Oba výsledky Dominiky Cibulkovej leteli do sveta – žiadny iný slovenský tenista v ére samostatnosti nič podobné nedosiahol. Ale prvý je vždy prvý – grandslamovým finále v Melbourne sa bratislavská rodáčka navždy zapísala do dejín svetového tenisu.
Cibulková bola na nezastavenie. Každý druhý deň zostala na jej štíte niektorá z veľkých súperiek. Najprv Schiavoneová, potom Vögeleová a o ďalšie dva dni zasa Španielka Suárezová-Navarrová. Prišlo aj na ruskú krásku Šarapovovú a v tom čase stále iba obrovský talent – Rumunku Halepovú. Tej dokonca drobná Slovenka uštedrila kanára.
Brokolica s polystyrénom
Slovensko bolo na nohách, na semifinálový duel proti Poľke Radwanskej si v noci privstal kdekto. Ale o veľa spánku neprišiel. Všetko sa zomlelo za 70 minút – 6:2, 6:1. Prvá Slovenka bude hrať grandslamové finále! písali všetky denníky. Jej súperka po zápase nechápala, médiám povedala, že proti Cibulkovej sa cítila ako v spomalenom filme. A komentátor Eurosportu víťazku dokonca nazval hladnou vlčicou.
Zverenka Mateja Liptáka sa spoliehala na tradičné rituály. Rodičom, ktorí zostali na Slovensku, netelefonovala. „Celý tím sa jej prispôsobil. To znamená – keď jedla brokolicu s polystyrénom, jedli sme ju všetci. Keď si dala 100 gramov ryby, tiež sme ju jedli všetci,“ vravel v rozhovore pre Pravdu jej kondičný tréner Róbert Bereš.
VIDEO: Finále Australian Open 2014
A keď sme už pri poverčivosti, Cibulková ju v konferenčnom hovore priznala aj z Melbourne. „Hádam sa raz z toho aj zbláznim. Po každom víťazstve chodíme na tú istú večeru, zakaždým si dávam rovnaký šalát. Sadáme si na to isté miesto, berieme si so sebou rovnaké veci. Už je toho na mňa dosť,“ smiala sa do slúchadla.
Nadišiel deň D – 25. január 2014. V nedeľu ráno si k priamemu prenosu RTVS privstalo 496-tisíc Slovákov, aby mohlo sledovať životný zápas Cibulkovej proti sympatickej Číňanke Na Li. Pripomíname, že žiadny iný individuálny športovec dovtedy toľko divákov k priamemu prenosu nepritiahol.
Tato umýval auto
Avšak okrem jedného. Otca Milana. „Čo som robil? Šiel som si umyť auto. Hľadal som akúkoľvek robotu, len aby som nemyslel na Domču,“ prezradil.
„Keď som sa následne vozil po meste, zbadal som veľkoplošnú obrazovku. Neodolal som a šiel sa pozrieť – hoci len jedným očkom. Na Li mala práve mečbal, radšej som bežal preč a čakal na prvý telefonát. Dlho nechodil,“ priznal po finále.
Foto: SITA/AP, Andrew Brownbill
Zázraku sa nedočkal, ozval sa mu Dominik Hrbatý a oznámil výsledok 6:7 (3), 0:6.
„Tento úspech by som chcela venovať celej krajine, ktorá počas dvoch týždňov so mnou žila. Verím, že môj pokrik Pomeee! si zapamätá celý svet,“ vravela s pohnutým hlasom na veľkom pódiu.
Pamätali si ho predovšetkým Slováci. Cibulková si získala ich srdcia a v ankete Športovec roka sa vydriapala na pódium. Mala za sebou sezónu s mnohými naj a prívlastkom nový: nový tréner, nová fyzioterapeutka, nový priateľ, nová raketa.
„Úspech ju nezmenil. Stále je to baba, ktorá si tenis užíva a nadovšetko ho miluje. Mnohé tenistky sa na kurte tvária nešťastne, každú chvíľu spia v inej posteli, čo nie je jednoduché. Pre Dominiku to nikdy nebol problém,“ vravel pre Pravdu jej niekdajší kouč Vladimír Pláteník.
Nezmenilo ju ani finále v Melbourne. Cibulková zostala odvážna, bojovná, silná, rýchla a hladná po úspechu. Aj preto sa už o dva roky mohla radovať z ďalšieho obrovského úspechu – tentoraz s víťaznou bodkou.
Len tak si chvíľu žiť…
Znamenie, resp. hlasné kričanie mi dal môj otec, ktorý bol s nami v Paríži na Roland Garros. Prišiel na kurt pred deblom oblečený v civile, čo sa stalo asi prvýkrát v živote, lebo vždy chodieval v športovom, a vraví mi: „Tak, Pusina, dúfam že ťa už nikto na žiadny Wimbledon neprehovorí a toto je náš posledný turnaj. Už toho mám dosť.“
Usmiala som sa, lebo viem, že aj preňho to muselo byť ťažké. Cítim to rovnako… už nechcem, už mám toho dosť.
VIDEO: Dominika Cibulková ukončila tenisovú kariéru a zároveň pokrstila novú knihu.
Expresne, ozaj expresne sme švihali domov, v ústrety novému životu. Nechcela som v Paríži stráviť ani minútu navyše. Neviem celkom presne opísať ten pocit, ale cítila som, že všetko, čo som chcela, som v tenise dosiahla, možno ešte oveľa viac. Uzavrela som svoju cestu, krásnu etapu života. S maximálnym pokojom v duši, s radosťou na všetko, čo ma ešte v živote čaká. Za sebou som nechávala nezmazateľnú stopu a smutné tváre ostatných tenistiek, ktoré mi želali všetko dobré. Nesmútili za mnou, to si nenahováram, skôr by sa so mnou chceli vymeniť.
Na otázku, čo budem robiť, som nemala presnú odpoveď. Vedela som však jedno: potrebujem trochu času pre seba, aby som zistila, čo chcem robiť. Čo ma baví. Ktorej z ponúknutých príležitostí poviem áno…
Keď sme prišli domov, Michal zatvoril tenisový bag do skrine a ja som si s pocitom úľavy ľahla do postele. Čakalo ma leto plné dobrodružstva, verím, že aj splnenie sna o rodine.
Akosi som cítila, že nechcem okolo svojho rozhodnutia zbytočne robiť rozruch a vyvolávať neželanú mediálnu pozornosť. Netúžila som po statuse na sociálnych sieťach, po nejakej akoby záverečnej tlačovej konferencii ani po exhibícii pri príležitosti ukončenia kariéry. Chcela som sebe aj trénerovi nechať priestor dýchať.
Len tak byť.
Len tak si chvíľu žiť…
Úryvok z knihy Tenis je môj život – biografie Dominiky Cibulkovej