Bol rok 1998 a na východe republiky prebiehal predposledný zápas finálovej série medzi hokejistami Košíc a Slovana. Horúce derby sprevádzali mimoriadne vypäté emócie, hraničné vášne, naštrbené vzťahy, hanlivé pokriky zo zaplnených tribún. A – ako aj v tomto prípade – krv.
„Atmosféra bola vyšpičkovaná. Niektoré udalosti prekračovali mantinely,“ vracia sa k spomienkam ikona belasých Richard Kapuš (46). Práve dnešný súboj Slovana na ľade Košíc (o 18.00) otvorí novú tipsportligovú sezónu. Najväčšia hokejová rivalita na Slovensku je po siedmich rokoch späť.
Keď sa povie Slovan verzus Košice, čo vám v okamihu napadne?
Predovšetkým obrovská rivalita, famózna, elektrizujúca atmosféra – najmä počas zápasov play off. Ale aj mimoriadna kvalita. A okrem toho sa mi v mysli vynorí aj spomienka na môj debut vo federálnej lige, ktorý som zažil práve v Košiciach. Mal som vtedy sedemnásť rokov, možno čerstvých osemnásť, hrali sme ešte v starej, plechovej hale. V nej bola atmosféra neskutočná, mal som čo robiť, aby som ako mladé ucho všetko vstrebal.
Pre Slovan bola vždy veľkým rivalom aj Dukla Trenčín. Dá sa to porovnať so súperením medzi západom a východom?
Keď vznikla samostatná súťaž, existovali v podstate len dva kluby – Trenčín a Košice. Slovan sa im zakaždým snažil priblížiť, no najmä spočiatku to nešlo. Občas sme s jedným či druhým súperom uhrali solídny výsledok, no kvalita bola jednoznačne na ich strane. Nám zostávali len súboje o tretie miesto. Všetko sa zmenilo s financiami, ktoré prišli do Slovana. Klub angažoval Cígera a Kolníka – vzniklo tak kvalitné mužstvo a špička sa rozšírila.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
Ako vás vítali v Košiciach?
Tým, že sme na zápas zväčša cestovali deň vopred, tak k žiadnym prejavom negatívnych nálad neprichádzalo. Hoci po jednom zápase v Košiciach, v noci, nám rozbili klubový autobus. Domov sme potom cestovali s vytlčenými sklami. V Poprade nás museli policajti vyprevádzať až za tabuľu mesta.
Položme otázku opačne: aké emócie ste mali v sebe, keď ste cestovali na zápasy do Košíc?
Neskôr, keď mi roky pribudli a všetko som vnímal profesionálne, som už nerobil rozdiely medzi tým, či sme hrali v Košiciach, Trenčíne či vo Zvolene. Mysleli sme na to, že ide o prestíž, zápas bude mať iný náboj ako napríklad súboje s Liptovským Mikulášom. Nehovoriac o súbojoch v play off – zápasy s Košicami sme vnímali rovnako, ako to berú trebárs v Česku, kde je to – či už v hokeji alebo vo futbale – o rivalite medzi pražskými klubmi a zvyškom republiky. Rovnako to vnímam aj teraz – ako tréner slovanistickej mládeže.
Prejavuje sa teda rivalita aj na tejto úrovni?
Samozrejme. Nielen z hráčov, ale aj z rodičov cítiť, že túžia po skalpe Slovana. Keď ideme na zápas von, každý nás chce zdolať. Chlapcom vtedy vravím – chcú nad vami vyhrať, lebo tu (ukazuje na prsia, pozn.) máte orla.
Pred každým derby žili zápasom obe šatne i fanúšikovia. Vkrádala sa zvýšená nervozita aj domov, do rodín?
V každom tíme boli absolútni profesionáli, všetci vedeli, čo majú robiť – ako sa na zápas čo najlepšie pripraviť. Mali sme svoje rituály, nikto nič nemenil. Každý však zostával pokojný – až do okamihu, kým vkročil na ľad a v hľadisku kričalo 8-tisíc ľudí. Až potom nám dochádzalo, čo nás čaká.
Mimochodom, prenášala sa energia skôr z ľadu do hľadiska, alebo naopak – z hľadiska na ľad?
Bolo to vzájomné. Už samotný zápas mal svoj náboj, ľudia to podčiarkli. Takto sa to prenášalo, bola radosť hrať pred takými davmi.
Spomeniete si na situáciu, že ste v zápase s Košicami boli taký vyhecovaný, že by ste urobili niečo, na čo nie ste práve hrdý?
Asi áno. Pamätám si na zopár slovných výmen s fanúšikmi, čo nebolo správne. No hráč je vtedy taký nabudený, že si neuvedomí, čo robí. Dôjde mu to o tri sekundy, povie si – hop, nie si tu na to, aby si sa hádal s fanúšikmi. To sú však emócie, v derby zápasoch často dokážu prebiť zdravý rozum. A vtedy vypeníte.
Prichádzalo k výmenám názorov aj medzi hráčmi priamo na ľade?
Jednoznačne. Všetci vieme, čo sa udialo v zápasoch medzi Slovanom a Košicami. Spomeniem napríklad veľkú kauzu Karola Rusznyáka s Igorom Libom…
VIDEO: Zostrihy STV z finálových zápasov v sezónach 1997/98 a 1998/99
Vtedy šlo o veľa, vo finále sezóny 1997/1998 prešiel Rusznyák Libovi hokejkou po tvári, toho ihneď zaliala krv…
Nik z nás to neschvaľoval. No aj takéto okamihy prináša hokej – najmä ak ide o derby zápasy. Atmosféra bola vyšpičkovaná, emócie prekročili mantinely. Ale aj preto milujem tento šport – nikdy neviete, čo vám prinesie. Napriek tomu, že prišlo aj k takýmto momentom, som sa na súboje s Košicami zakaždým tešil.
Ako takýto okamih poznačí celú sériu?
V danom momente si, samozrejme, každý musel zastať svojho spoluhráča. S odstupom času sa však na to všetci dívame inak. Ani jeden už do diania nezasiahol – Igor nemohol, Karol mal trest. Napriek tomu bol zvyšok série vyhecovaný. Aj preto na tieto súboje fanúšikovia nikdy nezabudnú. Navyše, Košice odohrali celé play off, do ktorého šli z piateho miesta a s finančnými problémami, na emóciách. Zomkli sa a dali nám vo finále poriadnu facku.
Keď Rusznyák atakoval Libu, na ľade ste neboli. O päť rokov, keď Michal Hudec vyzliekol z dresu brankára Miroslava Šimonoviča, ste však boli priamym účastníkom hromadnej bitky. Ako si spomínate na tento moment?
V pamäti mám to, že Mišo zrazu vyletel s dresom nad hlavou, tribúny jasali, ani sme sa nestačili čudovať. Nahnevali sme Košičanov, neskôr oni nás. A v tom je krása hokeja – kto by povedal, že niekto vyzlečie brankára z dresu? To nepripadalo do úvahy. A vidíte, stalo sa to. Aj takéto niečo prinieslo atmosféru, ktorú nám mohol závidieť svet.
VIDEO: Hudec vs. Šimonovič
Z tribún ste často počúvali vulgárne pokriky. Neprekážalo vám to?
Naopak, motivovali ma. Vždy som si vravel: vy ste ma vytočili, teraz vytočím ja vás. Napokon, nikdy som nepatril medzi pokojných hráčov. Nielen na ľade, ale aj v šatni som robil poriadky v emóciách. Vždy som potreboval dať zo seba von to, čo som práve cítil. O tom by vám porozprával napríklad Rudo Jendek.
V oboch tímoch bolo veľa reprezentantov. Prenášala sa rivalita z klubov aj do národného tímu?
Nemyslím si. Naša generácia s tým nemala problém, zrazu sme bojovali za jedno mužstvo. Ak v sebe niekto mal pocit krivdy, nedával ho najavo. Vedeli sme, že sme na jednej lodi a kontrolovali sme sa. Bočné vplyvy sa v okamihu stratili.
Neprišlo ani k tomu, že by rivalita narušila väzby medzi jednotlivými hráčmi?
Nemám takú skúsenosť. Nepoznám nikoho, koho by som nedokázal pozdraviť. Tým, že teraz trénujem mládež, prichádzam do styku s viacerými bývalými hráčmi. Z času na čas stretnem Juraja Faitha či Jaromíra Dragana, prehodíme zopár slov, dáme si spolu kávu, pospomíname.
Médiá pred veľkými zápasmi viackrát použili slová ako napríklad nenávisť. Pociťovali ste voči súperom reálne takúto emóciu?
Kdeže. Médiá, samozrejme, všetko zveličia. Nám vždy šlo len o rivalitu. Zdolať Košice bolo pre nás skrátka niečo viac, ale to je všetko.
Foto: Profimedia
Netajíte sa tým, že ste slovanistický srdciar. Prijali by ste ponuku z Košíc?
Dívam sa na to profesionálne. Ľudia by sa od takýchto vecí mali odosobniť. Treba to vnímať ako prácu. Aj vy, novinári, môžete mať radi svoju redakciu. No ak by vám niekde ponúkli o dve tisícky viac, šli by ste inam – aby ste zabezpečili rodinu, mohli si dovoliť lepšiu dovolenku. Rovnako to funguje aj v hokeji.
Napokon, viacerí Bratislavčania si zahrali v košickom drese…
Áno, napríklad Ján Lipiansky, Karol Rusznyák a ďalší. Keď som pôsobil v Rusku, vymenili ma po šiestich rokoch z Novokuznecka, ktorý som už bral ako svoj druhý domov, do Lady Togliatti. Nehľadel som na to. Na konci kariéry ma zas oslovili z Trenčína, či by som šiel hrať za Duklu. Povedal som, že s tým nemám problém. Napokon dohoda stroskotala na tom, že vedenie povedalo, že za Trenčín predsa nebude hrať ikona Slovana. Ja som to vnímal inak – pre kohokoľvek by som svoju prácu vykonával s najlepším svedomím a vedomím.
Foto: TASR
Prišla niekedy aj ponuka z Košíc?
Nie, nikdy.
Už dnes na seba narazia Slovan a Košice opäť. Môžu zápasy týchto dvoch rivalov aj po rokoch priniesť podobné emócie ako v minulosti?
Jednoznačne. Veď v Košiciach majú vypredané, to je dôkaz, že na východe sú na Slovan zvedaví. Obzvlášť vyhecované by to mohlo byť v play off, v ktorom by Slovan nemal chýbať a ľudia z iných miest si na neho radi prídu zakričať.
Čo očakávate od Slovana v prvej sezóne po návrate?
Tým, že sa nezostupuje a niektoré kluby preto ohlásili, že dajú príležitosť skôr odchovancom a mladým chalanom, mal by Slovan bojovať o čelo tabuľky.