Kubánci už viac ako pol mesiaca protestujú. Stoja v uliciach bez hocijakej zbrane a čelia polícii vyzbrojenej za peniaze, ktoré mali slúžiť na pomoc miestnym. Ľuďom sa už míňajú sily a tak prichádza aj podpora z ostatných krajín.
Protestuje sa aj na Slovensku. Skupina Kubáncov upozorňuje na to, že ich rodiny a priatelia, ktorí neodišli z krajiny, majú právo na slobodu aj na demokraciu.
Jedným z protestujúcich je aj Yobierkis Rojas Tamayo, ktorý z ostrova emigroval pred 16 rokmi. Na Slovensku si splnil sen a pre Aktuality.sk vysvetľuje, prečo by sa mal celý svet dozvedieť o protestoch v jeho rodnej krajine.
V rozhovore sa dozviete:
- Prečo Kubánci protestujú práve teraz a tak masovo?
- Ako vyzerá skutočný život na Kube?
- Kam končia peniaze, ktoré Kube posiela zahraničie?
- Prečo by sme sa o dianie na Kube mali zaujímať?
Čo naštartovalo protesty na Kube?
Protesty sa začali v nedeľu 11. júla. Dôvodov je ale milión, na ostrove máme mnoho problémov. Poslednou kvapkou však bola pandémia. Tá zasiahla celý svet, ale na Kube zašla do extrému. Ľudia umierajú vo svojich domoch, na uliciach aj v nemocnici. Chýbajú nám lieky a aj lekárska pomoc je nedostatočná. Na Kube nemáme nič, čo by nám pomohlo čeliť pandémii.
Pandémia trvá už pomerne dlho, prečo sa ľudia rozhodli protestovať až teraz?
Na Kube už viac ako 62 rokov vládne režim, v ktorom sa Kubánci naučili vydržať a znášať naozaj veľa. Tlak sa ale stále zvyšuje. Ľudia dostávajú obrovské pokuty, ktoré nedokážu zaplatiť aj keby celé dni len pracovali. Niekedy musel prísť zlom, nedá sa tolerovať všetko.
Prví protestujúci vyšli do ulíc v jednej Havanskej štvrti. Potom vzniklo niečo ako efekt domina – pridávali sa ľudia z vedľajších dedín, až kým sme nemali jeden veľký protest. Niektorí hovoria, že to muselo byť pripravené zo zahraničia, no to je nezmysel.
Kubánci dlhodobo nemali prístup k funkčnému internetu, no to sa zmenilo. Zohralo to nejakú úlohu pri protestoch?
Internet bol hlavným kanálom, cez ktorý sa ľudia informovali. Režim proti nemu preto aj zakročil a vypol ho, aby sa ľudia nemohli ďalej dohovárať a organizovať . Nie je internet, nie sú správy o tom, čo sa deje na jednotlivých častiach ostrova. Internet ale vypli neskoro, protesty sa stihli rozšíriť po celom ostrove.
Kubánci ale nechceli, aby to bol boj. Ľudia vyšli do ulíc pokojne, bez násilia. Stoja pred armádou a políciou, ktorá má zbrane a nemajú sa ako brániť. Je dokonca zakázané, aby vlastnili zbrane.
Rozhnevalo Kubáncov ešte viac, že vláda vypla internet?
Nie, ich hnev prišiel odinakiaľ. Hnevali sa na prezidenta Miguela Díaza-Canelu, ktorý v televízii vyhlásil, že udelil príkaz na to, aby ozbrojené zložky zakročili proti ľuďom.
Polícia a armáda bili ľudí a násilne proti ním zasahovali. Na mnohých miestach dokonca vytiahli aj svoje zbrane a strieľali. Žiaľ, tak kvôli nim zomreli ľudia. Prvou obeťou protestov bolo 13-ročné dieťa.
Keď sa jeho mama dozvedela, čo sa stalo jej jedinému synovi, nevydržala ten žiaľ a spáchala samovraždu.
Nemôžem povedať, že by po protestoch ostalo veľa mŕtvych, no toto sa na Kube nikdy nedialo. Polícia nezvykla strieľať na ľudí, zatýkala ich.
Ako na streľbu reagovali ľudia? Poľavili v protestovaní?
Práve naopak. Ľudia boli ešte viac odhodlaní bojovať proti režimu. Nechcú žiť v krajine, v ktorej sú celý život utláčaní.
Koľko dokážu Kubánci protestovať? Predsa sa nedá navždy vzdorovať polícii a armáde, keď nemajú ani poriadne jedlo a sú unavení.
Na niektorých miestach sa už vláde podarilo protesty prerušiť. Tlak je taký silný, že ľudia jednoducho nevedeli pokračovať. Niektoré provincie ale ešte stále protestujú a stavajú sa proti naozaj dobre vybavenej polícii.
Prečo tak zdôrazňujete, že polícia je dobre vyzbrojená?
Pretože to nebolo vždy zvykom. Vieme ale, že krajina dala posledné peniaze, ktoré boli určené na pomoc Kubáncom, do nákupu novej výzbroje pre políciu. Dostali nové štíty, prilby aj zbrane – všetko najmodernejšie vybavenie, aby mohli lepšie odporovať ľuďom na uliciach.
Vidíme aj fotografie, na ktorých sa polícia vozí na nových džípoch. Jednotky sú vybavené tak, ako sme ich nikdy v živote nevideli.
Aj to je jedna z vecí, proti ktorým Kubánci protestujú. Na ostrove chýba jedlo, nie sú lieky, Covid-19 zabíja ľudí a režim dáva milióny na kúpu nových vecí pre políciu. Robí to namiesto toho, aby investovali napríklad do zdravotníctva.
Ak niekto zomrie vo svojom dome, môže trvať aj niekoľko dní, kým po neho príde pohrebné auto. Podobne je to aj s príchodom sanitky.
Dokážu niečo protestujúci ľudia zmeniť?
Presne preto je potrebné, aby sa o tom hovorilo aj mimo Kuby. Preto aj my protestujeme na Slovensku a nie sme jediní. Do ulíc vychádzajú aj odporcovia kubánskeho režimu v iných krajinách. Pridávajú sa aj ľudia z iných krajín Latinskej Ameriky, ktorí tiež zažívajú neľahké časy.
Aký je cieľ zahraničných protestov?
Chceme dosiahnuť, aby si medzinárodné organizácie, ktoré sa zaoberajú ľudskými právami, všimli, čo sa deje na Kube a aby zasiahli. Je tam potrebná kontrola. Ľudia si neželajú, aby vláda pokračovala, ale nevedia to nijak zmeniť. Chceme slobodu, nie odpor, nátlak a vyhrážky armády.
Bez pomoci organizácií bude zmena ťažká. Je naozaj nutné, aby si ľudia mohli vybrať, koho chcú vo vláde. Ak vláda neplní svoju funkciu a nerobí nič pre obyvateľov, mala by sa zmeniť. Tak funguje demokracia, ale na Kube to tak nefunguje.
Snaží sa vláda nejako maskovať dianie na Kube pred zvyškom sveta?
Vláda už tvrdila, že ľudia v uliciach neprotestujú, ale oslavujú futbalové majstrovstvá. Obrovské klamstvá, ale na to sme si už od Kuby zvykli.
Na ostrove zvykneme hovoriť: „Svetlo na ulici, tma v dome.“ To vystihuje, ako to na Kube funguje. Režim chce pôsobiť, že sa máme skvelo a že sme najlepšia krajina na svete. V skutočnosti je ale Kuba krajinou, v ktorej ľudia nemajú príležitosti, nemôžu si dovoliť nič.
Takto je teda nastavený aj turizmus na ostrove? Turisti vidia len to, čo im režim dovolí vidieť?
Presne tak. Aj na Slovensku poznám ľudí, ktorí išli na Kubu a predstavovali si ju ako dokonalý raj. V tom sa nemýlili na sto percent, lebo Kuba má naozaj krásnu prírodu, ale inak je to lož. Život je tam naozaj peklo, to ale turista neuvidí.
Krajina má presne vytvorený plán toho, čo ukazuje turistom. Ak sa ale cudzinec vyberie po krajine sám, uvidí úplne iný život.
Zmenilo sa niečo pre miestnych, keď sa ostrov otvoril Spojeným štátom a začali ho navštevovať veľké skupiny ľudí?
Barack Obama Kube ponúkol neskutočne veľa možností, pričom väčšina z nich by pomohla bežným ľuďom. Raúl Castro, ktorý vtedy vládol, ale neprijal žiadnu z nich. Tam sa opäť ukázalo, že otvorenie Kuby nepomôže Kube k výraznej zmene.
Videli sme malé zmeny. Kubáncom dovolili pracovať pre seba, no na to potrebovali licencie. Väčšina ľudí sa rozhodla pre malé reštaurácie, ktoré mali priamo u seba doma. Nazývajú sa paladar. Tieto reštaurácie boli ich vlastné a nepatrili vláde. Z jednej miestnosti v dome vypratali nábytok a namiesto neho postavili tri či štyri stoly s pár stoličkami.
Kubánci sa ale zo svojich biznisov nemohli tešiť dlho. Dobre im zarábali, čo začalo vláde prekážať a tak zvyšovala odvody, aby sa ľuďom neoplatilo podnikať.
Mierne uvoľnenie trvalo teda iba naozaj krátko?
Presne tak. Za ten čas sa na Kube natáčal napríklad film Rýchlo a zbesilo, prichádzali obrovské lode s turistami. Boli tam Rihanna, Jennifer Lopez, Madonna. Každý víkend prichádzali slávne osobnosti.
Aj napriek tomu, že na ostrov začalo prúdiť viac peňazí, nebolo to vidno. Ulice boli plné odpadkov, boli deravé. Fasády domov vyzerali naozaj zle. Nezlepšilo sa nič ani v nemocniciach, ktoré boli určené pre miestnych.
Čiže na Kube sú aj nemocnice rozdelené pre miestnych a pre turistov?
Vláda má napríklad svoje vlastné nemocnice. Turisti majú tiež svoje dobré nemocnice. Nikdy by sa nestalo, že turista sa dostane do nemocnice, ktorá je určená pre Kubáncov. Platí to aj naopak – ak si miestny napríklad zlomí nohu na ulici, na ktorej je turistická nemocnica, nemôže do nej ísť. Musí sa dostať do nemocnice, ktorá je určená pre neho.
Kubánci nemohli ísť do turistických nemocníc ani počas pandémie, keď zdravotníci z ich nemocníc nestíhali?
Nie, to určite nie. Nikdy tam nemôžu ísť. Rovnako je to aj s karanténou – turisti ju strávia vo svojich luxusných hoteloch, pre Kubáncov existujú miesta, ktoré sú v naozaj zlom stave. O tomto sa snažia ľudia hovoriť, natáčajú videá a pridávajú ich na sociálne siete. Samozrejme, dostávajú za to následne pokuty, ktoré nedokážu zaplatiť ani po pol roku šetrenia, či väzenie. Ak nevedia platiť pokuty, tiež idú do väzenia.
Ako to vyzeralo, keď ste boli naposledy na Kube?
Už sú to skoro tri roky, čo som naposledy videl Kubu. Pochádzam z jednej havanských štvrtí, ktorá je rezidenčná. Rezidenčné časti majú krásne domy, ľudia tam nie sú bohatí, ale kedysi to boli naozaj prekrásne časti. Tak som si ich pamätal.
Keď som ale naposledy prišiel kvôli mojej rodine, tlačili sa mi do očí slzy. Šiel som po ulici a bolelo ma, čo som videl. Všade boli smeti a musel som sa pozerať dohora, aby som tie kopy nevidel. Na niektorých cestách som sa predieral pomedzi burinu, ktorá mi siahala až po pás. Všade boli diery, žiadne lampy, ktoré by svietili.
Proste Kubu ničia a neviem, kam až dokážu zájsť. V starej Havane nikomu neopravia dom. Namiesto toho čakajú, kým dom spadne, aby z neho mohli vysťahovať ľudí a potom úplne zbúrať jeho zvyšky.
Čo sa potom deje s rodinami, ktoré tam bývali?
Rodinu presťahujú do ubytovne, ktorá má byť len dočasnou zastávkou, no väčšinou v nej ľudia ostávajú navždy. Na mieste ich starých domov vláda postaví hotel pre turistov, z ktorého má oveľa väčšie zisky.
Hovorí sa, že na Kube je embargo, ale ja sa potom pýtam, odkiaľ majú toľko materiálov na stavbu päťhviezdičkových hotelov. Kde boli tie materiály vtedy, keď ich potrebovali majitelia domu na opravu?
Všetky peniaze idú na tvorenie ideálneho obrazu Kuby pre zahraničie?
Áno, aj na biznisy. Všetci vysoko postavení ľudia majú po celom svete svoje obchody. Napríklad kurence, čo je takmer jediný zdroj bielkovín v krajine, prichádzajú zo Spojených štátov. Práve Spojené štáty predávajú najviac jedla Kube. Kuba ale nemá peniaze na to, aby dokázala platiť, preto od nej už krajiny žiadajú platby v hotovosti.
Neplatí embargo?
Embargo neplatí na potraviny ani na lieky, oblečenie. Je to zákon, ktorý vznikol v roku 1959, počas vlády Fidela Castra. Mnoho amerických Kubáncov totiž vtedy prišlo o svoje majetky a Spojené štáty žiadali, aby dostali kompenzáciu. Kubánska vláda mala prepustiť aj všetkých politických väzňov. Embargo malo trvať dovtedy, kým krajina nesplní podmienky.
Napríklad mama môjho syna miluje kubánsku kávu. Tu na Slovensku nie je problém ju zohnať. Na Kube ju ale ľudia nezoženú. Všetko sa predáva do sveta. Rovnako je to aj s mangom, avokádom, ananásom, homármi, rumom. Blokáda by mala znamenať, že na ostrov nič nepríde, ani z neho nič neodíde.
Vláda dovolí len to, čo chce, čo jej vyhovuje. Vláda prijme pomoc od medzinárodných organizácii, ale nechá si ju pre seba. Ľudia z nej nevidia nič. Ostrov sa rozpadá na kusy.
Z Kuby ste prišli na Slovensko. Prečo ste sa tak rozhodli?
Odišiel som pred 16 rokmi. Mal som vtedy 35 rokov a skvelú prácu, bol som asistentom notára. Všimol som si ale, že na ostrove sa to zhoršuje. Mal som svoje sny a uvedomoval som si, že na Kube sa mi nesplnia.
Vyhľadal som jednu z mnohých ciest, ktoré Kubánci využívajú na opustenie krajiny. Prišiel som na Slovensko. Tu mám prácu a dostávam plat, ktorý mi dovolí plniť si sny. Môžem cestovať a spoznávať nové krajiny. Nie som pritom žiaden milionár.
Na Kube za bohatých ľudí považujeme ľudí, ktorí majú dom, klimatizáciu, televízor alebo auto. To bol aj môj sen, ktorý by som si tam nikdy nemohol splniť.
Napriek tomu, odísť z Kuby bolo náročné a neuveriteľne smutné. Viete, že opúšťate svoju rodinu a priateľov, s ktorými ste vyrastali. Neskôr myslíte na to, že vy žijete slobodne a oni si nemôžu užívať rovnaké veci ako vy a nemôžu si plniť sny.
Pre mňa sú napríklad Vianoce na Slovensku stále veľmi smutné. Myslím vtedy na domov. Tu ľudia chystajú večeru, tešia sa z darčekov, zo stromčeka. Na Kube sa to už roky nedeje.
Môžeš aspoň poslať peniaze svojej rodine na Kube?
Kedysi to bolo možné. Niektoré banky vedeli dostať peniaze na ostrov. Teraz ale nie je možné poslať peniaze z Európy na Kubu. Bankám už uložili sankcie, tak prestali sprostredkovávať platby. Majú akcie s americkými bankami a Američania nechcú, aby sa ich peniaze dostávali na ostrov.
Existuje zopár stránok, cez ktoré viete rodinám poslať jedlo, voláme to combo. V balíku je ryža, fazuľa, kúsok mäsa. Balík objednáte cez internet a na ostrove ho doručia rodine. Vieme ale, že to sú miestne biznisy. Bežní ľudia nemajú kravu, ktorú by mohli zabiť, aby z nej predali mäso ľuďom. Je to ale jediný spôsob, akým sa dá rodinám pomôcť.
Ste jedným z organizátorov protestov na Slovensku a počas nich ste sa stretli aj s niektorými politikmi, ktorí podporujú kubánsky režim. Ako ich vnímate?
Politika je pre mňa niečo veľmi špinavé. Je jasné, že politici, ktorí podporujú diktatúru na Kube, z nej majú nejaké benefity. Aj Robert Fico bol na Kube a uzatváral tam svoje osobné obchody. Je jasné, že podporuje diktatúru.
Pokračujeme ďalej
Krajinu nečakajú dobré časy. Demokracia a právny štát budú terčom permanentných snáh vlády nastoliť autokraciu. Získajte prémiový obsah za 19,99 € na celý rok a teraz NAVYŠE aj 25 % zľavu na knižnú novinku Petra Bárdyho Zuzana Čaputová – Odvaha k ľudskosti i v limitovanej ponuke aj s podpisom autora!
![VIDEO: Pozrite si highlighty zo zápasu MFK Zemplín Michalovce - MFK Dukla Banská Bystrica](data:image/svg+xml,%3Csvg xmlns="http://www.w3.org/2000/svg" viewBox="0 0 600 350"%3E%3C/svg%3E "VIDEO: Pozrite si highlighty zo zápasu MFK Zemplín Michalovce - MFK Dukla Banská Bystrica | Šport.sk")
