Top slovenský euroúradník: Politici radi nadávajú na mýtický Brusel. Právo veta je virtuálna téma

Bol jedným z prvých slovenských novinárov, ktorí reportovali priamo z Bruselu, a to ešte v čase, keď sme ešte len snívali o vstupe do Európskej únie. To bolo pred 25 rokmi.

Dnes je Robert Sermek šéfom Kancelárie Európskeho parlamentu na Slovensku a jedným z našich najvyššie postavených „euroúradníkov“, čo je pomenovanie, ktorému sa nebráni.

Tesne pred 20. výročím vstupu Slovenska do Únie sme sa rozprávali o tom, ako si spomína na časy, keď to ešte nebolo celkom isté.

„U západných politikov a diplomatov bolo cítiť aj obavy z rozšírenia. Jedna vec je nejaký entuziazmus, že sa chceme zjednotiť, prijať nové krajiny. Ale druhá vec je, samozrejme, obava z toho, čo to prinesie, hovorí.

„Každý má právo Európsku úniu kritizovať, ale politici, a teraz nemyslím len tých na Slovensku, by ju nemali používať ako výhovorku alebo ako fackovacieho panáka. Keď je niečo zlé alebo nepopulárne, tak vravia, že za to môže Brusel.“

Začínali ste ako novinár v Bruseli ešte v roku 1999. To bolo celkom zaujímavé obdobie – Vladimír Mečiar bol krátko predtým porazený vo voľbách a Slovensko aj vďaka tomu práve začínalo prístupové rokovania o členstve v Európskej únii. Ako si na tú hektickú dobu spomínate?

Ako bruselský spravodajca som začal presne v auguste 1999, to si pamätám úplne presne. Môj prvý summit Európskej únie bol v Helsinkách v decembri, kde sme dostali pozvanie na rokovania, takže to bola skutočne zaujímavá a prelomová doba. Bol to pre mňa ako novinára krst ohňom, pretože to boli historické časy.

V tom čase som zažil celý priebeh rokovaní o vstupe. Pamätám si, ako sme všetko sledovali, chodili sme na všetky rokovania a boli sme ako novinári priamo pri tom. Boli to historické chvíle.

Mnohé rokovania boli neverejné, takže sme sa snažili vždy dostať nejakú zákulisnú informáciu, no nebolo to ľahké, lebo diplomati s nami nechceli veľmi hovoriť. Bolo to krátko po období mečiarizmu, keď naozaj Slovensko len tesne dobehlo európsky vlak, ktorý nám takmer ušiel.

Pozvánka pre Slovensko na rokovania o vstupe do EÚ prišla v spomínaných Helsinkách a následne sa všetko rozbehlo. Zrazu sme boli v skupine krajín, ktoré sa mali stať členmi Únie.

Pôvodne sa hovorilo, že do EÚ vstúpime všetci s Poľskom, Českom a Maďarskom 1. januára 2004, no nakoniec to bolo až 1. mája, čo bol nezvyčajný dátum, keďže Únia sa zvykla rozširovať na Nový rok. Rokovania sa zavŕšili v Kodani v roku 2002, trvalo nám to teda necelé tri roky. Poslednou podmienkou nášho vstupu bolo ešte referendum v roku 2003, ktoré bolo veľmi tesné (pozn. red. – účasť len tesne presiahla potrebných 50 percent, prišlo 52,15 percenta voličov).

Keď ste sa vtedy rozprávali s európskymi politikmi alebo diplomatmi, ako nás vnímali? Na Slovensku pred vstupom do EÚ a aj dlho po ňom často panoval pocit, že Európska únia, respektíve jej západná časť, sa na východnejšie krajiny pozerá trochu cez prsty. Špeciálne keď si uvedomíme, že na rokovania nás pozvali skutočne pár mesiacov po tom, ako padol mečiarizmus.

Pamätám si, že vtedy bol entuziazmus dosť veľký na oboch stranách. Česko, Poľsko a Maďarsko boli o kúsok vpredu pred nami, aj Slovinsko. My sme boli v tom druhom balíku. Ale nespomínam si, že by nás vnímali nejako cez prsty.

Po víťazstve Dzurindovej SDK v roku 1998 v kľúčových voľbách sa pohľad na Slovensko naozaj výrazne zmenil. A nová vláda aj začala hneď robiť konkrétne kroky a reformy, to v Bruseli vnímali veľmi pozitívne.

Ale, samozrejme, že sa to nedá zovšeobecniť. Bolo cítiť aj obavy z rozšírenia. Jedna vec je entuziazmus, že sa chceme zjednotiť a prijať nové krajiny.

Ale druhá vec je