Vraj ste veľkou fanúšičkou opery. Preto ste sa začali zaujímať o prípravu opery Aida v SND?
Áno, moja vášeň pre operu je skoro rovnaká ako pre milovaný Egypt. Dozvedela som sa, že v SND pripravujú inscenáciu Aidy a napadlo mi, že by bolo dobré nadviazať spoluprácu. Kontaktovala som režiséra Pavla Smolíka a on to uvítal.
V čom ste mohli opere pomôcť?
Nezasahovala som do samotného výrobného procesu opery, kostýmy aj scéna už boli navrhnuté. Sem-tam so mnou konzultovali niektoré maličkosti týkajúce sa rekvizít, napríklad druhy zbraní, ktoré mohli v inscenácii použiť. Typickou zbraňou bola napríklad kopija. Chceli sme zakomponovať aj dýku, akú sme napríklad našli aj priamo na našom výskume v Egypte, ale inscenátorom sa viac hodil meč.
A kostýmy sú podľa vás v opere verné?
Sú jednoznačne inšpirované starým Egyptom. Stotožnila som sa aj s filozofiou Ľudmily Várossovej, ktorá do kostýmov premietla životné princípy Egypťanov ako dualizmus, pravidelnosť, geometrickosť. Aida nikdy nebola úplne realistická, hoci sa o to v minulosti snažili. Aj autor námetu libreta, významný archeológ Auguste Mariette, najlepší znalec staroegyptských reálií vo Francúzsku, navrhoval prvé kostýmy a kulisy, dohliadal na ich výrobu. Chceli, aby opera bola čo "najegyptskejšia“, lenže opera vznikla v 19. storočí, keď ešte ani sami archeológovia o Egypte nevedeli až tak veľa. Takže sa v Aide prelínajú rôzne obdobia, plietli si panovníkov z rôznych čias, preto sa asi aj Mariette rozhodol nezasadiť Aidu do konkrétneho obdobia. Práve Mariette sa podieľal na výskumoch v Egypte, hlavne z prvého tisícročia pred Kristom, čiže z tzv. Neskorej doby, keď bol Egypt často ovládaný nepriateľmi. Medzi nim boli aj Kušiti, obyvatelia Núbie a teda Etiópie (dnešný Sudán), ako sa táto krajina volala ešte v 19. storočí. V opere sa zmieňuje napríklad Napata, ktorá bola centrom Kušitov – z toho je pravdepodobné, že Mariette zasadil dej opery práve do tohto obdobia. Ale Egypťania bojoval proti Núbijčanom aj v neskorších obdobiach, Núbijčania boli vojnovými zajatcami na egyptskom dvore. Na neskoršiu dobu poukazujú aj mená, ktoré tiež nie sú historické.
Ani meno Aida?
Práve meno Aida asi pochádza z egyptského mena, ktoré sa dá prepisovať ako Itii/Aiti. Podobne ako časť mena známej Nefertiti, ktoré znamená Kráska, ktorá prišla, tak Aita znamená Tá, ktorá odkiaľsi prišla. V 19. storočí sa to prepisovalo ako Aita. Takže Aida bola pôvodne Aita, ale aby sa to lepšie spievalo, spodobnili meno na Aidu. A Radames vznikol zrejme upravením mena Ramzes. Ďalším dôležitým menom je Amneris, čo sa podobá menu Amenardis – tak sa volalo hneď niekoľko kráľovských dcér v období kušitských panovníkov. Ale aj sám Mariette si uvedomoval, že ťažko urobí operu vernú histórii, pretože iný je panovník na strnulých reliéfoch a iný, ktorý musí chodiť po javisku. Takže to treba prispôsobiť divadlu, hoci my egyptológovia by sme si to samozrejme predstavovali trošku inak.
Čo napríklad?
Chápem estetické hľadisko, aj rozumiem, čo skvelá kostymérka Ľudmila Várossová zamýšľala, ale napríklad bežní Egypťania nikdy v živote nechodili v čiernom – a najnovšia inscenácia opery sa končí práve v čiernych kostýmoch. Veľa ich prvkov vyzerá úplne neegyptsky. Celkovo však vytvárajú skvelý dojem a zvýrazňujú atmosféru starovekého Egypta. A to je práve cieľom Aidy, presne to chcel aj osmanský miestodržiteľ Ismail Paša, ktorý si u Verdiho operu objednal. Divák Egypt obdivuje, fascinuje ho svojou krásou – a to sa v SND veľmi podarilo. Potom neprekáža ani to, že niektoré motívy na kostýmoch alebo kulisách sú z celkom iných období, než v akom sa príbeh Aidy odohráva.
