oPeniazoch.sk, CNBC Foto: SITA/AP;TASR/AP
Nastal čas, kedy by sa už európske vlády nemuseli vyjadrovať o fiškálnej politike ako úspornej. Je už éra znižovania výdavkov a zvyšovanie daní konečne za nami a podarilo sa dosiahnuť to, čo sa dosiahnuť malo?
"Desať rokov po finančnej kríze musia ľudia vedieť, že zavedené úsporné opatrenia skončili," to sú slová britskej premiérky Theresy Mayovej zhruba spred dvoch mesiacov. Britský úsporný program zaznamenal dramatické škrty v oblasti sociálnych výdavkov a verejných služieb a zvýšil dane v nádeji znížiť rozpočtový deficit (kde výdavky prevažujú nad príjmami) Spojeného kráľovstva. Aj Portugalsko, Španielsko, Grécko a Taliansko, štáty pravdepodobne najviac zasiahnuté krízou štátnych dlhov, uvoľnili svoju hospodársku politiku. Možno má na tom podiel aj vlna populistickej politiky naprieč Európou, ktorá obrátila väčšinu verejnosti proti tradičným politickým stranám a ich nepopulárnym programom.
V Lisabone vzišla po voľbách v roku 2015 socialistická vláda, ktorá bojovala za ukončenie úsporných opatrení. Minimálna mzda sa každoročne zvyšuje od vymenovania tejto vlády a má sa v budúcom roku prekročiť 600 eur za mesiac. V roku 2014 to bolo 485 eur. Španielsky rozpočet plánuje aj zvýšenie minimálnej mzdy o 22 percent, čo je najväčší nárast za 40 rokov, podľa denníka El Pais.
V Ríme vláda zvýši verejné výdavky a naplní svoje najväčšie predvolebné sľuby, Bruselu sa ale navýšenie výdavkov nepozdáva.
V Grécku bola vláda až do augusta nútená držať sa politiky diktovanej jej veriteľmi. Teraz, keď sa na krajinu už nevzťahuje záchranný program, aj Atény sa snažia ukázať, že úspora skončila, predovšetkým pred nastávajúcimi voľbami v budúcom roku.
S rastom na úrovni 2,1 percenta v druhom štvrťroku roku 2018, vyzerá Európa z ekonomického hľadiska oveľa lepšie ako pred desiatimi rokmi a vlády podľa toho aj utrácajú. "Nie je to nevyhnutne výsledok monetárneho sprísnenia a úsporných opatrení, nedávny rast je súčasť prirodzeného cyklického priebehu, ktorý dáva politikom väčší priestor a my vstupujeme do éry s väčšími fiškálnymi možnosťami. Takže éra úspor je takmer skončená," povedal Paul Donovan, hlavný ekonóm UBS Global Wealth Management v októbri.
Tradične odpor proti neoprávneným výdavkom je cítiť z Nemecka, akékoľvek uvoľnenie rozpočtového obmedzenia by mohlo prísť až po tom, čo Angela Merkelová opustí úrad, podľa predpokladov v roku 2021. Úspora, či už dobrá alebo zlá, bude jednou z Merkelových dedičstiev. Francúzsky prezident Emmanuel Macron dokonca obvinil Nemecko z "rozpočtového fetišizmu" začiatkom tohto roka. Macron samozrejme nie je prvý ani jediný, kto kritizuje očividnú posadnutosť Nemecka fiškálnou obozretnosťou. S touto politikou nesúhlasia ani niektorí Nemci, vrátane firiem, ktoré hovoria, že obchodný prebytok Nemecka je "toxický" a je potrebné vynaložiť viac na domácu infraštruktúru. S odchodom Merkelovej z politiky by Nemecko, už ako bývalý strážca úsporných opatrení v Európe, mohlo byť oveľa slabším obhajcom obmedzenia výdavkov. Zatiaľ je však Berlín hrdý na svoj rozpočtový prebytok a pravdepodobne v blízkej budúcnosti dramaticky svoju politiku nezmení.
Mnohí Nemci cítili, že úsporné opatrenia boli pre južné štáty eurozóny nevyhnutné. Bývalý minister financií Wolfgang Schauble, bol označovaný za "architekta úsporných opatrení". Zatiaľ čo iní, podobne ako bývalý vicekancelár Sigmar Gabriel, tvrdili, že úsporné opatrenia viedli EÚ na pokraj kolapsu. Dnes sa musí Merkelová rozhodnúť, či sa bude držať podpory úsporných opatrení, čo by mohlo spôsobiť nárast populizmu, alebo ju začne opúšťať.
Jednou z veľkých a možno aj posledných bášt fiškálnej disciplíny je Európska komisia. Výkonná rada EÚ, ktorá sa podpisuje v rozpočtoch eurozóny, má právomoci, ktoré jej umožňujú "potrestať" členské štáty, za porušenie pravidiel v rámci ich rozpočtov. Výdavky by nemali presiahnuť 3 % hrubého domáceho produktu a krajiny majú pracovať na znižovaní dlhu, oficiálny dlhový strop je 60 % HDP. Realita je však často veľmi odlišná.
Väčšina hlavných ekonomík v Európe prekračuje oficiálne limity dlhu. Aj Nemecko malo v druhom štvrťroku roku 2018 pomer dlhu k HDP vo výške 61,5 %, uvádzajú posledné štatistiky Eurostatu. Francúzsko má dlh vo výške 99,1 % a pomer dlhu v Taliansku predstavuje 133,1 %.
Súčasťou problému rastu výdavkov je to, že sa pridávajú iba do hromadiaceho sa dlhu. Tým pádom, sú zraniteľné voči budúcim šokom a potenciálnemu nesplácaniu. Aj v Európe sú niektoré krajiny zraniteľnejšie než iné, varujú ekonómovia. Európska komisia ale nedokázala urobiť nič, čo by posilnilo jej dôveryhodnosť a zmenilo vnímanie ako nepopulárnu byrokratickú inštitúciu z Bruselu.
Nie je ťažké pochopiť, prečo sú voliči v celej Európe nespokojní, ale je dôležité si uvedomiť, ako sme sa dostali až k bodu, kedy sa slovo "úsporné" dostalo do slovníka európskych ministrov financií. Príčiny finančných kolapsov jednotlivých krajín sa líšia. Krajiny, ktoré potrebovali záchranu svoren tvrdili, že dodržiavajú prísne fiškálne úsporné opatrenia výmenou za finančnú pomoc. Hlavným cieľom bolo dosiahnuť, aby krajiny znížili rozpočtové deficity, zadlženia a v podstate nebezpečenstvo, ktoré predstavovali pre finančnú stabilitu eurozóny. Nešlo však len o ohrozené krajiny, od ktorých sa vyžadovali opatrenia na zníženie nákladov. Rozsiahle úsilie sa rozšírilo po celej Európe do krajín, ktoré po finančnej kríze zažili recesiu, Spojené kráľovstvo, Taliansko, Francúzsko a dokonca aj Nemecko zaviedli fiškálne úsporné programy v rokoch 2010 a 2011. V celej Európe sa presadzovali prísne úsporné opatrenia.
Zo strany verejnosti, ktorá vo veľkej miere znáša dopady úsporných opatrení, nie je prekvapujúce, že politiky zamerané na zníženie nákladov neboli vítané. Protesty proti úsporám prebiehali v celej Európe, bežne dochádzalo medzi protestujúcimi a políciou k násiliu. V rebríčkoch obľúbenosti viedli politici sľubujúci ukončenie uťahovania opaskov. Niektorí sa dokonca dostali k moci. Napríklad grécka ľavicová strana Syriza sľúbila a usporiadala referendum, v ktorom väčšina verejnosti hlasovala proti prijatiu iného záchranného plánu, protiúsporná ideológia sa musela rýchlo vyrovnať s brutálnou realitou. Grécku sa nakoniec podarilo dostať z područia záchranných opatrení, ale nie bez následkov. Na svojich pleciach má dnes nezmazateľný dlh, rovnako ako jeho susedia. S dlhom 179,7 % HDP má Grécko po Japonsku druhú najvyššiu hromadu dlhov na svete. Ekonómovia a investori sa obávajú dlhového profilu Európy a nedostatku fiškálnej politiky v eurozóne.
"Európa je na križovatke, musí sa rozhodnúť, či chce užšiu úniu a užšiu fiškálnu politiku. V súčasnosti má spoločnú menu, ale nie spoločnú fiškálnu politiku," povedal Alberto Gallo z Algebris Investments s tým, že "problém úsporných opatrení pretrváva po boku štrukturálnych nerovnováh v centre eurozóny". Všetky krajiny profitujú z toho, že sa nachádzajú v eurozóne, ale niektoré profitujú viac ako iné.
"Väčšina európskych vlád sa snaží presadzovať vyššie výdavky a väčšiu fiškálnu nerovnováhu, pričom si myslí, že súčasné prostredie nízkych sadzieb a vysokej spokojnosti bude trvať navždy," povedal Daniel Lacalle, hlavný ekonóm spoločnosti Tressis Gestion. "Krajiny eurozóny ušetrili viac ako jeden bilión eur v úrokových nákladoch kvôli kvantitatívnemu uvoľneniu ECB, ale minuli všetko. Koniec úsporných opatrení nastal pred niekoľkými rokmi a to, čo vidíme, je, že takmer všetky krajiny eurozóny sú vo výdavkoch nad úrovňou roku 2007, takže zvyšovanie výdavkov je ďalším receptom na ďalšiu dlhovú krízu v blízkej budúcnosti."
