Prekladateľ Stanislav Vallo: Umberto Eco nás rozmaznal. Prečo píše pre deti o bombách, Marse a ekológii

Spisovateľ, filozof a odborník na stredovek Umberto Eco si získal celosvetovú slávu románom Meno ruže. Populárne boli aj jeho Dejiny krásy či Dejiny ošklivosti. Venoval sa mnohým závažným témam, medzi ktorými nechýbali ani migrácia či fašizmus. Dokonca napísal aj tri dielka pre deti - v roku 1966 vyšli Bomba a generál a Traja kozmonauti, v roku 1992 pribudli Gnómovia z krajiny Gnú. Pod názvom Tri príbehy teraz vyšli v Ikare. Do slovenčiny ich preložil Ecov priateľ Stanislav Vallo.

17.04.2021 06:00
Taliansko Eco Umberto úmrtie Foto:
Taliansky spisovateľ a filozof Umberto Eco
debata

V českom vydavateľstve Argo vyšli Ecove rozprávky už v roku 2017, u nás až teraz – prečo? Je to ich prvý slovenský preklad, či už boli nejaké pokusy preložiť ich?

Veľmi dobrá otázka – prečo? V plnej miere sa k vám pridávam v položení tejto otázky. Z jednoduchého dôvodu: knižku som preložil v roku 2009, ešte v čase pracovného pôsobenia v Ríme, a hneď som preklad poslal… moment, teraz si už naozaj nepamätám ktorému slovenskému vydavateľstvu.

Keď som sa v roku 2011 vrátil, zmieril som sa s informáciou, že to nie je vhodné na vydanie. Ale asi o dva roky neskôr to akosi prišlo do reči s majiteľmi iného vydavateľstva… prepáčte, opäť si nespomínam, a keď mi v roku 2017 napísal do Bruselu pán Anton Vydra a opýtal sa ma, či som náhodou nenatrafil na dajaké Ecove rozprávky, povedal som mu (a toto si pamätám veľmi jasne): Pán kolega, sypete mi soľ do rany, lebo som ich preložil pred ôsmimi rokmi a netuším, prečo nevyšli. On sám teda urobil ďalší pokus… už si nepamätám, s ktorým vydavateľstvom… opäť bez výsledku.

Obrat nastal, keď som sa o preklade zmienil pred pani riaditeľkou Ikaru – a knižka je tu. Škoda, vročenie prekladu by pokojne bolo mohlo byť 2009… A pokiaľ viem, je to prvý slovenský preklad. Pre objektivitu však treba dodať, že z hľadiska vydavateľskej logistiky to nebol celkom jednoduchý prípad. Bolo potrebné zohľadniť množstvo faktorov.

Umberto Eco: Tri príbehy Foto: Ikar
tri pribehy-1 Umberto Eco: Tri príbehy

Vyšli Tri príbehy u nás z vašej iniciatívy, keďže ste boli Ecovým priateľom? Čím je pre vás tento text mimoriadny?

V odpovedi na prvú otázku je obsiahnutá odpoveď na druhú. A vyšiel by som s tou iniciatívou, aj keby som sa s Ecom nepoznal. Ako prvá sa mi do rúk dostala rozprávka Gnómovia. Spomínam si, že v obchodnej sieti Stefanel ju v roku jej vydania ponúkali grátis k nákupu. Ja som si ju jednoducho vypýtal a dostal som ju aj bez nákupu: povedal som, že Eca práve prekladám a veľmi ma zaujalo, že vydal aj takúto rozprávku. A urobil som to práve preto, lebo tento text sa mi videl – z pera Umberta Eca! – áno, mimoriadny. No preklad ma zvábil až o niekoľko rokov neskôr, keď sa mi dostalo do ruky vydanie, v ktorom sa stretli všetky tri rozprávky.

Ilustrácie Eugenia Carmiho ku knižke Umberta Eca

Pozrite si obrázky z knižky Umberta Eca Tri príbehy

Fotogaléria
Traja kozmonauti: Američan ako žuvačkový...
,,...ľudia majú zlý zvyk kade-tade zahadzovať...
+2Do vesmíru najprv leteli psíky.

Ako sa vám dielo prekladalo? Bola to hračka alebo práve v tomto texte striehli úskalia?

Hračka to tak celkom nebola: text je zdanlivo jednoduchý, no práve významovo hutné, svojím spôsobom minimalistické texty sa neprekladajú ľahko. Prekladateľ musí byť veľmi presný. To, pravdaže, musí byť vždy, no tu mimoriadne. Navyše stojí pred úlohou tlmočiť (aj) detskému čitateľovi veľmi závažné myšlienky, a teda (si) musí dávať pozor na každé slovko, na každú súvislosť, na každé slovné spojenie – aby totiž nič nevybočilo zo sveta detstva, ale zároveň sa nespreneverilo svetu dospelosti, lebo v konečnom dôsledku najmä tomu sú tieto tri posolstvá adresované.

Zaujalo ma, že Česi preložili tretiu z rozprávok ako Skřítkové z Ňú, u vás sú to Gnómovia z planéty Gnú. Prečo ste zvolili slovo gnómovia, budú mu deti rozumieť?

Aha, tak Skřítkové? Iste chápete, že som sa českému prekladu starostlivo vyhýbal, aby ma nezvábil ku korektúram (a možno vylepšovaniam?) v mojom už dávno hotovom preklade, takže táto informácia je pre mňa nová. Priznám sa: do prekladu som sa v roku 2009 s nadšením pustil aj z toho dôvodu, že som mal pred očami, ako ho bude ilustrovať Karol Baron.

A ako v ilustráciách zažiaria práve tí jeho gnómovia, treba povedať slávni a známi gnómovia. Na to som sa naozaj tešil. Až neskôr som zistil, že Ecov text nemožno oddeliť od ilustrácií Eugenia Carmiho. Čiže preto tí gnómovia. Ale planétu Ňú som veru vo svojom preklade nestvoril: tá moja sa nazývala GéEnU, z jednoduchého dôvodu: znie to, a aj vyzerá, oveľa viac „ecovsky“, oveľa.

Prečo?

V pôvodine sa názov Gnú (aby vznikla zvuková paralela medzi názvom planéty a jej obyvateľmi) číta Ňú, lebo gnómovia, gli gnomi, sú zasa „ňomi“. V tomto ohľade som prehral priateľské doťahovanie s redakciou, lebo v preklade zostalo Gnu: a netaliančinár ho bude zrejme čítať ako gnu. Zvláštne slovo, aspoň tak ako ňú. Naďalej si myslím, že tá ecovská skratka bola lepšia: skúste si to vysloviť, tá zvuková zhoda je zachovaná. A či budú deti rozumieť slovu gnómovia? Je to knižka na spoločné čítanie detí s rodičmi, a napokon, domnievam sa, že v mnohých prípadoch si dieťa gnóma jednoducho vygúgli ešte skôr ako rodič a môže ho teda operatívne poučiť.

Pre koho je táto pozoruhodná knižka, trochu pripomínajúca Exupéryho Malého princa, vlastne určená – je pre deti alebo pre dospelých? Na novom vydaní z Ikaru je na obálke uvedené pre čitateľov 6+. Sú tieto príbehy o zásadných problémoch ľudskej spoločnosti (objavovanie vesmíru, atómová hrozba, ničenie životného prostredia) pre ne v tejto forme ľahko pochopiteľné?

Áno, myslím, že ikarovské vročenie 6+ je správne a myslím si aj to, že tieto rozprávky o zásadných problémoch ľudskej spoločnosti (objavovanie vesmíru, atómová hrozba, ohrozenie životného prostredia) sú pre deti v tejto forme ľahko pochopiteľné – pochopiteľne, najmä pri spoločnom čítaní s rodičmi, čo bol, hádam sa veľmi nemýlim, jeden zo zámerov oboch autorov: lebo veď aj pri ilustráciách má čo rodič svojej čítavej ratolesti vysvetliť.

Kedy ste na tieto príbehy narazili vy? Ako na vás zapôsobili? Sú to príbehy alebo rozprávky? A vlastne – aký vidíte rozdiel medzi príbehom a rozprávkou?

Už som sa zmienil, že na prvú rozprávku (Gli gnomi di Gnú) som natrafil v roku jej vydania a na všetky tri potom o roky neskôr, v tom 2009, a vtedy som ich hneď aj preložil: z čoho zároveň zreteľne vyplýva, ako na mňa zapôsobili. Aha, pýtate sa, či sú to príbehy, alebo rozprávky: a toto je druhý punkt, v ktorom som v (zdôrazňujem) priateľskom doťahovaní s redakciou potiahol za kratší koniec.

Pre mňa sú to rozprávky, ale nie iba preto, lebo príbehom, ktoré sa začínajú „Kde bolo, tam bolo…“, sa v slovenčine naozaj (aspoň teda poväčšine!) hovorí rozprávky. Napokon, každá rozprávka je príbeh, ale nie každý príbeh je rozprávka. V rozhodnutí redakcie presadiť do názvu príbehy rozhodovalo (predpokladám) komerčné hľadisko, i keď si myslím, že spojenie „rozprávka – Umberto Eco“ má oveľa vyšší potenciál upútať pozornosť. Nuž ale dobre… nie som škriepny typ.

Prvé dva príbehy – Bomba a generál a Traja kozmonauti vyšli prvýkrát v roku 1966, tretí príbeh Gnómovia z planéty Gnú až v roku 1992 – prečo tretí až s takým odstupom? Potreboval Eco skompletizovať tieto príbehy do jednej knižky, alebo ich tak neskôr spojili až vydavatelia?

Pokiaľ ide o odstup medzi Bombou a Kozmonautmi (1966) a Gnómami z planéty GéEnU, podľa môjho názoru je vysvetliteľný tým, že všetky tri tieto rozprávky sú reakciou na problémy, ktorými bolo obdobie ich vzniku najvýraznejšie poznačené. No zároveň sa môžeme domnievať, že to dajakým spôsobom súvisí aj s celkovým kontextom Ecovej tvorby. Tie prvé dve odrážajú historické obdobie, v akom vznikli: studená vojna, prvé lety do vesmíru, dokonca v roku 1962 prvý človek vo vesmíre, karibská kríza, atď.

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden zlý generál a... Foto: Ikar
Umberto Eco Tri príbehy Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden zlý generál a nosil uniformu, ktorá bola samá stužka.

A pokiaľ ide o spomenutý celkový kontext autorovej tvorby, v roku 1966 mal Eco za sebou veľmi dôležité teoretické Otvorené dielo a niekoľko ďalších publikácií vedecko-filozofického charakteru (prvý román, Meno ruže, vyšiel, s planetárnym úspechom, v roku 1980), čiže neprichádzal s dvoma rozprávkami ako neznámy autor, skôr naopak, a predpokladám, že pre čitateľskú verejnosť to muselo byť už vtedy (príjemne) prekvapujúce.

A Gnómovia rovnako vznikli v období, keď planéta začala výraznejšie pociťovať všetky odporné neduhy tých čudných tvorov, čo bezohľadne a bez náhrady odkrajujú z jej životných zdrojov. Veď len uvážme: ak sme deň vyčerpania zdrojov planéty, na obnovenie ktorých bude potrebovať rok, datovali pred tridsiatimi rokmi kdesi do polovice decembra, dnes je to začiatok augusta: rýdza hrôza, nič iné! Čiže: odstup medzi prvými dvoma a treťou je spôsobený jednoducho tým, že vznikali ako reakcia na najživšie problémy daného obdobia.

Kdesi som sa dočítala, že tieto tri príbehy sú vlastne Ecovým koncepčným úvodom do semiotiky, vedy o znakoch a symboloch, deti by vďaka nim mali pochopiť spojenie medzi textom a obrázkom. Čo hovoríte vy na obrázky Eugenia Carmiho, Ecovho dlhoročného priateľa – dodávajú podľa vás knižke ďalší rozmer?

Ako som už spomenul, do prekladu Gnómov som sa pustil s vidinou ilustrácií Karola Barona, v ktorých by bola, nepochybujem, fantastická dávka fantastična a najmä poetiky. Vo svetle toho, že Carmiho ilustrácie možno naozaj pokladať za Ecov koncepčný úvod do vedy o symboloch a znakoch, jeho ilustrácie sú geniálne a ťažko si predstaviť užšie prepojenie medzi textom a obrázkom.

Carmiho obrázky sú pozoruhodne symbolické – v príbehu o astronautoch znázorňuje napríklad Američana ako pestrofarebný obal zo žuvačky, Rusa ako červený útržok z Pravdy a Číňanov ako žltý znak. Marťan v príbehu je zasa zelený, pôsobí celkom sympaticky… Tušíte, či spolu obrázky konzultovali, alebo mal Carmi pri ilustrovaní voľnú ruku?

Neviem si predstaviť, že by Eco Carmimu nevyložil svoje zámery s prepojením svojho textu s jeho ilustráciami. Naopak, viem si celkom ľahko predstaviť dlhé diskusie na túto tému, napokon, v ilustráciách sú zabudované aj odkazy charakteru literárneho: už len tá Pravda a žuvačka. Mne sa Carmiho ilustrácie (keď som prežrel žiaľ za Baronovými gnómami a spol.) vidia naozaj skvelé a s textom navýsosť ecovsky komunikujúce. Nepochybne teda dodávajú knižke ďalší rozmer.

Traja kozmonauti: Američan ako žuvačkový... Foto: Ikar
Umberto Eco Tri príbehy Eugenio Carmi Traja kozmonauti: Američan ako žuvačkový papierik, Rus ako útržok z červenej Pravdy a Číňan ako žltý čínsky znak.

V závere knižky sa píše, že maliar Eugenio Carmi sám seba označoval za výrobcu obrázkov. Pri Umbertovi Ecovi sa z neho stal ilustrátor. Umberto Eco bol filozof, odborník na stredovek, semiológ a spisovateľ. Sám seba označoval za výrobcu slov. Pri Eugeniovi Carmim sa z neho stal rozprávkar. Čo myslíte, čo pre spisovateľa znamená pozícia rozprávkara?

Pre spisovateľa pozícia rozprávkara…? Hneď som si spomenul na jedného z najväčších talianskych spisovateľov a na jeho 200 Fiabe italiane raccolte e scritte da Italo Calvino, čiže 200 talianskych rozprávok, ktoré zozbieral a spísal IC. U nás niečo podobné urobil Pavol Dobšinský v 19. storočí. Ale zrejme máte na mysli autorskú rozprávku. V tomto smere sa môžem naozaj len domnievať, že pre spisovateľa, ktorý sa nota bene prihovára vo svojej tvorbe len svetu dospelých a ponúka mu témy také i onaké, musí byť ozajstnou výzvou obrátiť sa k svetu detí a ponúknuť rozprávkový príbeh so všetkým, čo k tomu patrí, až po konečné víťazstvo dobra nad zlom.

Pozemšťania chcú zaútočiť na Marťana. Foto: Ikar
Umberto Eco Tri príbehy Pozemšťania chcú zaútočiť na Marťana.

Predstavujem si, že je to relax a vybičovanie zodpovednosti zároveň. Ja tento trojnásobný Ecov "výpad“ do sveta rozprávky vnímam ako jeden z jeho obdivuhodných presahov do rozmanitých oblastí literatúry, vedy, histórie, umenia… Domnievam sa, že je plodom jeho nástojčivej túžby dať jasne najavo, aké je dôležité vťahovať deti do problematík, ktoré sa práve ich samých budú raz najživšie (ešte vždy dúfam, že nie aj najdramatickejšie) dotýkať a vstupovať im do života.

Nechcem sa opakovať, ale ani jednu z týchto troch rozprávok nemožno zaradiť do kategórie "rozprávka pre rozprávku“, každá sa dotýka bytostne vážnej témy a každá je nositeľkou posolstva, závažného a nazdávam sa rovnako zrozumiteľného tak dospelým, ako aj deťom.

Vraj priatelia Eco a Carmi zvláštnou náhodou zomreli obaja vo februári 2016 tri dni po sebe a hoci o Ecovom úmrtí písali všetky médiá po celom svete, odchod významného talianskeho výtvarníka ostal bez poznámky. Vy ste ho náhodou nepoznali? Viete niečo viac o ich priateľstve – Eco bol spoluautorom dvoch monografií o Carmiho tvorbe…

Skutočne, Eco umrel 19. februára 2016 a Carmi tri dni pred ním, je v tom vzhľadom na ich vzťah čosi až osudové. A ten rozdiel v odozve… nuž, Eco je predsa len Eco, bol veľkou osobnosťou a bolo by veľmi čudné, keby svet jeho odchod nereflektoval.

Carmiho som osobne nepoznal a pokiaľ ide o ich priateľstvo, nie je ťažké usúdiť, že bolo silnejšie aj precítenejšie, než bývajú priateľstvá… povedzme bežné, i keď označiť priateľstvo ako čosi „bežné“ mi pripadá trochu ako rúhanie… Dočítal som sa, že ich rešpekt bol vzájomný a zdieľaný, už len to, že Eco, o dvanásť rokov mladší, je spoluautorom dvoch monografií o Carmiho tvorbe, svedčí viac než veľavravne o tom, že to bolo priateľstvo skutočné, akých nemáva človek v živote na tucty: ergo, nebolo rozhodne tuctové.

A čo vaše priateľstvo s Umbertom Ecom, ako ste sa zoznámili? Ako na vás zapôsobil? A vy naňho?

Už sa nikdy nedozvieme, ako som zapôsobil na Umberta Eca. Ale zaiste ako každý iný z jeho prekladateľov, možno aspoň na začiatku našej komunikácie, lebo neskôr sa náš vzťah trochu prehĺbil. Z bežnej autorsko-prekladateľskej (podotýkam: skupinovej) mailovej komunikácie sa neskôr vyvinulo aj čosi osobnejšie.

V rámci môjho diplomatického pôsobenia na našom zastupiteľskom úrade v Ríme dokonca prijal moje pozvanie a zúčastnil sa ako hlavný hosť na pracovnom obede veľvyslancov členských krajín EÚ, musím povedať, že to bol veľký zážitok a prekvapenie pre všetkých zúčastnených: kolegovia sa totiž pri podobnej príležitosti (raz do mesiaca) predbiehali v pozývaní významných politikov, bankárov, ekonómov… no a ja som ponúkol Umberta Eca. Ešte pred obedom sme s ním, spolu s mojou manželkou Mirkou, strávili dobrú hodinku v naozaj podnetnej diskusii o všetkom možnom. Ja som mal za sebou už viacero prekladov jeho románov, manželka zasa preklad jeho esejí Päť úvah o morálke, takže bolo o čom hovoriť.

Autor Umberto Eco a jeho prekladateľ Stanislav... Foto: archív Stanislava Valla
umberto-vallo Autor Umberto Eco a jeho prekladateľ Stanislav Vallo hľadajú termín Autorovej návštevy v prekladateľovej krajine...

Napríklad?

Zaujímal sa aj o krajinu a porozprával nám, ako ho 21. augusta 1968 zastihla invázia vojsk Varšavskej zmluvy v Prahe a ako sa ponáhľal domov. Jedným z našich najpôsobivejších stretnutí však pre mňa (a možno pre zopár našich spisovateľov a najmä pre Mateja Kréna) zostane jeho návšteva v našom stánku na 47. ročníku Medzinárodnej výstavy kníh pre deti a mládež v Bologni, v roku 2010, kde sme boli v pozícii čestného hosťa.

Prišiel na moje pozvanie nie len do nášho stánku, ale po tejto návšteve sa dal nahovoriť aj na cestu do bolonskej Galérie moderného umenia Mambo, kde vystavoval svoje dielo Skener Matej Krén (vyše 100 000 kníh a zrkadlá). Bol zážitok vidieť Eca, ako s hlavou vyvrátenou dohora stojí pred 11-metrovým múrom kníh. Vlastne to nebol múr, ale stena studne, do ktorej sa vchádzalo nie úzkym, ale zužujúcim sa, nie nízkym, ale znižujúcim sa otvorom, pričom svetlo sa rozsvecovalo a zhasínalo v presných intervaloch.

Vošli sme traja, Matej, Eco a ja, a vnútrajšok, to bolo čisté ohromenie, pravdaže najmä pre Eca, ale aj mne sa podlomili kolená, aj keď som tam už predtým vošiel x-krát. Eco si neveriacky premeriaval knižné Nekonečno pod nohami a knižné Nekonečno nad hlavou. A v istej chvíli som mu povedal, že tento Skener v tvare studne je vytvorený zo 100 000 slovenských a českých kníh, a ani jedna sa nedá vytiahnuť. No Maestro Krén tu má predsa len pripravenú jednu, ktorá sa vytiahnuť dá: a nato Matej vytiahol knihu… neuveríte: Umberto Eco: Rozprava o zrkadlách, v taliančine. Neskutočný okamih.

Našla som zaujímavé reakcie na Tri príbehy na portáli Goodreads: napríklad niekto napísal, že "Eco oveľa lepšie píše pre dospelých“, iná čitateľka tvrdila: "Konečne Eco, ktorého chápem. Žartujem. Väčšinou.“ Kedy ste si vy osobne povedali, že chápete Eca? Ktorá z jeho kníh vám bola najbližšia – a prečo? Koľko ste ich vlastne preložili do slovenčiny?

Ak sa pýtate, ktorá z Ecových kníh mi bola ako prekladateľovi najbližšia, pripomínate mi zvláštnu okolnosť. V jednom z našich neskorších rozhovorov som sa z jeho úst dopočul, že to bola presne tá, ktorá bola najbližšia aj autorovi: Tajuplný plameň kráľovnej Loany. Z jednoduchého dôvodu: je to výrazne biografické dielo, je to kniha o samom autorovi, o nikom inom, a zároveň o jednom z najdramatic­kejších období talianskych dejín! Fašizmus, hnutie odboja, krutá zrážka dvoch svetov v rámci druhej svetovej vojny. Napokon, generácia predo mnou to zažila (a prežila) i tu.

Eco napísal sedem románov, ja som mal potešenie preložiť Foucaultovo kyvadlo, už spomenutú Loanu, Pražský cintorín a Nulté číslo, a popri tom ešte knihu esejí Vyrobiť si nepriateľa. Spomínate zopár výrokov z portálu Goodreads, kde sa niekto vyjadril v tom zmysle, práve v diskusii k Trom príbehom, že Eco „oveľa lepšie píše pre dospelých“. No, veď každý má právo na svoj názor. Napríklad spomenuté Nulté číslo kritika neprijala s nadšením, ale vôbec. A viete, ako zareagoval Eco? Nuž, doteraz som písal Mahlerove symfónie – prečo by som si teraz nemohol napísať ľahkú džezovú skladbičku?

A čo hovoríte na krásny Ecov výrok: "Stratil som slobodu nemať názor.“?

Ecovmu výroku Stratil som slobodu nemať názor rozumiem veľmi dobre. Rozmaznal čitateľov a poslucháčov originálnymi a nezvyčajnými myšlienkami, novými vedeckými objavmi, vždy pohotovými reakciami. Neskôr sa už nemohol prejavovať inak. Tlak na neho bol obrovský, no, našťastie, znášal ho dobre, lebo si neviem predstaviť Eca bez názoru, teda Eca: možno presnejšie – autora kníh, ktoré Eco napísal.

Mám však v pamäti iný výrok, a ten sa mi pozdáva ešte viac. Hovorili sme o európskej identite, vzniká vôbec? Ak je vôbec možná, akými cestami sa môže vytvoriť? V rámci diskusie k tejto otázke vyriekol Eco niečo, čo mi utkvelo v pamäti: „Viete, my Európania sme si zatiaľ dostatočne jasne neuvedomili, že v posledných desaťročiach sa dostala do kategórie nepredstaviteľného skutočnosť, že by Francúz zaútočil zbraňou na Angličana, Nemec na Taliana, a tak ďalej. Toto si musíme nielen uvedomiť, ale aj hlboko precítiť, a z toho môže vyrásť skutočná spoločná európska identita.“ S odstupom času si vždy pomyslím, že Eco nespomenul Rusa a Ukrajinca, nespomenul Srba a Chorváta…

Prezradíte, ktorý z trojice príbehov s hlbokým posolstvom je vám najbližší? Mne sa najviac páčili Gnómovia z Gnú.

Gnómovia, možno preto, lebo boli prví a ohromenie z nich bolo najživšie, ale nechcem byť nespravodlivý ani k dvom ďalším, každý pôsobí inakšie. A posolstvá sú dôležité všetky tri. Bol by som rád, keby neboli.

Tušíte, čo by si Eco pomyslel o tom, že všetky tri témy, o ktorých píše v tejto knižke, sú stále aktuálne aj po toľkom čase – v roku 2021? Bolo by mu z toho smutno, alebo by sa aj trošku márnomyseľne potešil svojej jasnozrivosti?

Spomínate v súvislosti s Ecom výraz márnomyseľnosť? Nepoznal som ho do takej miery, aby som mohol posúdiť, či ňou trpel, to nie. Ale spomínam si, napríklad, že v jednom rozhovore komentoval planetárny úspech Dana Browna a poznamenal, ale vôbec nie s trpkosťou, čosi o nevyspytateľnosti čitateľskej chémie. A dodal, že veď aj v jeho Kyvadle je obrovská dávka konšpirácií, ba je na konšpirácii vybudované, a predsa to čitateľa nestrhlo tak ako Dan Brown. Zdôrazňujem však, že v tomto spýtavom konštatovaní nezaznela štipka trpkosti, len akési ľahké pobavenie.

Stanislav Vallo (1951)

Vyštudoval odbor taliančina-francúzština na Filozofickej fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, v roku 1991 vstúpil do diplomatických služieb, pôsobil na zastupiteľských úradoch v Taliansku, vo Francúzsku a v Belgicku, pomedzi to zastával viaceré, vždy s kultúrou súvisiace funkcie v rámci MZVaEZ SR. Prekladá z taliančiny.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #knižná novinka #Umberto Eco #Stanislav Vallo #Tri príbehy