Tá tohtoročná viac než ktorákoľvek predtým nástojčivo pripomína, že naše poľnohospodárstvo nie je v dobrej kondícii. Ak nepodnikneme radikálne ozdravné kroky, neveští to do budúcnosti nič dobré.
Klimatická zmena sa stala realitou, no zdá sa, že ju stále nechceme zobrať na vedomie. Aj preto strácame pôdu pod nohami, ktorá bola pre našich predkov istotou všetkých istôt. Nikde sme nezaťali dlhovú sekeru tak hlboko ako práve do nášho vzťahu k pôde. Týka sa to celej spoločnosti, drobných vlastníkov aj poľnohospodárov.
Prví netrpezlivo čakajú na chvíľu, keď sa intravilán ich obce či mesta rozšíri a oni výhodne predajú svoj kúsok dedovizne na výstavbu satelitu či priemyselného parku. A pravdaže sa to týka i hospodárov, ktorí sa vzdialili správnej praxi a sústredili sa ako v americkej Iowe iba na zopár najvýnosnejších plodín.
Teraz, keď žeravé slnko znova prikladá polienka pod letnú vatru, vydávajú chotáre svedectvo o tom, čo všetko sme ani nie za polovicu života jednej generácie stihli dobabrať či prehajdákať.
Naša loď pripomína Titanic, hudba hrá, ľudia sa bavia a pred nami je skrytý ľadovec. Občas sa ktosi ozve, že treba zmeniť kurz, ale hlas zopár vedcov a poľnohospodárov pripomína arabské príslovie, kde psy štekajú, a karavána ide ďalej.
Potrebujeme zrejme ešte väčšiu frčku do nosa, než dostaneme tohto roku, aby sme začali brať chlebové odvetvie vážne. Jeho zástoj nemožno merať iba podielom na hrubom domácom produkte.
Je vôbec možné, že tridsať rokov nevieme nájsť peniaze na poriadne využívanie závlah? Potrebovali by sme odrazu najmenej 180 miliónov eur, no pre začiatok správca spustnutej sústavy skromne pýta aspoň štyri milióniky. Pripomeňme si vlaňajší deficit v zahraničnom obchode s potravinami a poľnohospodárskymi produktmi – vyše 1,6 miliardy eur. Keby sme zrátali predchádzajúce roky, vydalo by to na ohurujúcu sumu.
Potrebujeme zrejme ešte väčšiu frčku do nosa, než dostaneme tohto roku, aby sme začali brať chlebové odvetvie vážne. Jeho zástoj nemožno merať iba podielom na hrubom domácom produkte. Automobilky sa stali mantrou, ktorou vedeli vlády ospravedlniť akúkoľvek investíciu, vrátane záberu najbonitnejších chotárov.
Kedysi existoval fond zúrodňovania pôdy, do ktorého sa odvádzali peniaze za zábery pozemkov. Ako by sa milióny z neho zišli na prinavrátenie klesajúcej úrodnosti pôd! Aký to musel byť nezmysel ospravedlniť jeho neexistenciu tým, že Brusel nemá záujem na raste produkcie potravín?! Nech ju reguluje v prebytkových krajinách, a tým vyrieši aj uhlíkovú stopu, ktorú zanecháva nezmyselný presun potravín z jedného štátu do druhého.
Fľaky svetlej pôdy, ktoré vidno na jesennej oráčine, hovoria o strate humusu, o tom, že sme zabudli, čo znamenajú správne osevné postupy, že súčasťou krajiny by mali byť aj stáda dobytka, oviec a ošípaných.
Ak sa radi zaklíname, že nám záleží na živote našich detí, začnime hospodáriť, ako sa má. Z úcty k novým životom aj z úcty k tým, čo nám podarovali život a zodpovednejšie narábali s dedičstvom, ktoré nám preteká pomedzi prsty.