Malo by uznesenie vlády o obmedzení pohybu v avizovanej podobe oporu v ústavnom zákone – o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu?
Podľa ústavného zákona, keď by sa toto malo uplatniť, tak by sa musel súčasný núdzový stav rozšíriť. Dnes nemáte v rámci núdzového stavu zavedené, aby takéto obmedzenie bolo namieste. Čiže áno, ale muselo by sa to rozšíriť. Museli by sa však stanoviť aj viaceré výnimky, pretože v texte ústavného zákona je síce napísané, že vláda môže v čase núdzového stavu obmedziť slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania, avšak túto kompetenciu treba vždy vnímať v rámci toho, že to môže urobiť len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas. Nevylučujem, že takýto zásah do základných práv z dôvodu, aby sa nešírila nákazlivá choroba, by mohol byť prijatý, ale vždy tam musia byť precízne stanovené výnimky tak, aby to spadlo do pojmu nevyhnutný rozsah a na nevyhnutný čas. To znamená, že keby prijali zákaz vychádzania v týchto dňoch bez ohľadu na to, či má niekto napríklad svoju vlastnú záhradku v inom okrese, chcel by do nej ísť a s nikým tam neprichádza do styku, tak toto by riadne vybočovalo z rámca ústavného zákona. Pretože to nie je nevyhnutné, aby človeku zakázali ísť na svoju vlastnú záhradu. Rovnako výnimky musia myslieť na situácie, ako napríklad návšteva lekára alebo nevyhnutný nákup potravín, ale tiež si myslím, že by mali myslieť aj na také situácie, ktorý sa každý deň dejú. Takým je napríklad úmrtie blízkeho. Takéto obmedzenie základného práva sa nevylučuje z podstaty situácie, v ktorej sme, pretože je spôsobilé dosiahnuť sledovaný cieľ, ktorým je ochrana života a zdravia, avšak musíte to obmedzovať v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas. To znamená, že musíte precízne naformulovať výnimky tak, aby zbytočne a drasticky nezasahovali do jadra základného práva.
Podstatné je teda, aby vláda ad hoc správne odhadla, ktoré výnimky sú adekvátne. Aby sa nestalo, že niekto by bol neproporcionálne obmedzený na svojich právach v prípade, že by opatrenie bolo príliš všeobecné.
Presne tak, lebo možno naformulovať ten zákaz aj s nejakými výnimkami, ale musíte myslieť aj na rôzne životné situácie. Napríklad ľudia budú umierať aj počas dní, keď bude zákaz stanovený. Zároveň ženy budú určite rodiť. Ak by napríklad niekto nemohol ísť do nemocnice a cez okienko sa pozrieť svoju manželku, alebo by vôbec nemohol ísť do pôrodnice po svoju manželku s dieťaťom, tak asi toto nespadá do pojmu nevyhnutný rozsah. Keď niekto pôjde do pôrodnice po svoju manželku, tak to nie z dôvodu, že by on išiel k lekárovi kvôli svojmu zdraviu. Ísť však musí, lebo veď ako inak sa žena s dieťaťom dostanú z pôrodnice domov? Čiže opatrenie musí brať do úvahy aj tieto špecifické životné situácie, ktoré musia byť precízne naformulované, aby to prešlo ústavným zákonom o bezpečnosti štátu.
V hypotetickom prípade by vedel Ústavný súd posúdiť, či bol rozsah adekvátny a nevyhnutný? Alebo či by forma odporúčania nebola vhodnejšia?
Určite by vedel, len Ústavný súd nemôže konať z úradnej povinnosti. V tomto prípade však môže začať konať na základe návrhu oprávnených subjektov. Obrátiť sa však naň nemôže napríklad poškodený otec, ktorý nemohol ísť do tej nemocnice po svoju manželku, alebo niekto, kto by chcel ísť niekam do prírody a podal by sťažnosť. Sú tam len tri subjekty, ktoré môžu podať sťažnosť. Tým prvým je pani prezidentka, generálny prokurátor alebo skupina tridsiatich poslancov. Predpokladáme, že asi skôr opozičných poslancov, lebo tí koaliční z logiky veci podporujú opatrenia svojej vlády.
Dokedy by Ústavný súd musel rozhodnúť?
Návrh na Ústavný súd musí byť podaný do piatich dní od zverejnenia napadnutého uznesenia vlády, ktorým by sa ten zákaz stanovil. Ústavný súd má potom povinnosť rozhodnúť do desiatich dní. To znamená, že keď ten zákaz má byť stanovený na obdobie Veľkej noci, z podstaty plynutia lehôt je zrejmé, že Ústavný súd by rozhodol až po tom, čo by sviatky uplynuli. Nemyslím si však, že by jeho rozhodnutie bolo zbytočné. V našej histórii, odkedy máme samostatný štát, sme ešte nemali rozhodnutie Ústavného súdu, v ktorom by povedal, že rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu alebo jeho rozšírení by bolo v rozpore s ústavou. Takže keby aj Ústavný súd dodatočne povedal, že zákaz v jeho šírke bol naformulovaný v rozpore s ústavným zákonom, tak by nám to pomohlo do budúcnosti, šlo by o precedens. Vláda by potom vedela, čo si môže dovoliť a čo si dovoliť nemôže. Problémom je totiž to, že dnes mantinely nie sú úplne jasné práve kvôli tomu, že nemáme rozhodnutie Ústavného súdu. A keďže nikto z nás nepredpokladá, že by tento stav o niekoľko týždňov uplynul, skôr bude boj s vírusom trvať aj niekoľko mesiacov, tak rozhodnutie Ústavného súdu by pri prijímaní opatrení vlády v budúcnosti bolo nápomocné.
Mala by vláda pri prijímaní prísnejších noriem zohľadňovať aj spôsob ich aplikácie vzhľadom na problematickosť možnej kontroly a vymožiteľnosti ich dodržiavania?
Vždy je to otázka šírky výnimiek. Ak je napríklad výnimka starostlivosti o rodinného príbuzného, tak toto sa potom vždy dá zneužiť, keď niekto ide len tak bezcieľne po ulici a povie policajtovi, že ide za svojím príbuzným. Na to by však mali slúžiť podrobné návody, ktoré by mali byť súčasťou obmedzenia základných práv, aby sa vedelo, akým spôsobom sa to preukazuje. Napríklad v Taliansku v regióne Lombardska to robili tak, že mali formulár zo stránky príslušného ministerstva a tam dopredu vypĺňali, že za akým účelom idú von. Tam tiež totiž uplatnili zákaz vychádzania s určitými výnimkami. Čiže mali by ste mať mechanizmus na to, aby sa to dalo preukázať, aby ste to nemohli oklamať. Ale vo všeobecnosti si myslím, že aj keď máte nejakú normu, o ktorej viete, že sa v menšine prípadov porušuje, tak to nie je dôvod na to, aby sme ju úplne zrušili. Napríklad máte povinnosť, že keď stojíte na priechode pre chodcov a je tam červená, tak nesmiete prejsť. My síce vieme, že sa toto porušuje, ale to neznamená, že by sme mali teraz ten zákaz chodenia na červenú úplne rušiť, alebo že by sme kvôli tomu mali teraz prijímať tisícky nových policajtov. Skrátka, keď máte nejakú normu, ktorá platí pre celú spoločnosť, napríklad ako s tým priechodom pre chodcov alebo so zákazom vychádzania, tak si musíte byť vedomý toho, že vždy budú nejaké prípady, ktorý neodchytíte. S tým sa akože počíta pri prijímaní zákazov alebo rôznych právnych noriem. Čiže z môjho pohľadu v tomto nevidím problém. Problém by však bol, keby sa to porušovalo masovo, že by každý vedel, že to je povinnosť, ktorá sa nevymáha a je tým pádom len na papieri. Ale nemyslím si, že toto je ten prípad, lebo v momente, keď máte policajtov na kľúčových častiach ciest, na križovatkách, tak to sa podľa mňa vymáhať dá. Nie na sto percent, ale to sa nedá žiadna právna norma.