O knižnom maratóne v Akvitánsku, o nežnosti a univerzálnej rovnosti

Florence Corradová
vedúca Katedry slovanských štúdií v Bordeaux

„Z pozície západnej Európanky sa stále snažím odchyľovať od ustáleného centra, dívať sa na dejiny inak – čo ma osobne obohacuje. Snažím sa to ďalej odovzdať svojim študentom. Osobné stretnutie na pôde univerzity s Janou Juráňovou a s jej francúzskym vydavateľom, ako aj s Viliamom Klimáčkom a jeho vydavateľkou – ako predstaviteľmi sveta kultúry (literatúry, divadla, vydavateľstiev) -, bolo plné emócií. Umožnilo mi naživo si vybaviť všetky referencie, ktoré som mala zo súčasnej histórie (od 70. – 80. rokov až po dnešok). Bolo tiež príležitosťou pre našich študentov a študentky, aby sa hovorilo o literárnych prekladoch a o vydavateľskom prostredí. Priznám sa, že som tieto dve miestne vydavateľstvá, ktoré sú otvorené slovanským literatúram, vôbec nepoznala. Pre profesorku ruskej literatúry je to vždy príjemný objav. A skonštatovala som, že ideme spoločným smerom. Na Katedre slovanských štúdií sa študentom a študentkám snažíme rozširovať záber aj o vedomosti zo strednej Európy a z Balkánu. Stretnutie so slovenskou spisovateľkou a spisovateľom vynikajúco zapadlo do osnov našej vzdelávacej politiky. Náš nový bakalársky diplom sa volá „ruský jazyk trojjazyčne“. Okrem štúdia ruštiny a angličtiny dáva do popredia druhý povinný slovanský jazyk. Štúdium jazyka sprevádza aj úvod do kultúry krajiny, osobitne najmä do slovansky hovoriacich členských krajín EÚ. Cieľom je, aby sa z našich absolventiek a absolventov stali proeurópsky orientovaní mladí ľudia. Poslaním katedry je zviditeľňovať rôzne slovanské jazyky a kultúry, či sa už učia na našej univerzite, alebo nie. A ak sa nemýlim, pred desiatimi rokmi sa tu vyučovala slovenčina. Učili ju vyslané lektorky a lektori zo Slovenska.“

Jana Juráňová
spisovateľka a dramatička

„Za štyri dni som v Bordeaux absolvovala niekoľko stretnutí a besied. Spolu s Viliamom Klimáčkom nás na univerzite hostila Gabriela Žiaková. Besedy so študentmi a študentkami (študent.ka.mi) bývajú trochu iné ako besedy v knižniciach alebo kníhkupectvách, je však vždy veľmi príjemné, keď človek cíti úprimný záujem a zvedavosť, a to bol práve prípad stretnutia so študentmi na univerzite. Keď sa beseduje o literatúre, beseduje sa aj o živote, prítomnosti, alebo v našom prípade o minulosti, o vnímaní minulosti dnes. Formulujúc si odpovede na otázky študentiek a študentov sa človek dozvie niečo aj o sebe. A to je podnetné. V kúpeľnom meste Dax bola beseda v miestnej knižnici. Milujem návštevy knižníc v európskych mestách. Aj tá v Daxe na mňa veľmi zapôsobila – vzdušná, s prvkami starobylej architektúry. Na besedu prišlo zo tridsať ľudí, podobne ako potom na druhý deň na besedu v rámci knižného veľtrhu v Bordeaux. A všetci pozorne počúvali o žene nášho básnika Hviezdoslava, ale najmä o žene, ktorá aspoň v knihe vystúpila z tieňa slávneho muža. Musím povedať, že pripravenosť a to, ako hlboko vošiel do témy moderátor Serge Airoldi, bolo pre mňa kultúrnym zážitkom, ba až priam šokom.

Na druhý deň sme potom besedovali spolu s Vilom Klimáčkom na veľtrhu, delili sme si čas a pozornosť publika a Gabriela Žiaková viedla diskusiu tak, že sa zrazu celkom dobre dopĺňali témy slovenskej histórie a kultúry z prelomu 19. a 20. storočia a rozprávanie o emigrácii a šesťdesiatom ôsmom. Veľtrh praskal vo švíkoch – knihami, vydavateľstvami, ľuďmi, ktorí prišli pozrieť, čo nové. Keďže sama mám skúsenosti s vydávaním kníh v menšinovom prostredí, veľmi oceňujem prácu vydavateľa Oliviera Desmettre, ktorý v tomto prekomerciona­lizovanom svete dokáže kliesniť cestu aj slovenskému autorovi a autorke. Vydáva Otu Pavla a mnohých ďalších a ďalšie, ktorých si starostlivo vyberá a potom sa o knihy naozaj stará. Dôkazy jeho prístupu som videla nielen vo výklade kníhkupectva v Daxe, kde svietila obálka Ilony, ale sem-tam mi ich pošle aj priateľka Jana Bittnerová z Paríža – keď nafotí výklad niektorého parížskeho kníhkupectva.“

Olivier Desmettre
francúzsky vydavateľ

„Sú cesty, ktoré sa s odstupom nedajú nanovo zvažovať. Každý taký pokus sa skôr stáva fikciou ako prežitou skutočnosťou. V jednom som si však istý. Stal som sa vydavateľom, aby som sa pohyboval po málo frekventovaných cestách. A tie ma vedú do neznámych krajín a k neznámym jazykom, ktoré vďaka tomu spoznávam. Rozširujú aj môj záujem o texty spisovateliek. Začal som im venovať väčšiu pozornosť.

Medzi prvými titulmi, ktoré som vydal, bol jeden preklad z češtiny a je možné, že aj to ma skrytým spôsobom doviedlo k slovenskej literatúre. Keď som úplnou náhodou objavil knihu Jany Juráňovej Žila som s Hviezdoslavom – na všetky meandre si už nepamätám -, ktorú pod názvom Ilona. Ma vie avec le poète (Ilona. Môj život s básnikom) do francúzštiny preložila Barbora Faure, takmer okamžite som vedel, že som pre vydavateľstvo, a tým aj pre seba, urobil náležitú voľbu. Jej subtílnosť a irónia sa mi veľmi páčia. A tiež jej univerzálnosť. Vo svojej zjavnej jednoduchosti vás kniha núti premýšľať o tom, čo ste si prečítali.

Osobné stretnutia s Janou Juráňovou mi len potvrdili literárne pocity. Prvé stretnutie bolo v Bratislave, keď som už bol rozhodnutý, že jej knihu vydám. A k ďalším prišlo, keď už bola kniha na svete. V Paríži a prednedávnom v Bordeaux.

Prečo práve táto kniha? Tu by tiež stroskotal každý môj pokus sformulovať to. A stratilo by to svoje čaro. Keďže vám odpovedám z mesta Bordeaux, ktorého starostom bol kedysi Michel de Montaigne, veľmi rád si vypožičiam jeho slávnu vetu, ktorou sa vyjadril o priateľovi Étiennovi de La Boétie (autor diela O dobrovoľnom otroctve- pozn. G. A.): „Keď na mňa naliehajú, aby som povedal, prečo som ho mal rád, cítim len, že sa to nedá vyjadriť“. A pridávam ešte jednu jeho repliku: „Lebo to bola ona, lebo to som bol ja“. Tu logicky vymieňam mužské osobné zámeno za ženské (v origináli „Parce que c'était lui, parce que c'était moi“).“

Nadège Agullová
francúzska vydavateľka

„Čím menej sú vo francúzskych prekladoch zastúpené niektoré literatúry, tým viac zaujmú naše vydavateľstvo. Prekladmi do francúzštiny a prostredníctvom literatúry chceme priblížiť nepoznané územia a sprístupniť ich čitateľskému svetu. O českej literatúre máme vo Francúzsku aké-také vedomosti, zdalo sa mi preto, že by bolo škoda, keby sme si ich nedoplnili aj o tej slovenskej.

Ak existujú preklady z češtiny, prečo by nemohli existovať preklady zo slovenčiny? A tiež, čo sa týka niektorých historických faktov, ako téma okupácie Československa v roku 1968, chceli sme konečne dať vo Francúzsku slovo aj Slovákom. Známa je len Pražská jar v spojení s Českou republikou. V konečnom dôsledku – nebola to aj československá jar? A aj bratislavská? Viliam Klimáček predstavuje pre nás ten typ spisovateľa, ktorý neobchádza nepoznané uhly udalostí. Vťahuje nás do prúdu veľkých dejín. Vnáša do nich ľudský spoločensko-politický rozmer. Páčil sa nám štýl aj obsah jeho knihy. Podľa nás sa mu podarilo vyjadriť váhu tragédie s obdivuhodnou kunderovskou ľahkosťou. Oslovil nás jeho humor. Postavy, ktoré prežívajú tragiku života. Situácie, v ktorých sa nachádzajú. Všetko sa súčasne prelína so silou nádeje. Spôsob, akým vyjadril tie najukrutnejšie chvíle. Celý text horí neuveriteľnou nežnosťou.

Na zadnú stranu obálky francúzskej publikácie Bratislava 68, été brûlant sme vybrali tento citát : „Sme národ odsúdený na nežnosť. Taký sa ľahko okupuje.“ Celý román je veľmi aktuálny, aj keď zachytáva rodinné príbehy, ktoré sa udiali pred pol storočím. Čo urobiť pre lepší život? Zostať alebo odísť? A na záver, stretnúť samotného autora knihy, ktorú sme vydali, je vždy veľkou udalosťou!“

Serge Airoldi
spisovateľ a riaditeľ knižného veľtrhu v Daxe

„Za prítomnosť Jany Juráňovej a Viliama Klimáčka na veľtrhu v Daxe vďačíme našim akvitánskym vydavateľstvám Do a Agullo. Naskytla sa vzácna príležitosť, a tú sme radi využili. O to viac, že som mená Juráňová a Klimáček nepoznal. Literárna kvalita ich textov ma ihneď zaujala. Nemôžem byť objektívny. Knihy sa mi osobne páčili, a preto som ich navrhol výberovej komisii veľtrhu v Daxe. Prial som si dozvedieť sa viac, a tým umožniť nášmu publiku, a aj sebe, stretnutie s nimi. Každý má svoj osobný kufrík, s ktorým k nám pricestuje. Vždy som zvedavý, čo sa v ňom skrýva. Chcem byť pri tom, keď sa pomaly otvára.

Jana Juráňová bola predpremiérou tohto ročníka v rámci partnerstva, ktoré máme s veľtrhom v Bordeaux. Príbeh Ilony ma uchvátil, a tiež štýl, ktorým autorka zvládla tému. Rád som to stretnutie moderoval. Viliama Klimáčka sme ako zahraničného hosťa pozvali na záverečné ukončenie. Jeho kniha nadchla aj moderátora Lionela Niedzwieckeho. Náš francúzsky jazyk je síce krásny, ale stále potrebujeme kontakty s cudzojazyčnými literatúrami, s inými spôsobmi myslenia. V každom jazyku sa odráža jedinečný génius ducha. O to viac, ak je nepoznaný. Tituly z anglofónneho sveta nám nechýbajú. Aj keď spresním, že ten priestor je širokosiahly. Španielčina a jej literatúra k nám prúdia hneď z druhej strany Pyrenejí. Pritom nezabúdam na vzdialenú juhoamerickú tvorbu. Snažíme sa, aby v Daxe bolo počuť napríklad aj jazyk mojich predkov – taliančinu alebo škandinávske jazyky. Máme za sebou stretnutia s lotyšským či arabským jazykom, atď. A teraz aj so slovenčinou.“

Lionel Niedzwiecki
moderátor knižného veľtrhu v Daxe a novinár

„Pred 30. rokmi padla železná opona. Ale už 30 rokov v Európe žiadna opona ani múr nie je. Raz mi jeden poľský kolega šéfredaktor vyčítal, že sme na nich na Západe zanevreli. Áno. Vnímam to o to citlivejšie, že sám som potomkom poľských emigrantov. Vo Francúzsku stále trpíme nedostatkom európskej literatúry. Najmä tej z bývalého východného bloku. Zostáva nám ešte veľa práce, kým sa stotožníme s touto súčasnou literárnou tvorbou. Je to na nás všetkých. Veľký podiel na tom majú vydavateľstvá a prekladateľky a prekladatelia. Oni objavujú významné tituly. Z môjho pohľadu sa k nim radí aj kniha Viliama Klimáčka. Každoročne musím kvôli veľtrhu v Daxe prečítať množstvo textov. A priznám sa, že väčšina mi nesedí a nerád sa potom ocitám v úlohe moderátora. Ale tentoraz to bola pre mňa pocta! Napriek krutosti dejín, ktoré kniha zachytáva, jej text dýcha poéziou. Je tam veľa nevysloveného. Z Klimáčkovho jazyka vyžaruje nežnosť, dobromyseľnosť a nádej.

Prítomnosť humoru v texte je z môjho pohľadu tradíciou krajín strednej a východnej Európy. V knihe nachádzam univerzálne témy, akou je napríklad exil. Európske národy sú exilové národy. Európsky kontinent bol a je jednou veľkou križovatkou nielen tovaru, ale najmä ľudí a ich myšlienok a vzájomných vplyvov.“

Viliam Klimáček
spisovateľ a dramatik

„Ako dramatik som bol už všelikde, ale v Bordeaux, spolu s parížskym veľtrhom Livre Paris to bola moja najväčšia zahraničná prezentácia v role spisovateľa. V Bordeaux ma fascinovala prítomnosť oceánu v meste, jeho prílivy a odlivy na rieke Garonne. Stopy niekoľko storočnej anglickej prítomnosti. Svojím temperamentom ma zaujali Baskovia, tiež celkovo Akvitánci. Uvedomil som si, že Bordeaux je vlastne vzorkou multietnickej Európy. Nikto nie sme čistokrvný národ, všetci sme namiešaní z našich predkov mnohých národností. Tu v Bordeaux som mal pocit, že to funguje, ale isto tu majú svoje problémy.

Francúzov zaujíma minulosť strednej Európy, československá história a naše traumy a zmeny režimov. Už som to zažil v Paríži a v Orléanse pri mojich hrách. Nazval som si to pre seba – mizéria na export. Lebo jedna z mála vecí, čo máme my Slováci naozaj na export, je naša historická mizéria, naša totalitná minulosť, ktorú sme zažili a ktorá ľudí zvonku priťahuje. Neprežili to. Respektíve, nechcú to prežiť, ale radi sa o tom niečo dozvedia, aby sa tomu vyhli. Sme stále nepoučiteľní, aj preto občas píšem historické hry a romány, lebo sme krajinou hrubých čiar. Nezaujímame sa o to, čo bolo. A preto znovu a znovu robíme tie isté chyby. K tomu len jednou vetou – v parlamente máme neonacistov.

Ale vrátim sa k vydavateľstvu Agullo. Je veľmi otvorené iným literatúram. Vďaka tomu som sa aj ja ocitol v Paríži a v Akvitánsku. V ich vydavateľskom programe sú autorky aj autori poľskí, moldavskí, ukrajinskí, talianski, samozrejme, francúzski a iní. So svojou stredoškolskou francúzštinou som v katalógu lúštil ich životopisy a popisy diel. Minimálne desať titulov z Agullo by som si rád prečítal! Bol tam magický realizmus, noirové romány, politické fikcie a kontrafaktuálne prózy. Žánre, ktoré mám rád. Literatúru, ktorá sa snaží vyjadriť nedefinovateľné, teda to, čo práve prežívame a nemáme od toho odstup.

Pokiaľ viem, vydavateľka Nadège Agullo sa teraz ide zamerať na Gruzínsko. Považuje všetky národy za literárne rovnocenné. Verí, že každý má tomu druhému čo poskytnúť. Svoju skúsenosť prerozprávanú svojskou formou, tá je vždy originálna a možno aj národne špecifická. Nadège Agullová vykonáva málo videnú rolu literárnej mediátorky. Spája neznáme, ale svojbytné literatúry a predstavuje ich Francúzom. Buďme radi, že pred ich čitateľským zrakom sa ocitlo aj Slovensko. Tešilo ma vidieť v kníhkupectve nielen moju knihu, ale aj Rankova, Štrpku, Ballu či Juráňovú.“