„Šarapovová je neskutočne príťažlivá. Ale slabosť mám aj pre Shiffrinovú, jej otcovi som neraz vravel, že teraz ju už Peťa Vlhová zdolá,“ smeje sa fotograf AFP, ktorý mapuje dianie na šampionáte v Košiciach.
Vravíte, že pri vašej práci je najdôležitejšia emócia. Dávajú ju Slováci najavo?
Samozrejme. Pozrite sa na zápasy s USA a Kanadou – boli o emóciách a národnej hrdosti. Krásne. A to hovorím napriek tomu, že rozprávať dnes o patriotizme je jazda na tenkom ľade – ihneď vás zaradia naľavo alebo vpravo. Ale čo je zlé na národnom cítení?
Mnohí hráči tvrdili, že niečo podobné pri športe ešte nezažili. Sme emotívnejší ako cudzinci?
Posledná vec vždy prekryje tú predtým, takže asi áno. V Steel aréne to je veľmi silné. Ale myslíte si, že maďarskí fanúšikovia nie sú emotívni? Tých sa až bojím. Keď som videl, čo robili na futbalových majstrovstvách Európy v zápase proti Portugalsku, mal som dosť. Chudák Ronaldo (smiech). Vikingovia sa zasa dokážu neskutočne zabávať. Choďte do Talianska, alebo na Balkán, veď tam nie je nič iné, iba emócie.
Ktorý zo slovenských športovcov sa fotí výnimočne dobre?
Ťažká otázka.
Vaši zahraniční kolegovia vravia, že Peter Sagan je ideálny typ…
Môžem byť úprimný?
Isteže.
So Saganom mám jednu nemilú príhodu. Stretol som ho na pretekoch Okolo Kalifornie, prihovoril som sa mu v materinskom jazyku a on ma úplne ignoroval. Jednoducho sa so mnou vôbec nerozprával. Vravel som mu, že som zo Slovenska a fotím pre AFP – a on nič. Keď v zápätí prišli dve Američanky s vlajočkami, išiel sa rozliať. Bol som z toho sklamaný. Sám viem, aké príjemné je, keď ma niekto v zahraničí osloví v slovenčine. Ihneď by som preskočil bariéru a porozprával sa s ním.
Ako sa fotí cyklistika?
Je to iné ako indoorové športy. Človek je neustále v pohybe – z profesionálneho hľadiska je to veľká výzva. Žiaľ, na Tour de France som bol naposledy, keď tam Peťo Sagan nebol.
Ak by ste si mali vybrať jedno športové podujatie, ktoré budete fotiť, čo a kde by to bolo?
V efjednotke sú veľké peniaze, ale nebaví ma. Možno MotoGP, ak by to bolo solídne zaplatené. Najlepšie sa mi pracuje tam, kde ma nikto neobmedzuje. Napríklad biatlon – za päť dní môžete mať päť druhov počasia. Fantázia.
Stalo sa vám, že ste už niečo odmietli?
Nerád paparazujem. Raz ma požiadali, aby som obliehal hotel, v ktorom býval počas Tour de France Alexander Vinokurov. Bolo to v roku, keď mu dokázali užívanie krvného dopingu. Zaťal som zuby a urobil to. Druhýkrát zasa odo mňa chceli, aby som v Los Angeles tajne nafotil francúzskeho speváka Johnnyho Hallydaya. Povedal som im, že mi to prekáža – zrejme sa na mňa hnevali, mysleli si, že keď mi dobre zaplatia, automaticky to spravím.
A čo strach?
Počas vojny som mal isť do Bosny, vedenie agentúry sa však nakoniec rozhodlo, že ma nechá doma. Mal som deti a nechceli riskovať. Šiel by som kamkoľvek – pochopiteľne, že by som sa asi bál. Ale aj na G8 v Nemecku vám kedykoľvek letí okolo hlavy dlažobná kocka.
Vravíte, že fotograf musí byť neustále pripravený. Zmeškali ste už niečo dôležité?
Ojój, nie raz (smiech). Napríklad na tenisovom turnaji v Linzi sa za jednoznačného stavu zranila Francúzka Mary Pierceová, ale všetci fotografi z renomovaných agentúr už boli preč. Snímku sme si nakoniec so sklopenými ušami pýtali od amatérskeho nadšenca. Cítil som sa trápne. Ale taktiež bolo aj mnoho situácií, keď som videl situáciu, ale z etického hľadiska by som to tomu človeku nespravil. V hlave mi zablikal maják a za dve sekundy som sa hanbil aj za myšlienku.
Foto: Profimedia
Je fotografovanie zranených športovcov etické?
Videl som, ako mladá rakúska zjazdárka spadla a zostala jej trčať píšťala. Cvakol som ju. Ale nie som jeden z tých chladných „profíkov“, s ktorými to nič nespraví – poriadne sa mi triasli ruky a búchalo srdce. A najprv som jej utekal pomôcť, až keď som videl, že je tam dosť záchranárov, cvakol som ju.
Ktorú zo svetových hviezd fotíte rád?
Napríklad Mariu Šarapovovú – neskutočne príťažlivá žena. Ale slabosť mám aj pre Shiffrinovú, jej otcovi som neraz vravel, že teraz ju už Peťa zdolá. Vlhová je zasa srdcovka – obaja sme predsa Liptáci. A taký boxer Manny Pacquiao, to je pán. Jeho údery ledva zaregistrujete, je taký rýchly, že by pokojne zložil aj súperov v najťažšej váhe – vravím vám, je ako zviera. Aj s našimi futbalistami sa mi robilo dobre.
Hamšík môže byť dobrý typ…
Mal som rád Škrtela, to boli neustále emócie.
Potetovaní ľudia sa fotia ľahšie?
Vôbec neriešim výzor, vnímam ich ako vzory pre mladých, ktoré už niečo dosiahli.
Pamätajú si vás športovci?
S mnohými sa poznám osobne. Raz som bol na hokejovom zápase WHL v americkom Portlande. Na trestnej lavici besnel mladý chalan a zrazu som počul kadejaké slovenské nadávky. Prihovoril som sa mu – bol to Rišo Zedník. Po zápase sme skončili na pizzu. Keď už bol hviezda, nepamätal si ma. Vždy som rád, keď stretnem Slováka v zahraničí. Pivo s ním chutí viac a vtipy sú lepšie.
Robíte si s niektorými aj selfie?
To je vec, ktorú neznášam – mal by som pri tom pocit, že tých ľudí obťažujem. Na mnohých podujatiach vidím, ako si tisícky ľudí fotia mobilom hviezdy a pritom sa na nich pozerajú iba cez obrazovku. To je šialené. Veď osobný zážitok a pohľad naživo je predsa viac ako selfie.
Rozbúcha vám ešte nejaká hviezda srdce?
Isteže. Napríklad Barack Obama. Neraz mám pri fotografovaní zimomriavky na chrbte. A to je dobre, lebo emócia sa na výsledku napokon ukáže.
Športovci majú po desiatich rokoch kariéry a neustáleho presúvania sa alergiu na cestovanie. Vy nie?
Ja takto fungujem niekoľkonásobne dlhšie. Pochopiteľne, keď som bol mladší, nerobilo mi problém previezť sa po Amerike stovky kilometrov. Ale dnes už mám 54 rokov a myšlienka na výlet lietadlom ma nenadchýňa. Keď som začal fotiť pre AFP, boli roky, keď som v aute odšoféroval aj 100-tisíc kilometrov ročne a ďalších tridsaťtisíc som spravil na motorke. Za päť dní som prešiel aj päť-šesť krajín, za 24 hodín otočil trasu Liptovský Mikuláš – Frankfurt a späť. Dnes som nervózny po štyroch hodinách za volantom. Vek nezastavíš, začína mi robiť paseku.
Ako často sa vraciate na Slovensko?
Keďže dnes bývam vo Viedni a na starosti mám centrálno-východný región Európy, tak pomerne často. Ale na rodnom Liptove som tento rok ešte nebol. Do Bratislavy sa dostanem takmer každý mesiac.
V roku 1987 ste odišli z Československa, lebo ste tu nevideli budúcnosť…
Bol som darebák, ktorý odjakživa inklinoval k fotke či televízii. V krajine v tom čase neboli takmer žiadne možnosti. Nemal som ani financie, aby som si mohol kúpiť zahraničnú techniku. Pre mňa tu nebola perspektíva. Videl som, ako to funguje na Západe – všetko sa mi zdalo čisté, farebné a voňavé, doma zasa sivé. Pritom mi tu vôbec nebolo zle.
Nikdy ste neoľutovali, že ste odišli?
Vôbec. Nebol dôvod. Najprv ma prichýlilo Rakúsko a potom mi dala veľkú šancu Kanada. Mohol som tam študovať, realizovať sa, oženil som sa tam, narodili sa mi deti. Kanadu mám rád ako Slovensko.
Žijete povestný americký sen?
Presne tak. Spočiatku som roznášal noviny, vozil pizzu, lakoval rúry v rafinérii, v kanadskej Alberte, kde je v zime mínus 20, som na ulici umýval autá – jednoducho odporná práca. Nič som tam nedostal zadarmo.
Ani vtedy ste nemali pochybnosti?
V roku 1989, keď v Československu padol komunistický režim, tu bola veľká eufória. Ja som však poriadne nevedel, o čo ide. Nezažil som to. Naviac som mal typické emigrantské sny – keď som zaspal, snívalo sa mi, že som sa prebudil na opačnej strane plota.
Váš príbeh sa nakoniec zvrtol k fotografii. Kde bol zlomový bod?
V rafinérii. Vonku bolo 40 stupňov, oškraboval som rúru a v duchu si povedal – kašlem na to, idem študovať. Mal som šťastie, do školy ma vzali, hoci som zmeškal talentové skúšky – na podmienku. Zobral som si veľkú pôžičku, rodina musela nejako prežiť.
Foto: archív JK
Čo dnes, aké je podľa vás Slovensko? Zbalili by ste sa a odišli opäť?
Myslím si, že áno. Človek by mal vidieť svet a potom sa rozhodnúť, kde a ako chce žiť. Ale dookola budem opakovať, že na Slovensku je fajn.
Čo vám na Slovákoch najviac prekáža?
Možno neuveríte, ale vo svete si o nás myslia, že keď vyjdeme za hranice, sme príliš nároční na služby. Vyžadujeme viac, než vieme sami ponúknuť. A môj poznatok – sme málo súdržní. Ale ako ja môžem kritizovať tento národ, keď sám mám veľa chýb a nepoznám recept, ako byť lepší?
Craig Ramsay dlhodobo vraví, že nám chýba sebavedomie…
Viem, o čom hovorí. Keď som fotil Kobeho Bryanta pre Hublot do 100-miliónovej kampane, pri otázke ako mi to ide, som zbytočne podcenil svoju prácu. Druhá strana zbledla a všetci boli zrazu v pohotovosti. Samozrejme, celé to nakoniec dobre dopadlo. My Slováci sa nevieme predať. S tým, o čom si myslíme, že sme urobili veľmi zle, by bol Rakúšan neraz maximálne spokojný.
Dá sa prirodzené sebavedomie naučiť?
Každá takáto facka mi niečo dala, ale ja som Slovák, veľmi sa mi to nedarí (smiech). Pozrite sa na Mikaelu Shiffrinovú – veď ona je stále pozitívna. Stále len yes a wau. Negatívne emócie nedáva nikdy najavo.
Fotili ste aj Petru Vlhovú. Ona však vie dať najavo aj sklamanie…
Obe sú emotívne typy, no Petra nezakrýva negatívne prežívanie. Mikaelu takto nikdy neuvidíte – ovláda sa za každých okolností.
Čo vám za ten dlhý čas v zahraničí zo Slovákov najviac chýbalo?
Náš spoločný humor. Prvú manželku som mal nie z ďaleka – rodáčku z Krakova, druhú mám z Petržalky. Vyrastali sme obaja na rožkoch a treske, boli sme vychovaní v jednom časopriestore. Povedzte Američanovi vtip a bude sa iba pozerať. Slovensko mám rád, na svoj domov nikdy nebudem frflať.
TV Pravda: Čo hovorí Radoslav Hecl na zlyhanie proti Nemecku? Prehrali sme si podľa neho zápas sami? Je to mentálnou nezrelosťou tímu? Kto má na prehre najväčší podiel viny? Verí aj naďalej v postup do štvrťfinále? Pozrite si ďalšie vydanie relácie Príklep z dielne TV Pravda.