Dnes ich vnímame ako samozrejmosť. Na jednej strane je to skvelé, pretože tým čiastočne dávame najavo, že ich považujeme za normálne. Na druhej strane je dobré to ustavične pripomínať. Nie v každej krajine sú totiž bežné.
Vďaka vývoju po novembri 1989 u nás platí právo na život, na súkromie, na ľudskú dôstojnosť a česť, na majetok, platí nedotknuteľnosť osoby či obydlia, sloboda myslenia i vierovyznania… Známejšie, a rovnako dôležité sú politické práva: právo voliť, spolčovať a zhromažďovať sa, máme slobodu slova a prejavu, petičné právo, právo na informácie, zúčastňovať sa na správe vecí verejných i právo postaviť sa na odpor. Máme aj hospodárske, sociálne, kultúrne a mnohé iné práva, na ich výpočet toto miesto nestačí.
Skrátka, ľudia v tejto krajine už nemusia žiadať vrchnosť o dovolenie, nemali by sa báť. Môžu voliť, koho chcú, cestovať do cudziny, kedy a za kým chcú, je iba na nich, či je dôvodom dovolenka, práca, štúdium, alebo niečo iné. Veľkou zmenou je tiež to, že môžeme podnikať.
Sloboda a demokracia však znamenajú aj povinnosti a zodpovednosť. Majú tiež blízko k slovu ľudskosť. Azda preto majú aj chyby, rovnako ako samotní ľudia. Mnohí si napríklad myslia, že demokracia pre nich znamená, že si môžu robiť všetko, čo chcú. To je omyl. Nemôžu. V demokracii platí: Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda iného človeka. Ak to nefunguje, stráca sa dôvera v štát, ktorý má pre svojich obyvateľov uplatňovanie spomínaných práv zabezpečiť. Áno, máme tu aj mafie, proti ktorým treba nekompromisne bojovať.
Zlostia nás aj nedostatky v zdravotníctve, školstve, ceny bytov, ustavične sa prehlbujúce ekonomické rozdiely medzi regiónmi…
Dlho sa hlásalo, že pred rokom 1989 bolo zlé všetko, a treba to zničiť. Je prinajmenšom zvláštne, koľko vecí dnes znovu objavujeme: hoci duálne vzdelávanie, dôležitosť u nás vyrobených potravín, podporu rozvoja vidieka, nájomné či podnikové byty… Samotná nežná revolúcia však za negatíva nemôže. Navyše vyhovárať sa na štyri dekády prednovembrového režimu je tridsať rokov po roku 1989 už nepresvedčivé a alibistické.
Čo je teda najväčšia chyba troch desaťročí po nežnej? Azda fakt, že ideály a hodnoty sa rozplývajú. Vytráca sa už spomínaná zodpovednosť, slušnosť, úcta. K človeku i k práci; jedného k druhému, okoliu, ku krajine, k prírode, remeslu, tradíciám… Zabúdame sa navzájom počúvať a diskutovať, hľadať spoločné riešenia, kompromisy. Ak má niekto iný názor, bleskove je označený za vyvrheľa.
A je to čoraz horšie. Krajinu morí ľahostajnosť, šíri sa nenávisť. Ba dokonca hlasy, že autoritársky režim by bol lepší. Nebol.
17. november je našťastie živý sviatok – na rozdiel od iných výročí si na nežnú revolúciu i na režim pred ňou pamätá väčšina obyvateľov Slovenska. Možno porovnávať. Ale pozor, s chladnou hlavou. Nostalgia je mrchavá vec, jednostaj z pamäti vytláča všetko to, čo bolo nepríjemné a zlé.
Vládli papaláši, ktorým v skutočnosti už nik neveril. Od roku 1968 nad nami „na večné časy“ bdeli „bratia“, s ktorými sa nik bratať nechcel. Na hranici stál plot z ostnatého drôtu a za pokus o prekonanie hranice sa strieľalo…
Nežná revolúcia prevrátila všetko naruby. Nič lepšie ako to, čo priniesla, sme však na Slovensku doteraz nemali. Pred tridsiatimi rokmi prišla na Slovensko sloboda a demokracia. Nedajme si ich vziať.