oPeniazoch.sk, AIER Foto: SITA/AP
Po prírodnej katastrofe väčšina ľudí odsúdi výsledný nárast cien potravín, balenej vody, či iného základného tovaru. Obviňujú z umelého zvyšovania cien predajcov. Odborníci a politici požadujú presadenie predpisov a nariadení, ktoré by im to zakazovali. Ekonómovia ale argumentujú dôvodmi na zvýšenie cien, podľa nich navyše regulácia zhorší nedostatok, zníži kvalitu výrobkov a podporí korupciu. Doplatia na to samotní ľudia, ktorým majú nariadenia pomôcť.
Množstvo ekonomických analýz bolo vypracovaných s aktuálnou situáciou, ktorú vytvoril hurikán Dorian na východnom pobreží USA. Existuje však celý rad argumentov „cenového navýšenia“, ktoré ekonómovia často nevyzdvihujú, ale zaslúžia si pozornosť.
Kupujúci nie sú o nič menej príčinou vysokých cien ako predajcovia
Začnime s populárnym mýtom, že za umelé zvyšovanie ceny môžu výhradne predajcovia a doplácajú na to spotrebitelia. V skutočnosti predajcovia účtujú nezvyčajne vysoké ceny iba preto, že sú ich kupujúci ochotní ich akceptovať. Bez ohľadu na to, či sú tieto vysoké ceny odôvodnené alebo neodôvodnené, odrážajú súkromný záujem kupujúcich, alebo „chamtivosť“, ako by sme mylne označili záujem predajcov.
Kupujúci, ktorý zaplatí niekoľkonásobne viac za tovar, jeho zvýši rovnako, ako predávajúci, ktorý ho predáva za tak vysokú cenu. Ak teda novodobí lovci čarodejníc budú trvať na prenasledovaní tých, ktorých činy spôsobujú prudké zvyšovanie cien, mali zvážiť v tomto smere úlohu kupujúcich. Hnev by sa nemal sústrediť výhradne na predajcov. Avšak títo lovci čarodejníc len zriedka, ak vôbec, dokazujú, že rozumejú úlohe kupujúcich pri stanovovaní cien.
Ekonómovia idú o čosi hlbšie. Pretože nie je nevyhnutne pravda, že ak by nikto nebol ochotný zaplatiť za tovar nezvyčajne vysoké ceny, potom by sa predával za cenu obvyklú. Prírodné katastrofy ničia nielen existujúce zásoby, ale bránia aj dodávkam. Ak nikto z kupujúcich nie je ochotný zaplatiť za tovar viac ako je jeho bežná cena, množstvo dodávok by sa mohol rovnať nule.
To znamená, že je chybou predpokladať, že ak všetci kupujúci budú nejakým spôsobom odolávať plateniu vyšších cien ako „normálnych“, alebo, čo je realistickejšie, ak kupujúcich ochraňujú nariadenia, „proti umelému zvyšovaniu cien na ceny vyššie ako sú „normálne“, budú aspoň niektoré druhy tovaru aj naďalej dostupné za „normálnu“ cenu. Je celkom možné, že v dôsledku prírodnej katastrofy nebude k dispozícii na predaj žiaden druh tovaru ani služba za „normálnu“ cenu.
A určite, ako zdôrazňujú ekonómovia, ktorí sa vyjadrujú k zákazom „umelého navyšovania ceny“, aj keď niektoré druhy tovaru alebo služieb budú naďalej dostupné za ceny pred prírodnými katastrofami, bude k dispozícii menej objemu, ako kupujúci snaží kúpiť. Táto situácia, ktorá je učebnicovým príkladom ekonomického nedostatku, dáva umelú váhu sociálnym, rodinným a politickým väzbám ako prostriedkom na zabezpečenie toho, aby tí, ktorí majú tieto vzťahy, mali priaznivé vyhliadky na to, aby patrili medzi tých zopár šťastlivcov, ktorí dokážu skutočne získať niektoré druhy tovaru alebo služby, ktorých je nedostatok.
Takmer každý ovplyvňuje cenu
Pohľad len na tie najpovrchnejšie ekonomické javy, ktoré vznikajú po prírodných katastrofách, vedie k ďalšej chybe. K neoprávnenému obviňovaniu tých, ktorí zmierňujú utrpenie zintenzívnením utrpenia. Asi každý, kto narazí na správy o ničivom hurikáne, zemetrasení alebo inej prírodnej katastrofe, cíti s obeťami a prispeje nejakými peniazmi na charitu zameranú na zmiernenie utrpenia. Iba veľmi málo ľudí vycestuje do oblastí katastrofy, aby osobne pomohli obetiam. Osobitne chvályhodné sú veľkorysé duše, ktoré venujú svoj čas a peniaze, aby obetiam bezplatne ponúkli jedlo, vodu a ďalšie zásoby. Ale potom je tu aj mnoho podnikavých ľudí, ktorých motivácia je iná. Vidina osobného zisku. Namiesto úcty sú cieľom nemilosrdnej kritiky.
Každý, kto zostane v pohodlí svojho domova namiesto toho, aby osobne priniesol zásoby do oblastí postihnutých katastrofami, vlastne obetiam zvyšuje ceny. Sú oveľa vyššie ako ceny účtované predajcami, ktorí sú na mieste nešťastia, a nastolili „dráždivo“ vysoké ceny. Aj pri týchto „dychvyrážajúcich“ vysokých cenách nevynakladáme žiadne úsilie na to, aby sme obetiam katastrof priniesli potrebné zásoby. Ak by vám niekto v oblasti katastrofy ponúkol 10 000 za každý liter dodanej balenej vody, ktorú tam prinesiete, asi by ste okamžite brali dovolenku, prenajali si veľké nákladné auto, na korbu vyložili vody, koľko sa len zmestí a šoférovali deň aj noc, aby ste si nenechali ujsť túto obrovskú príležitosť na zisk. Ale pri „dychvyrážajúcich“ vysokých cenách účtovaných v oblastiach katastrofy, nie ste ochotní vynaložiť úsilie potrebné na to, aby ste obetiam dodali balenú vodu. Tieto „dychvyrážajúce“ vysoké ceny nie sú dosť vysoké na to, aby vás vyburcovali k tomu, aby ste sa pripojili a ponúkli pomoc.
Táto skutočnosť znamená, že ak si ľudia, ktorí predávajú balenú vodu a iný tovar za „dychvyrážajúce“ vysoké ceny, zaslúžia opovrhnutie, alebo dokonca aj trest, potom vy, a takmer všetci ostatní, ktorí by sme boli ochotní dodávať potrebný tovar, ale za ešte vyššie ceny, sme v tomto smere ešte oveľa horší.
Sú tu teda tí, ktorí zvyšujú dostupnosť potrebného tovaru a služieb v regiónoch postihnutých prírodnými katastrofami, čo je aktivita, ktorá spôsobuje, že ceny v týchto regiónoch dokážu byť nižšie ako za normálnych okolností. A naopak, tí z nás, ktorí neponúkajú nič na predaj v katastrofou postihnutých oblastiach, čo je skutočne veľká skupina zahŕňajúca takmer každého, kto len kritizuje „umelé zvyšovanie cien“ a spôsobuje vlastnou nečinnosťou vyššie ceny v týchto regiónoch ako by boli za normálnych okolností. Keď pochopíme túto ekonomickú realitu, možno sa objaví etický pohľad v úplne inom svetle.
