Čo ukazuje zrkadlo v tme? Román Amadoka zachytáva nejasné obrysy stratenej pamäti
V románe Sofije Andruchovyčovej je máločo jednoznačné, máločomu sa dá na sto percent veriť. Keď sa s nami zahráva naša nespoľahlivá pamäť, jediná istota vtedy tkvie v neistote.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Toto by azda mala byť jedna z najväčších udalostí slovenskej literárnej jari. Vydavateľstvo Artforum sa totiž podujalo na riskantný podnik a vo výbornom preklade Veroniky Goldiňákovej vydáva rozsiahly román Amadoka ukrajinskej prozaičky Sofije Andruchovyčovej.
Ide o jednu z najdôležitejších ukrajinských kníh posledných rokov a otvára pred nami možnosť spoznať minulosť i súčasnosť Ukrajiny celkom inými cestičkami, než to robí literatúra non-fiction.
Román Amadoka má pri svojich viac ako sedemsto stranách plné právo dostať prívlastok monumentálny. No predsa je to krehká a subtílna kniha. A to aj napriek tomu, že preniká hlboko do minulosti, že skúma jej najtemnejšie kúty, že krvavo rozpitváva prítomnosť, aby cez rozrezanú kožu nahliadla zase raz do hlbín stratenej pamäti. Jej krehkosť pramení z toho, že je hlboko ľudská.
Od šťastného Rakúska k strate pamäti
Sofija Andruchovyč sa do slovenského literárneho kontextu dostala podobne ako mnohí iní ukrajinskí autori a autorky, paradoxne, zo
