Portugalsko viedlo koloniálne vojny v troch krajinách. V Angole vypukla v roku 1961, v Guinei v roku 1963 a o rok neskôr v Mozambiku.
„Portugalsko malo vtedy deväť miliónov obyvateľov, pričom 800-tisíc mladých mužov Salazarov režim poslal do týchto vojen,“ vysvetľuje, čo viedlo k revolúcii. „To je veľká časť populácie a navyše veľmi dôležitá, pretože mladí muži tu mali zostať, pracovať, zakladať si rodiny, no namiesto toho išli bojovať do Afriky. Vojenskí hodnostári sa preto začali na prelome 60. a 70. rokov organizovať a rozhodli sa zvrhnúť režim.“
V roku 1968 dostal Salazar mŕtvicu a o dva roky neskôr zomrel. Vo funkcii premiéra ho už počas zdravotných problémov nahradil Marcelo Caetano. Vnímal rastúcu nespokojnosť a vo svojej Primavera Marcelista, teda Marcelistickej jari, sa režim snažil zachrániť pár ústupkami a reformami. Rozviazal mierne ruky médiám a povolil vznik odborového hnutia.
Silní stúpenci diktatúry z vlády pokračovali v politických represiách proti komunistom a antikolonialistom a nespokojní vojaci sa neprestali organizovať. Začiatkom roku 1974 z nich už bolo politické hnutie, ktoré si hovorilo Movimento das Forças Armadas (MFA), teda Hnutie ozbrojených síl.
Kvety v hlavniach zbraní
24. apríla 1974 presne o 10.55 ráno začala v lisabonskom rádiu hrať hudobná balada Paula de Carvalha E Depois do Adeus, ktorá v ten rok zastupovala Portugalsko na Eurovízii. Tam síce vyhrala ABBA s piesňou Waterloo, ale, ako píše Alex Fernandes vo svojej novej knihe, švédske kvarteto nikdy neodštartovalo revolúciu. Carvalhova balada však áno.
Bol to signál pre vojenských veliteľov. Druhý prišiel dvadsať minút po polnoci, teda už 25. apríla. V rádiu začala hrať folková pieseň Grândola, Vila Morena od speváka Zeca Afonsa, ktorý bol v tom čase v Portugalsku zakázaný.
Armáda najprv obsadila letisko, potom vládne budovy na lisabonskom námestí Praça do Comércio, kde jeden z režimu verných generálov kričal na vojaka, aby spustil paľbu na pokojný dav. Vojak neposlúchol.
Lídri Hnutia ozbrojených síl, ktorí si hovorili apríloví kapitáni, niekoľkokrát vyzývali ľudí, aby nevychádzali z domu. Ako povedal Cardina, „ľudia neposlúchli“ a tisícky Portugalčanov vyšli do ulíc na podporu armády. Z vojenského prevratu sa tak stala občianska revolúcia. Ľudia sa zhromažďovali najmä na centrálnom trhu, ktorý bol plný klinčekov, keďže v apríli majú sezónu.
Čašníčka Celeste Caeiro začala tieto kvety spontánne strkať vojakom do hlavní ich zbraní aj do vreciek na uniformách. Pridali sa aj ďalší ľudia, a preto revolúcii prischol názov klinčeková.
Caetano sa ukryl na základni lisabonskej vojenskej polície, ktorú však obkľúčili vojaci MFA. Aj s prezidentom Américom Tomásom ich poslali do Brazílie, kde Caetano prežil zvyšok života. Tomás sa po niekoľkých rokoch vrátil do Portugalska.
A teraz sme demokracia
Prechod na demokraciu bol podľa portugalského politológa Cardinu zlomový. „Ako keby niekto uťal a ukončil históriu,“ povedal.
„Výsledok revolúcie je zaznamenaný v ústave, ktorá bola prijatá v roku 1976. Lenže v tej ústave boli veci, ktoré reálne ešte neexistovali, ako napríklad verejné zdravotníctvo, vzdelanie, právo na bývanie a množstvo iných vecí,“ pokračuje v hodnotení prechodu na demokraciu.
Krajina politicky dlho inklinovala doľava k socializmu, čo bolo aj dôsledkom histórie fašistickej diktatúry. Tento rok sa však treťou najsilnejšou stranou stala krajne pravicová Chega. Vo voľbách získala až 18,1 percenta hlasov a 48 mandátov v 230-člennom parlamente.
„Sčasti stojí za úspechom Chegy dedičstvo diktatúry. Keď je prechod takýto nárazový, keď máte akýsi zlom medzi minulosťou a prítomnosťou, tak vám v spoločnosti vždy zostane veľa ľudí s nostalgickými spomienkami na to, ako bolo za minulého režimu dobre,“ myslí si Cardina. Nostalgické nálady Chega vyvoláva napríklad tým, že sa hlási k Salazarovmu sloganu Deus, pátria e família, teda Boh, vlasť a rodina, ale pridali k tomu štvrté slovo trabalho, teda práca.
Za úspechom Chegy stojí aj viacero faktorov, ktoré sa nespájajú priamo so Salazarovou diktatúrou a s obrazom minulosti, ale s kolonializmom a rasizmom v portugalskej spoločnosti. „Ten vidno napríklad na tom, ako sa Portugalsko správa k Rómom. Zároveň je to problém, ktorému teraz čelia mnohé iné krajiny,“ hovorí portugalský politológ.
Prečo zase ultrapravica?
V tohtoročných voľbách však vládnucich socialistov porazila stredopravá Demokratická aliancia, ktorá získala 29,5 percenta hlasov a 79 mandátov. Socialisti so ziskom 28,7 percenta budú mať 77 mandátov, čo je výrazný pokles oproti súčasným 120 mandátom. A tretia skončila spomínaná Chega.
„Všetky portugalské krajne pravicové strany propagujú privatizáciu zdravotníctva a školstva a tiahnu k ekonomickému neoliberalizmu. Chega je z nich najsilnejšia, pretože je zasadená do medzinárodného kontextu, je prepojená s európskou krajnou pravicou, má obrovské množstvo peňazí a dobre pracuje so sociálnymi sieťami,“ pokračuje Cardina.
Lídrom Chegy je 41-ročný bývalý futbalový komentátor André Ventura. Veľmi viditeľná je aj Rita Matias. „Nie je práve najinteligentnejšia, je len tvárou sociálnych sietí. Zameriava sa tam na tínedžerov, 15- až 17-ročných stredoškolákov, často aj chodí na diskusie na stredné školy, pretože jej úlohou je podchytiť budúcich voličov. A má dobré výsledky,“ hovorí Cardina.
Chegu volili najmä mladí od 18 do 34 rokov, ale voličov si strana našla aj v iných vekových kategóriách. Nedá sa to rozdeliť ani na mestá a vidiecke oblasti. „Ich hlasy sú pomerne rovnomerne rozložené po krajine,“ hovorí Cardina. Rozdiel v životnom štandarde v Lisabone a v regiónoch však podľa neho cítiť.
„Máme problém s vyľudňovaním vidieka. Ľudia tam nemajú perspektívu. Možno majú v dedine bazén, ale nemajú sa kde zamestnať,“ hovorí politológ. „V Lisabone je zase náročné nájsť si bývanie, ceny veľmi rastú. Mladý človek si nemôže dovoliť bývať v Lisabone bez pomoci rodičov, čo vytvára v ľuďoch akýsi odpor, rovnako ako im prekáža pomer cien a platov.“
Na čo teda Chega ľudí nalákala? „Hovoria, že im prekáža korupcia, ale tomu sa ťažko verí, keďže sami sa v korupcii topia. Lenže takáto rétorika o skorumpovaných elitách v krajine, ktorá je taká chudobná ako Portugalsko, jednoducho funguje,“ myslí si Cardina.
Strana, najmä ich influencerka Rita Matias, propaguje na sociálnych sieťach ultrakonzervativizmus. Podľa Cardinu je portugalská spoločnosť čoraz konzervatívnejšia. Bývalý premiér Pedro Manuel Mamede Passos Coelho napríklad nedávno spolu s členmi Chegy a katolíckej cirkvi predstavoval knihu s veľmi konzervatívnym pohľadom na ženy, rodinu a interrupciu.
„Propagujú myšlienku, že ženy by mali zostať v domácnosti a starať sa o deti, čo je veľmi fašistická myšlienka,“ hovorí Cardina. Nemyslí si však, že v boji za zákaz interrupcií budú úspešní. Portugalčanky si v náročnej, ale dobre organizovanej kampani vybojovali reprodukčné práva v roku 2007. „Najmä ženy z pracujúcej triedy chodili na interrupcie do Španielska alebo pri nelegálnych interrupciách v Portugalsku zomierali. Neverím, že si to teraz dajú vziať.“
„Uvidíme, koľko žien vyjde na výročie do ulíc,“ uzatvára.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
