50 rokov od portugalskej Klinčekovej revolúcie |2. časť|

O vývoji orgánov vojenskej výkonnej moci do jej prevzatia volenými predstaviteľmi

Vývoj udalostí po 25. apríli 1974 bol hektický a zloženie najvyšších orgánov moci sa menilo organizačne i personálne. Najdôležitejším prvkom bola Rada národnej spásy (RNS),  ktorá dočasne plnila aj úlohy prezidenta (do 15. mája 1974) i predsedu vlády (do 16. mája 1974).  

Vodca RNS António Spínola po neúspešnom pokuse o prevrat 30. septembra 1974 z postu odstúpil. Novým predsedom sa stal generál Francisco da Costa Gomes, ktorý bol na čele RNS do 14. marca 1975, keď ju nahradila Revolučná rada Portugalska.

Revolučná rada mala 25 členov. Predstavovala najvyšší súdny, zákonodarný a výkonný orgán moci. 25. apríla 1976, keď vstúpila do platnosti nová ústava, sa kompetencie rady zmenili a stala sa najvyšším konzultačným a kontrolným orgánom. 30. októbra 1982 ju nahradila Štátna rada, ktorá funguje aj v súčasnosti. Na čele Revolučnej rady boli prezidenti.

Prezidentmi sa stali vodcovia RNS. Prvým bol teda A. Spínola od 15. mája do 30. septembra 1974. Nahradil ho F. da Costa Gomes, ktorý funkciu zastával do 14. júla 1976.

Prvým poprevratovým predsedom vlády bol civilista, nestraník Adelino da Palma Carlos (15. mája – 17. júla 1974). Nahradil ho generál Vasco Gonçalves (18. júla 1974 – 19. septembra 1975). Admirál José Pinheiro de Azevedo bol na čele vlády od 19. septembra 1975 do 23. júna 1976. Po jeho infarkte počas prezidentskej kampane vládu do 23. júla z poverenia viedol kapitán-poručík Vasco Almeida e Costa, minister vnútornej administratívy (vnútra).

Parlamentné voľby po prevrate sa prvýkrát konali 23. apríla 1976. Nasledovali prezidentské voľby 27. júna 1976, v ktorých už v prvom kole zvíťazil António Ramalho Eanes a 14. júla nastúpil do funkcie. 23. júla 1976 vymenoval za predsedu vlády Mária Soaresa, generálneho tajomníka víťaznej Socialistickej strany. Tým skončilo pôsobenie vojakov, ktorí uskutočnili prevrat, na najvyšších stupňoch moci v štáte.

Predstavitelia Hnutia ozbrojených síl na najvyšších mocenských funkciách

V HOS bolo mnoho vojakov, ktorí sa dostali na vysoké štátne funkcie. Vyberieme z nich len štyroch, ktorí zastávali najvyššie stupne moci po zvrhnutí starého režimu do času, keď začali pôsobiť zvolení predstavitelia moci. Išlo o dvoch predsedov RNS, ktorí boli zároveň aj prezidentmi a dvoch predsedov vlád. Špecifický prípad bol A. Ramalho Eanes, ktorý pôsobil v HOS a stal sa zvoleným prezidentom.

Prehľad začneme A. Spínolom (*1910 – † 1996). Vo svojom pôsobení sa snažil potlačiť ľavicové smerovanie HOS. V septembri 1974 sa neúspešne pokúsil o prevrat, po čom rezignoval na zastávané funkcie. Zostal však v Portugalsku a chcel pokračovať v pôsobení v ozbrojených silách, lebo mal zvláštnu víziu o svojom poslaní v krajine podľa vzoru Charlesa de Gaullea. 11. marca 1975 sa znovu neúspešne pokúsil o prevrat, ktorým sa snažil zmeniť smerovanie vývoja po revolúcii, ale ani tentoraz nenašiel podporu. So skupinou prívržencov ušiel do Madridu a odtiaľ do Brazílie. V auguste 1975 sa vrátil do Portugalska a dožil v ústraní.

Na meniace sa pomery v Portugalsku ako aj hodnotenie Klinčekovej revolúcie poukazuje, že decembri 1985 bol A. Spínola povýšený do hodnosti maršala. Vo februári 1985 mu prezident M. Soares udelil vysoké vyznamenanie a pri jeho odovzdávaní povedal, že A. Spínola prejavil vojenské hrdinstvo a občiansku odvahu, bol symbolom Aprílovej revolúcie a prvým prezidentom po diktatúre. Ide však o nezvyčajný a protirečivý príbeh vojaka, ktorý sa celkom trikrát vzbúril, z toho dvakrát proti silám, ktoré sám predtým pri prevrate viedol. Čo sa za tým skrýva, odhaľujú slová M. Soaresa, ktorý bol ako minister vo vláde V. Gonçalvesa síce spočiatku nespokojný s tým, že A. Spínola revolúciu spolitizoval tým, že vystúpil proti komunistom. Neskôr to však ocenil, lebo tým vraj pomohol ďalšiemu vývoju v „správnom“ smere.

Generál Francisco da Costa Gomes (*1914 – † 2001) bol od septembra 1972 do marca 1974 náčelníkom generálneho štábu. Z funkcie bol odvolaný, lebo sa odmietol zúčastniť na verejnom ceremoniáli vysokých veliteľov, ktorí vyjadrili lojalitu M. Caetanovi. Jeho pôsobenie na čele HOS a štátu malo ľavicové zameranie, čo bolo na generála štátu NATO nezvyčajné. Niektoré zdroje jeho mandát hodnotia ako obdobie radikalizácie revolúcie. Vytýkalo sa mu aj priateľstvo s V. Gonçalvesom, ktorého pod tlakom z funkcie odvolal. Ľavicové zameranie revolúcie sa nakoniec nepresadilo, ale často sa poukazuje na to, že F. da Costa Gomes svojou autoritou a konaním v zložitých situáciách zabránil ešte väčšiemu vyostrovaniu pomerov a vzniku občianskej vojny.

Kritici F. da Costa Gomesa obviňovali z rozvíjania vzťahov so štátmi Varšavskej zmluvy, čo sa považovalo za nezlučiteľné s členstvom v NATO (to sa rýchlo spamätalo a robilo všetko možné preto, aby sa Portugalsko ďalej neradikalizovalo). Navštívil Rumunsko, Poľsko a ZSSR, kde sa stretol s Leonidom Brežnevom. Po odchode z funkcie bol aktívny v mierovom hnutí a pôsobil aj v organizácii Generáli a admiráli za mier (Generale und Admirale für den Frieden), ktorá fungovala na Západe v 80. rokoch (dnešné zdroje na Wikipedii bez dostatočných  argumentov organizáciu dehonestujú a spájajú ju s aktivitami KGB a Stasi – pozn. autora). V roku 1982 bol povýšený do hodnosti maršala. V našom hodnotení ho považujeme za najvýraznejšiu osobnosť celého HOS i vývoja Klinčekovej revolúcie v čase vojenskej vlády, ktorý sa angažoval aj po odchode z portugalskej politiky.

Prvý predseda vlády z HOS generál (od septembra 1974) V. Gonçalves (* 1921 – † 2005) bol vojenskou profesiou ženista. Už počas štúdií prejavoval záujem o ľavicovú teóriu vrátane marxizmu-leninizmu. Na sklonku roku 1973, hoci bol plukovníkom, sa zapojil do Hnutia kapitánov. Pri rozhodovaní o vymenovaní novej vlády na čele s členom HOS bol za podpory mladších dôstojníkov i F. da Costa Gomesa ustanovený v júli 1974 A. Spínolom na funkciu jej predsedu, hoci ten preferoval iného kandidáta. V. Gonçalves viedol štyri vlády. V troch z nich boli zástupcovia viacerých politických strán: Demokratickej ľudovej strany (premenovanej v roku 1976 na Sociálnodemokratickú stranu – napriek názvu ide o pravicovú stranu – pozn. autora), Komunistickej strany Portugalska (ďalej len KSP, generálny tajomník Alvaro Cunhal), Portugalského demokratického hnutia (zaniklo v roku 1994) a Socialistickej strany (M. Soares).  

Pozícia V. Gonçalvesa sa posilnila po dvoch neúspešných pokusoch A. Spínolu o prevrat. Tri vlády uskutočnili rozsiahle znárodnenie a agrárnu reformu a pristúpili k dekolonizácii. 8. augusta 1975 vytvoril V. Gonçalves štvrtú vládu bez zástupcov politických strán. Proti jeho línii sa však postavili predstavitelia HOS ako aj M. Soares, ktorého Socialistická strana viedla proti nemu už dlhšie kampaň. Hoci F. da Costa Gomes podporoval naďalej V. Gonçalvesa pod silným tlakom rozhodol 25. augusta o zmene predsedu vlády. Časť obyvateľstva proti odvolaniu V. Gonçalvesa protestovala.

Prezident V. Gonçalvesa vymenoval za náčelníka generálneho štábu, ktorým bol dovtedy on, ale zdvihla sa proti tomu vlna odporu v HOS. Potom ho vymenovali za riaditeľa Ústavu vyšších vojenských štúdií (Instituto de Altos Estudos Militares), ale aj to bolo kritizované. V decembri 1975 bol prevedený do zálohy. Aj neskôr vystupoval na verejnosti, pričom do konca života zotrval na svojich názoroch, za ktoré bol odvolaný z funkcie predsedu vlády.

Novým predsedom vlády sa 19. septembra 1975 stal admirál José Pinheiro de Azevedo (*1917 – † 1983). Pred prevratom velil námornej pechote. Bol členom prvej i druhej RNS. Pri nástupe do kresla premiéra sa zaviazal k demokratizácii krajiny v pokračujúcom revolučnom procese. Za cieľ vlády označil východisko z krízy na základe programov troch hlavných politických strán (komunisti, ľudoví demokrati a socialisti). V praxi však inklinoval k línii Socialistickej strany rad. Čelil horúcemu letu 1975, kedy narastalo napätie medzi radikálnou ľavicou a stúpencami „stredovej“ cesty, ktoré prerástlo do novembrovej krízy 1975. Bolo spojené s protestmi nespokojného obyvateľstva a rastúcimi aktivitami ľavicovo orientovaných dôstojníkov, ktorí predtým s odvolaním V. Gonçalvesa súhlasili. 25. novembra udalosti vyústili do akcie označenej za ľavicový pokus o prevrat. Vzbúrené menšie jednotky vedené ľavičiarmi boli silami lojálnymi vláde potlačené. Pomery sa „reštrukturalizovali“ a vývoj sa dal na „stredovú“ cestu. J. Pinheiro de Azevedo po infarkte v čase prezidentskej predvolebnej kampane, na ktorej sa zúčastnil ako nezávislý kandidát, funkciu predsedu vlády prestal vykonávať 23. júna 1976. Neskôr sa zapojil do pôsobenia Kresťansko-demokratickej strany a určitý čas bol aj jej čestným predsedom.

Určitým „spojovníkom“ medzi vojenskou a volenou mocou sa stal António Ramalho Eanes (*1935), ktorý však zohral vo vývoji po Klinčekovej revolúcii protirečivú úlohu. Zapojil sa do HOS, ale priamo na prevrate v apríli 1974 sa nepodieľal, lebo bol ešte v Angole. Po návrate do Portugalska pôsobil v mediálnej oblasti. Patril k spínolovcom a po pokuse A. Spínolu o prevrat sa jeho pozícia v HOS oslabila. Do popredia sa dostal po angažovaní pri riešení novembrovej krízy 1975, pri ktorej uskutočnil „protipuč“ proti silám vedených ľavičiarmi. V. Gonçalves označil udalosti za provokáciu zorganizovanú vtedajšou dočasnou vládou. Niektoré zdroje sa dokonca domnievajú, že vláda pri potlačení vzbury využila aj kontakty s krajne pravicovými silami. Po týchto udalostiach sa vo vývoji Klinčekovej revolúcie definitívne „vysporiadalo“ s vplyvom ľavicovo orientovaných síl a dala sa na cestu „parlamentnej demokracie“.

Vo voľbách prezidenta 27. júna 1976 zvíťazil A. Ramalho Eanes už v prvom kole. Do funkcie nastúpil 14. júla 1976 a po druhom víťazstve v decembri 1980 ju vykonával do 9. marca 1986.

Vzhľadom na nepokoj, ktorý prevrat po zrušení korporátneho štátu priniesol a protirečenia vývoja pri hľadaní jeho nového zamerania, je charakteristika jednotlivých osobností nielen stručná, ale aj orientačná. Existovali aj ďalšie detaily pôsobenia a rozhodovania profesionálnych vojakov slúžiacich desiatky rokov v starom režimu, ktorí sa ocitli v situácii, keď za pochodu len so všeobecne prijatým programom potreby zmeny režimu, museli na čele štátu riešiť otázky jeho fungovania ale aj ďalšieho smerovania. Medzinárodné podmienky boli tiež zložité, lebo sa v nich miešalo bezpečnostné uvoľňovanie s krízami ekonomického charakteru.

Ešte dve mená z ľavicovo orientovaných kruhov v Hnutí ozbrojených síl

Išlo o osoby rozdielnej povahy i správania a ich osudy sa odlišovali. Je to dôkazom, že HOS malo veľmi pestré zloženie a do určitej miery to aj objasňuje, že v tomto zložení nedokázalo odolať tlaku politických síl, ktoré už aj za podpory zo zahraničia chceli zabrániť ďalšej radikalizácii Klinčekovej revolúcie

Prvým je generál (od júla 1974) Otelo Saraiva de Carvalho (*1936 – † 2021), ktorý mal zložitý osud. Do popredia v HOS vystúpil ako veliteľ COPCON (Comando Operacional do Continente – Kontinentálne operačné velenie), keď sa podieľal na eliminácii prevratu A. Spínolu v septembri 1974.

V júli 1975 O. Saraiva de Carvalho navštívil na čele vojenskej delegácie Kubu, kde sa zúčastnil na oslavách sviatku 26. júla. Patril k veliteľom, ktorí sa zúčastnili na pokuse o ľavicový prevrat 25. novembra 1975, po ktorom bol COPCON rozpustený a na tri mesiace ho uväznili. Uchádzal sa o miesto prezidenta vo voľbách v júli 1976. Viedol kampaň v duchu socializmu, národnej nezávislosti a ľudovej moci a skončil na druhom mieste. Aj potom pokračoval v politickej činnosti v radikálne orientovaných ľavicových kruhoch a neskôr bol potrestaný Najvyššou disciplinárnou radou armády s následným prechodom do povinnej zálohy za aktívnu účasť v politike, nezlučiteľnú s vojenským postavením a degradovaný na podplukovníka.

Neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách v roku 1980. Neskôr bol za aktivity v skupine Ľudové sily 25. apríla, ktorá vystupovala proti novej politickej línii a uskutočnila aj ozbrojené akcie proti nej, odsúdený v roku 1985 za terorizmus. Po rôznych ťahaniciach ho v roku 1989 z väzenia prepustili. Aj potom zostal politickým aktivistom.

Vzhľadom na to, že O. Saraiva de Carvalho je jedným z hrdinov Klinčekovej revolúcie, sa viaceré ľavicové sily zastávali jeho omilostenia, ku ktorému došlo pri amnestii v roku 2004. Stal sa ikonou radikálnej ľavice v Portugalsku, ale pravičiari ho „neznášajú“, lebo ho považujú za teroristu, ktorý sa pokúsil prevziať moc v krajine podľa vzoru Fidela Castra.

Druhým je major Ernesto Melo Antunes (*1933 – † 1999), považovaný za ideológa Hnutia kapitánov a známy sa stal ako autor viacerých dôležitých politických dokumentov Klinčekovej revolúcie. Označovaný je aj za „intelektuála v rovnošate“, lebo už ako poslucháč delostrelectva na vojenskej vysokej škole (špecializácia delostrelectvo) navštevoval prednášky z filozofie na univerzite a inklinoval k marxizmu. Zastával pozíciu vytvorenia demokratickej moci s výrazne socialistickými črtami.

V júli 1974 ho HOS navrhlo ako jedného z dvoch kandidátov na post predsedu vlády. A. Spínola dal prednosť V. Gonçalvesovi, lebo E. Mela Antonesa považoval za nebezpečného komunistu. V rokoch 1975 – 1976 bol ministrom zahraničných vecí a podieľal sa na začatí dekolonizačného procesu. V januári 1976 navštívil ČSSR.

Zapojil sa do vypracovania sociálno-ekonomického programu premien, neoficiálne pomenovaný Plánom Mela Antunesa. V horúcom lete 1975 viedol vypracovanie dokumentu pre Skupinu deviatich, ktorá nesúhlasila s líniou V. Gonçalvesa a s návrhom stúpencov O. Saraivu de Carvalha o „Zväze ľudu a HOS. Za budovanie socialistickej spoločnosti v Portugalsku“. Navrhla v ňom originálnu politickú platformu, ktorá odmietla radikálne ľavicovú cestu, ale aj sociálno-demokratický model západnej Európy a zdôrazňovala význam pluralitnej demokracie. Dokument viedol k rozkolu v HOS. Po novembrových udalostiach 1975 E. Melo Antones bránil právo KSP na ďalšiu existenciu ako integrálnej súčasti portugalskej demokracie, čo mu vynieslo mnoho nepriateľov.

Neskôr pôsobil v Štátnej rade a v 80. rokoch v UNESCO aj ako zástupca generálneho riaditeľa (1986 – 1988). V roku 1991 vstúpil do Socialistickej strany. Vláda v roku 1992 súhlasila s jeho kandidatúrou na post generálneho riaditeľa UNESCO, ale nijako ho pri tom nepodporila. Posmrtne bol povýšený na plukovníka.

Ľavicové smerovanie revolúcie získalo v rýchlo sa meniacich pomeroch aj radikálne prvky. Pravica aj za pomoci farizejských sociálnych demokratov hľadala cestu, ako toto nebezpečenstvo eliminovať. Na svoju stranu dostala aj niektorých vojakov, ktorí sa predsa len báli radikálneho ľavicového vývoja v štáte. Pre Západ a NATO nebezpečná tendencia porevolučného vývoja sa po viacerých vnútropolitických zrážkach zmenila. Ak sa dnes ešte v médiách hlavného prúdu pripomína Klinčeková revolúcia, na snahu časti jej vodcov doviesť ju k radikálne ľavicovému smerovaniu, sa už takmer neukazuje.

Portugalsko aj 50 rokov po Klinčekovej revolúcii stále patrí s Gréckom k najchudobnejším štátom „dvanástky“, ktorá vytvorila EÚ. Stalo však sa zakladajúcim štátov eurozóny, hoci voči stavu jeho ekonomiky sú výhrady.

Dnes sa neoliberálne sily vrátane stredových socialistických pokrytcov „divia“ vraj paradoxu stále chudobného Portugalska, kde silnie podpora krajnej pravice. Korene tohto procesu však spočívajú aj v politike, ktorú uskutočňujú „stredové“ pravicové a ľavicové strany od roku 1976, keď sa prvým civilným predsedom vlády po Klinčekovej revolúcii stal socialista Mário Soares.

Ani do jednej z 24 vlád sa odvtedy nedostal predstaviteľ KSP (tá bola v čase prevratu v ilegalite najorganizovanejšou politickou silou s najväčším počtom členov i skúsenosťami z boja s Novým štátom). Vytlačenie komunistov (radikálnej ľavice) na politickú perifériu prináša svoju nechcenú a nechutnú úrodu. Súčasné portugalské vládnuce kruhy patria navyše k tým, ktoré ticho, ale silne podporujú USA, pričom úžitok z toho pre bežného Portugalca je minimálny.

Záverom aj o širších historických osudoch Klinčekovej revolúcie

Klinčeková revolúcia otvorila novú éru portugalských dejín. HOS bolo vojenské, nestranícke a spočiatku nezávislé od politických síl. V Portugalsku vznikla mocenskopolitická situácia sui generis, ktorá bola aj historicky unikátna. V súvislosti s tým nie sú vhodné príliš vyhranené a jednoznačné hodnotenia konania vodcov prevratu, ktorý prerástol do revolúcie.

Vojaci ovládli štát, ktorý bol v hlbokej mnohostrannej kríze a východisko z nej bolo veľmi ťažké. Je pochopiteľné, že názory dôstojníkov, ktorí boli frustrovaní z vedenia vojny, sa na postup a spôsoby riešenia problémov po získaní moci rozlišovali. Ich osudy sa rozvíjali rôzne nielen v čase, keď mali moc a zodpovednosť, ale aj neskôr.

Môžeme sa však aj opýtať, či pôvodne apolitickým, vlastenecky a sociálne cítiacim dôstojníkom neukradli revolúciu politici, ktorí ani za polstoročie nedokázali štát dať do dobrého príťažlivého stavu. Aj v Portugalsku ako v celej západnej Európe panujú neoliberálne ekonomické i politické sily a tie osud jeho obyvateľstva nezaujíma, lebo potrebujú len moc, aby mali viac bohatstva.

Jedna zo silných skupín sa prikláňala na jasne až radikálne ľavicovú cestu. Ich konanie v podmienkach veľmi konzervatívnej, klerikálnej a agrárnej krajiny, kde desiatky rokov vládol najhrubší antikomunizmus, sa dá politologicky označiť aj za unáhlené, avanturistické a pod. Oceňujeme však predovšetkým ľudskú stránku, nezištné nadšenie pre príťažlivú ideu a hľadanie ciest, ako ju presadiť vo vzniknutých pomeroch.  

Zakončíme tým, že s úctou si spomíname na úlohu, ktorú zohrali „apríloví dôstojníci“ v kľúčovom momente v nových dejinách Portugalska. Po viacerých z nich sa pomenovali aj ulice či niektoré objekty vo viacerých mestách.

 František Škvrnda

(Nové slovo)