Často si kladú otázky, ako mu majú čeliť, prečo si berie stále nové pôžičky a ako je možné, že sa dokáže po výbuchu hnevu preklopiť do role milujúceho muža. Útek od „živiteľa rodiny“ je v mnohých prípadoch nemysliteľný. Hlavnú úlohu hrá v tomto prípade strach a nedostatok podpory okolia. A práve týmto ženám ponúka Únia materských centier projekt ŽENY ŽENÁM, ktorý dáva ženám nádej na začiatok nového dôstojného života.
Toto je prvé miesto na volanie o pomoc
Projekt vznikol ako reakcia na potreby žien, ktoré navštevovali materské centrá a okrem bežných tém začali časom prezrádzať čo-to zo svojho súkromia. Zamestnanci spomínaných centier boli zrazu konfrontovaní napríklad aj s týmito otázkami: Ako zvládnuť situáciu, keď ma partner ponižuje pred deťmi? Čo mám robiť, keď nemám žiadne vlastné peniaze, lebo mu musím všetko odovzdať?
Materské centrum sa najprv snažilo pomôcť týraným ženám sprostredkovaním pomoci na štátnych úradoch. Posielali ich na sociálne úrady, políciu či k psychológom. „Veľmi rýchlo nám došlo, že to nie je cesta. Že ženy síce naberú odvahu v prostredí materského centra, kde sa cítia dobre a niečo povedia, ale pomoc, odpichnutie, nádej, že riešenie existuje musia dostať hneď, lebo k ďalšiemu odborníkovi nedôjdu. Tak sme začali vzdelávať tím, pribrali sme k nám odborníkov, naviazali sieť pomáhajúcich expertov, spustili telefónnu linku, e-mailový kontakt. Sme prvým miestom, kde ženy o tom, čo zažívajú môžu hovoriť a postupne sa otvárať pomoci a zmene,“ hovorí pre Pravdu riaditeľka Únie materských centier Ing. Daniela Konečná.
Agresor má dve tváre, desivá je tá súkromná
Podľa šéfky zariadenia nie je možné agresora rozoznať na prvý pohľad. Agresorom môže byť teda ktokoľvek, kolega z práce, z tréningov, pričom majú zvyčajne dve tváre. Prvá sa prejavuje príjemným vystupovaním a je v rozpore s tou „súkromnou“ tvárou, kedy si násilník uplatňuje svoju moc a dovolí si na slabšie pohlavie, ženu a dieťa. Vyvíja na nich silný tlak, týra ich.
Obeť tiež nespoznáme jednoducho. „Od ostatných ľudí sa odlišuje tým, že žije v strachu. Nikdy nevie, kedy sa jej život znova zmení na horor, kedy bude musieť utekať, hľadať pomoc, kedy sa bude cítiť zle, bezmocne. Môžete sa rozprávať priamo z očí do očí a nezistíte, akú hrôzu doma prežíva, až kým sa neotvorí a neprehovorí o problémoch,“ vysvetľuje Konečná.
Medzi násilníkom a jeho obeťou nejde o nejaký druh pokrivenej komunikácie, ako je to napríklad v prípade, keď na seba kričia dvaja rovnocenní partneri. „Agresor vždy vie, že má navrch, že to robiť smie a vie aj to, že ten druhý, či skôr tá druhá sa nedokáže brániť. Násilie je vždy spojené so strachom. Obeť vie, že to bude bolieť, nevie odhadnúť intenzitu, jednoducho nevie, či práve tento atak prežije.“
Ako si naplánovať útek od tyrana
Ženy sa snažia pomoc v nejakej fáze násilného vzťahu vyhľadať na polícii, na prokuratúre, na sociálnych úradoch, alebo v mimovládnych organizáciách. Ak sa obeti podľa Konečnej dostane ľahostajnosť, alebo odpoveď, že s tým nevedia čo robiť, žena sa vzdá. „Preto vidíme toľko zlých príbehov.“
Úspech pri hľadaní pomoci spočíva v plánovaní „úteku“, teda kam pôjde, z čoho bude žiť, koho požiada o pomoc, ako ochráni deti a čo ju čaká v procesoch na polícii, či úradoch. Dôležitou časťou plánu je mať vo svojom okolí takzvaných bezpečných ľudí, to je takých, na ktorých sa budú môcť v prípade krízy obrátiť. Pomoc ženy hľadajú v každom materskom či rodinnom centre, kde ich odborníci skontaktujú s príslušnými úradmi. V rámci projektu ŽENY ŽENÁM sa môžu obrátiť so žiadosťou o pomoc aj na telefónnom čísle 0915 930 831.