Ivan Halama sa narodil 7. februára 1943 na Donovaloch. Krátko na to sa rodina presťahovala do starej baníckej osady Richtárová, kde žili rodičia Ivanovej matky, Františky Halamovej.
Dom na Donovaloch zatiaľ predali doktorovi Nábělekovi, oddanému zástancovi myšlienky SNP. V tom istom dome, dnes chate č. 76, sa o rok neskôr rozhodlo o započatí SNP.
Dnes na nej nájdete pamätnú tabuľu s nápisom: „V noci z 29. na 30. 8. 1944 tu skoncipovali a podpísali v poradí Dr. Vavro Šrobár, pplk. Mirko Vesel, pplk. Dr. Ing. Miloš Marko, mjr. Milan Šrobár a MUDr. Ludvík Nábělek - Proklamáciu slovenským vojakom a Proklamáciu slovenskému národu, ktoré boli 30.8.1944 pri vyhlásení SNP prečítané v slobodnom slovenskom vysielači."
Osada Richtárová ležala dva kilometre od hlavnej cesty. Haľamov otec pracoval v kremnických baniach, zatiaľ čo matka sa starala o deti a o domácnosť.
Františka bola vdova a z predchádzajúceho manželstva pochádzal jej syn Vladimír. Ivanov otec Rudolf Halama bol takisto vdovec so štyrmi deťmi Marienkou, Annou, Valentínom a Jožkom.
Dom, v ktorom rodina s dvojročným Ivanom bývala, stál na konci dediny priamo pod horou.
V tom období sa v hore pod Jelenskou skalou ukrývali v bunkroch mnohé židovské rodiny, partizáni, ale aj členovia Frontového divadla (napr. Andrej Bagar) či reportéri Slobodného slovenského vysielača (ako napr. Ján Balaďa, neskorší riaditeľ Slovenského rozhlasu v Bratislave).
Plný dom
Prví partizáni prišli do Richtárovej už 15. augusta 1944 a usadili sa v celej dedine. U Halamovcov sa ich ubytovalo 26 , medzi nimi aj veliteľ oddielu kpt. Sokolov (vlastným menom Meňšikov).
„Otec to prijal asi veľmi ťažko, pretože on bol členom Hlinkovej ľudovej strany. Veriaci, hlboko veriaci človek. Bol baník a patrilo sa, aby baníci boli hlboko veriaci ľudia. Pretože, keď fárali do šachty, zdravili sa Glück auf! Šťastne hore! A bolo to nemecké prostredie..., “spomína Ivan Halama.
Rudolf Halama ako bigotný katolík veril myšlienke Slovenského štátu. Prirodzene, bol preto členom HSĽS.
Postupom času sa však na verejnosť dostávali informácie o hrozných veciach, ktoré sa v krajine diali. A za to všetko niesol zodpovednosť aj katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso.
S takýmto vývojom udalostí nemohol Rudolf Halama súhlasiť. Rozhodol sa ale, že svoj preukaz HSĽS neodovzdá. Postupom času ho začal využívať v prospech partizánov.
„Otec si katolicizmus zachoval, ale vieru v Slovenský štát si nezachoval,“ vysvetľuje Halama.
Partizáni počas prvých dní robili výcvik a budovali bunkre nad domom. Rudolfa Halamu prvýkrát ešte pustili do práce do Kremnice, kam chodieval na dvojtýždňovky, no potom už musel ostať doma. Františka Halamová varila, prala a piekla niekedy aj 10 chlebov denne.
Medzi 28. a 30. októbrom 1944, teda po potlačení povstania, nastal presun partizánskych oddielov do bunkrov v hore nad osadou. U Halamovcov ostalo už len 6 či 8 členov partizánskeho štábu s názvom Pomstiteľ (Mstiteli).
Dňa 1. novembra 1944 v Tureckej, osade pri Starých Horách, zajali hliadky Ivanovho brata Jozefa. Do 5. novembra bol uväznený v Martine a údajne ho zachránil zásah spisovateľky Maši Halamovej, vzdialenej príbuznej.
Po novom roku, v januári 1945 začal partizánsky štáb u Halamovcov vydávať cyklostylovaný časopis Mor ho!
Vychádzal od 17. januára do 15. marca s nákladom 300-350 výtlačkov denne. Tri písacie stroje, kolomažový rozmnožovací stroj a rôzne dokumenty boli porozkladané po dome.
Halamov otec využil svoj preukaz, aby oklamal ľudácke hliadky, v Jakube a Uľanke veľmi silné a mohol tak pašovať časopis spolu s ďalšími dokumentmi a letákmi na konkrétne adresy v Banskej Bystrici. Z mesta zase privážal cigarety, potraviny a rôzne správy.
Rodina v obkľúčení
Začiatkom februára Nemci odsúdili Staré Hory a aj dedinu Richtárová na vypálenie, pretože ich obyvatelia pomáhali partizánom.
Keď sa trestné komando pripravovalo na útok, pod Starými Horami na Zelenej, ho prekvapili partizánske oddiely a tým dediny zachránili. Na Zelenej padlo 26 nemeckých vojakov, trom sa podarilo ujsť a jeden sa liečil zo zranení na obecnom úrade.
Údajne vojská pripravovali druhý pokus, proti čomu sa postavili miestni farári a tým útokom zabránili.
Bunkre v horách sa čoraz viac zapĺňali, zatiaľ čo atmosféra hustla. Každým dňom sa jedna z obcí na strednom Slovensku mohla stať terčom nemeckých vojsk.
V Richtárovej 18. marca namerali dva metre snehu. Okolité dediny čelili nemeckým prepadom. Partizánskemu štábu prichádzali žiadosti o pomoc zo všetkých strán. Zrejme dostali echo o blížiacom sa príchode Nemcov. Ivan Halama bol príliš malý na to, aby si niečo pamätal.
Pridŕža sa spomienok matky, ktoré má zapísané: „Okolo 11-tej pred obedom všetci partizáni z dediny odišli do hory, viete ako, do tých bunkrov. Odišiel aj celý tento partizánsky štáb, čo býval u nás, ale veci ostali.
Zostali písacie stroje, zostal ten rozmnožovací stroj a samozrejme množstvo streliva, množstvo zbraní. Hrôza. “ Boli to predmety, ktoré mohli rodinu v okamihu usvedčiť a odsúdiť.
Dve či tri stovky nemeckých vojakov sa blížili do Richtárovej. Prichádzali od Balážov cez Jelenskú skalu. Do osady dorazili okolo 14-tej, krátko po odchode partizánov.
Vtrhli do domu Halamovcov a všetkých členov rodiny, ktorí v tom čase boli doma, vyviedli von. Matka Františka držala dvojročného Ivana na rukách, bol s nimi aj asi 6-ročný syn Valentín a dcéra Mária.
Otca Rudolfa zobrali na miesto, kde bolo pod snehom zakopaných asi 20 motoriek. Vedeli, kde majú začať hľadať. Bolo jasné, že im niekto miesto vyzradil.
Rodina v obkľúčení nemala šancu sa brániť. Rovnako vyviedli pred dom ich susedu. Ivan neprestával plakať, čo nahnevalo jedného z vojakov a priložil mu k hlave zbraň. Zachránili ho slová susedy, ktorá vedela po nemecky.
Odtiahla vojakovi ruku s otázkou, čo mu ten chlapec urobil. Vojak sa upokojil a nechal ich tak. Rudolfa bili, potom ho spolu s Máriou odviezli.
Z maštale vyviedli pár kusov dobytka: kravu a tri ovce. Františku s dvoma synmi zatvorili v dome, okná rozstrieľali a dom zapálili.
Drevený dom horel rýchlo. Vo vnútri stál komín a hiar s otvoreným ohniskom. V strede pod komínom bola prepážka, stena a za ňou mašťaľ.
„Keď už to tak horelo, tak mama sa prešmykla aj s bratom aj so mnou cez tú stenu do maštale a tam bol taký žľab do potoka, kde sa kydal hnoj. A týmto žľabom sme sa šmykli dolu. Tam vyčkala v potoku v snehu kým sa nezvečerí. “
Ivanova matka Františka sa v krízovej situácii dokázala vynájsť. V potoku čakali ponorení do pol pása vo vode a schovaní za snehom, kým Nemci odídu. Matka mala čo robiť, snažila sa utíšiť Ivana, aby neplakal.
Večer, po odchode Nemcov, prišli k domu partizáni. Matka so synmi, všetci úplne premrznutí, mohli vyjsť z úkrytu.
Šli na druhý koniec dediny do domu matkiných rodičov. Tam bývali nasledujúce tri mesiace. Z ich domu neostal ani komín.
Rudolfova cesta
Sestru Marienku zobrali Nemci do väzby v Banskej Bystrici. Onedlho ju pustili. Rudolfa Halamu odviedli do Harmanca. Bili ho a vypočúvali. Pri výsluchoch pomáhali slovenskí gardisti.
Keď sa sovietske vojská blížili, Nemci naložili väzňov na vlak v Kostiviarskej. Rudolf cestoval v skupine 30 ľudí vlakom do neznáma. Načas ich ubytovali v Turčianskych Tepliciach, bolo 30. marca.
Odtiaľ sa dostali do Prievidze, pešo do Novák, kde všetkých označkovali. Prešli pešo cez Moravu, Horné a Dolné Rakúsko, Štajersko, smerom k Alpám.
Kráčal v pochode smrti, v kolóne asi 1200 ľudí rôznych národností. 4. mája nahnali zajatcov do veľkých stodôl a zmizli. Nadránom 7. mája bol Rudolf Halama vyslobodený.
Keď už bolo po vojne, kapitán Meňšikov nechal vystaviť Halamovej matke potvrdenie pre národný výbor, aby rodinu, ktorá partizánom pomáhala a prišla takmer o všetko, v budúcnosti podporoval.
Keď sa Rudolf vrátil do Richtárovej, na mieste, kde stával dom, našiel už len zhorenisko. Zamieril k rodičom svojej manželky.
Ivan vraj vtedy vybehol pred dom a keď otca zbadal, pribehol k mame s plačom. Myslel si, že je to žobrák. Vážil asi 40 kíl.
Zvítanie bolo bolestivo-radostné. Tešili sa, že prežili, no obom rodičom ostali z tohto obdobia obrovské zdravotné ťažkosti. Otec trpel aj silikózou, zaprášením pľúc, čo je častá choroba baníkov.
Začať odznova
Pár vecí, ktoré im ostali, zbalili do ruksakov a zamierili do Kremnice. Od štátu dostali dom, v ktorom počas vojny bývali Nemci. Ivan nastúpil do materskej školy, kde dostával každý deň na desiatu kakao s rožkom, čo bolo pre neho nepredstaviteľné.
Viaceré okolité dediny Banskej Bystrice boli hneď po vojne štátom podporované ako obeť vojnových represálií. Deti dostávali okrem sladkého kakaa na desiatu aj lyžicu rybacieho oleja.
V 50. rokoch si rodina musela dom odkúpiť, ak v ňom chceli ďalej bývať, no nemali na to peniaze. Keď zhorel dom, zachránili si život, ale prišli o všetok majetok. Odsťahovali sa do Starých Hôr, kde si prenajímali izby v hostincoch.
Ivan v tom čase navštevoval základnú školu. Neskôr nastúpil na pedagogickú školu v Lučenci, odkiaľ dostal umiestnenku na Horehronie do Pohorelej a začal učiť.
Základnú vojenskú službu absolvoval v Prahe na hrade. Vojaci mali voľný vstup do galérií a múzeí. Vtedy ešte dopisoval do rôznych novín Smeny, Smeru, krajských, či do Obrany vlasti a tým si privyrábal.
Na hrade u prezidenta Antonína Novotného pôsobil ako správca materiálu a pisár. Vďaka tomu poznal predpisy a zistil, že keďže nemá otca, ten umrel v roku 1960, môžu ho preložiť bližšie k matke, do Bratislavy.
Počas služby na Horehroní stretol svoju budúcu manželku. Neskôr dostal príkaz ísť pracovať do Domu pionierov a mládeže do Brezna, kde sa aj zamestnal ako učiteľ.
Stretnutie po rokoch
Ivan Halama sa počas zájazdu v Moskve pokúsil vyhľadať Meňšikova (kpt. Sokolova), aby sa mu poďakoval.
Nechal fotokópiu potvrdenia, ktoré im po vojne dal vystaviť jednej študentke na strednej škole. Tá ho poslala do Komsomoľskej Pravdy.
Keď sa tieto sovietske noviny dozvedeli o príbehu Halamovcov, oslovili československé redakcie Smeny a Mladej fronty, aby urobili reportáž, ktorá mala vyjsť naraz vo všetkých troch periodikách.
Reportáž napísal Ján Čomaj. V Smene vyšla pod názvom Dráma sa číta v očiach. A podarilo sa. Prihlásil sa muž z Vladivostoku.
Následne zariadili spolupracujúce redakcie telefonický rozhovor medzi Moskvou a Prahou, v ktorom sa Ivan s Meňšikovom spojil. Trval asi hodinu. Neskôr spolu zvykli telefonovať a písať si až do smrti Meňšikova.
Ivan Halama má rád literatúru, ktorú aj učil a v Brezne založil s partiou nadšencov celoslovenskú súťaž umeleckej tvorivosti učiteľov Chalupkovo Brezno. Od jej prvého ročníka uplynulo už 50 rokov.
Aj na dôchodku je veľmi aktívny. Je členom miestneho odboru Matice Slovenskej, pôsobí v Jednote dôchodcov a v Zväze protifašistických bojovníkov. Má dcéru, syna a vnučky dvojčatá, s ktorými 7. februára oslavuje spoločné narodeniny.
Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorázový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia. Nahrajte príbeh svojich starých rodičov a vyhrajte iPhone alebo 50 000 Kč. Viac informácii tu>>
Pokračujeme ďalej
Krajinu nečakajú dobré časy. Demokracia a právny štát budú terčom permanentných snáh vlády nastoliť autokraciu. Získajte prémiový obsah za 19,99 € na celý rok a teraz NAVYŠE aj 25 % zľavu na knižnú novinku Petra Bárdyho Zuzana Čaputová – Odvaha k ľudskosti i v limitovanej ponuke aj s podpisom autora!
 "Slováci hodnotia prehru s Nemeckom: Dobré, že sa to stalo teraz a nie na MS | Šport.sk")
