Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov
Pohľadom zdola na blankyt neba,
ponorený v zeleni jari,
kráčajúc kopcom s tieňom pred sebou,
za spevu vtákov a hudbe lúky,
mámený vôňou kvitnúcich stromov,
vnímam hlas tichý, ktorý mi vraví:
„Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov.“
Život sa rodí, u zvery i ľudí zákon počatia i zrodu rovnaký je,
slasť i bolesť v jedno sa spojí, a tlkot nových sŕdc prinesie.
Tma brieždi svetlo, či svetlo brieždi tmu?
Smrť pohlcuje život, či život zráža smrti chuť?
Ten hlas však opäť myšlienky pretne a hlasnejšie dodá:
„Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov.“
V poteche vody, zmývajúcej z tela ťarchu celého dňa,
vo vedomí si výdobytkov doby, ovocia námah mnohých rúk,
v márnosti mnohých cieľov, vrcholov kopcov,
zbadajúc z nich vrcholy štítov, a takto dookola,
zdá sa čoraz vyššie nikdy nekončiac,
v tichu hlas ticho bolestne zvolá:
„Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov.“
Nočný sen tiež pokoj nedá,
nosiac závany krajín, ďalekých zemí, hlbokých vôd i šírych obzorov,
kde nemožne je možným a možne istým,
príbehy pestré pretrhnuté rannou nádejou.
Kloniac sa pred Pánom, v blízkosti Jeho a moci Jeho Slov,
v tej prosbe mojej vedenia Jeho a ochrany mne tých zverených,
hlas priamo s dôrazom dodá:
„Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov.“
A deň si ide tou svojou cestou,
na cesty všetkých ďalších dní,
krížiac tie cesty ľudského rodu,
tie milióny chodníkov biedy i radosti.
Diaľnica sveta kam nás to vedieš,
že strácame to najcennejšie čo máme,
ten poklad ľudskej ľudskosti?
Hlas jasne vraví:
„Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov.“
Pohodlie, úspech a presadenie seba, bojovať, vyhrať a silný byť,
a hoc aj paláce z neba, nikdy nepreváži ľudským byť.
Človek, kdeže máš srdce a kdeže ideš spolu s ním?
Srdce ochotné v obeť denne seba dávať,
vidiace srdce potreby núdznych,
vidiace srdce, vediac opäť láskou žiť?
Bez hádok, sváru, pomsty a nenávisti,
odpustiac odlišný tlkot mnohých iných sŕdc,
prajúc im dobro, dobro a dobro.
Srdce vraviace i všetky počaté deti nechať žiť?
Telo z tela nášho a krv z krvi našej uprednostniť v dôvere v Neho
pred strachom z našich krátkych dní?
Kiežby, no hlas volá:
„Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov.“
To srdce z kariéry, úspechu a víťazstva nerobiace si boha,
to srdce, kde peniaze nehrajú svoj prím,
to srdce milujúce opäť Boha
a všetkých bratov a sestry v Kristu s ním.
Srdce vidiace zázrak v rozkvete jari,
zázrak aj v zrode všetkých bytostí,
srdce, ktoré vie žasnúť a vnímať krásu stvorenstva Jeho,
Pôvodcu všetkých pravých radostí.
Srdce, v ktorom sa smiech i slza spoja nad celým našim životom,
prajúc si, by slepému ľudskému rodu opäť Ježišu Kriste otvoril si oči,
by jeho srdce bolo tvojim druhým domovom.
Lež srdce človeka je choré,
niet viac preň zázrakov,
niet viac preň bez Teba zázrakov.
Daruj mu srdce Svoje,
Srdce sŕdc plné zázrakov.
