){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
){kind=small}
)
)
)
)
)
Pred mesiacom oslávil 47. narodeniny. Bývalý slovenský reprezentant, dlhoročný „žlto-čierny” srdciar i úspešný legionár Roman Kratochvíl si ešte donedávna obliekal dres piatoligového klubu FC Jelka.
Práve na jeho útulnom štadióniku si kopačky obul minulý piatok naposledy, aby dal v rozlúčkovom zápase definitívne zbohom futbalovým trávnikom v úlohe aktívneho hráča.
„Už toľkokrát som si hovoril, že kopačky vešiam na klinec. Zakaždým som sa dal prehovoriť. Museli mi zorganizovať rozlúčkový zápas, aby mali istotu, že som naozaj skončil,” naširoko sa usmial skôr, než vstúpil naposledy na trávnik dedinského, ale veľmi agilného klubu Jelka v okrese Galanta.
„Sú blázni do futbalu. Majú na dedinské pomery obrovskú tribúnu, nedávno vybudovali krásnu klubovňu, zmodernizovali šatne, utvorili dobré mužstvo. Iniciatíva usporiadať rozlúčkový zápas vyšla od klubových činovníkov. Pekné od nich, človeka to poteší, ďakujem im za to,” vravel 35-násobný slovenský reprezentant.
Odchovanec Interu (od svojich 11 rokov), ktorého šťastným číslom je sedem a táto cifra na drese sa tiahla aj jeho klubovou kariérou, nastupoval pre svoju rýchlosť v doraste na pravom krídle. Potom sa už udomácnil v obrane. Po návrate z hosťovania vo Vrábľoch v roku 1995 („V druhej lige som sa výborne rozohral, našiel som si tam aj budúcu manželku,” pripomína) sa v Interi predral do tímu a vrchol prišiel v slovenskej lige pri dvoch double na prelome tisícročí.
Nasledovala sedemročná, taktiež úspešná anabáza v Turecku. Po návrate v roku 2009, sužovaný problémami so slabinami, vyhlásil, že s kariérou končí. To netušil, že rozlúčka sa odkladá o dvanásť rokov, hoci v najvyšších súťažiach sa už neobjavil. Inter po kolapse potreboval postaviť na nohy „áčko”. K tomu, že sa to podarilo, prispel mierou vrchovatou ako kapitán a líder tímu, neskôr aj ako manažér A-mužstva. Platilo o ňom tak ako vždy a všade: Pán Spoľahlivý!
„Kraťo, Kraťo!” znelo v Jelke za mohutného potlesku, keď v 77. minúte opúšťal trávnik v dueli domáceho tímu s Interom. Prvý polčas si zahral za „žlto-čiernych” a v druhom za červených. V hľadisku nechýbali súčasný prezident Interu Jozef Barmoš i ten z najúspešnejšej éry Juraj Obložinský, bývalí tréneri „žlto-čiernych” Jozef Bubenko a Karol Pecze, „Kraťovi” spoluhráči zo zlatej éry Marián Šuchančok, Miroslav Hýll a ďalší.
Tesne pred odchodom z trávnika, takmer stopercentný exekútor penált Kratochvíl (ako obranca dal úctyhodných 72 gólov v najvyšších súťažiach, väčšinu z nich z penált), z bieleho bodu bránku prekopol. „Asi je to signál, že mám naozaj skončiť,” uškŕňal sa po zápase. Rozhodca však jedenástku dal opakovať a na druhý pokus sa už nemýlil.
„Sú to zvláštne pocity, ešte si to celkom neuvedomujem. Hral som dlho, dlho som túto chvíľu odkladal, ale už je to hádam definitívne. S kariérou môžem byť spokojný. Tituly na Slovensku, reprezentácia, angažmán v zahraničí... Iste, vždy sa dá dosiahnuť viac, ale mne sa splnilo viac, než som si vysníval,” sumarizoval, odnášajúc si dresy so sedmičkou od Jelky, Interu a ďalšie rozlúčkové dary.
K rozhodnutiu ukončiť kariéru prispela aj korona. „Rozhýbať sa po pol roku bolo kruté. Už po prvej vlne korony som mal problémy. Zdravotný stav už nebol ideálny, niekedy som išiel cez bolesť. Navyše som si našiel aj inú prácu. Tak som sa rozhodol pre koniec. Srdce by ešte chcelo, ale hlava protestovala,” vysvetľuje.
Aký bude jeho ďalší profesijný život, bez futbalu? „Počas pandémie som sa nudil, tak som začal vypomáhať švagrovi, ktorý má vo Vrábľoch firmu s dekoráciami, kvetinárstvo. Už sa tomu venujem naplno. Mám na starosti rozvoz. Od švagra som odkúpil polovicu rodinnej firmy, pracuje v nej aj moja manželka. Práce je veľa, ale baví ma,” prezradil.
Pamätné chvíle mojej kariéry
Dvakrát double
„Bolo to čosi nevídané. Tréner Jozef Bubenko dostal v Interi na dlhú dobu dôveru a všetko klapalo v trojuholníku funkcionári - tréneri - hráči. Servis okolo mužstva, rehabilitácia... Nemuseli sme sa o nič starať, iba o futbal. Vykryštalizovala sa základná zostava na niekoľko rokov, obmieňalo sa v nej hádam 14 hráčov. Dnes je to už nepredstaviteľné. Išli sme stále o stupienok vyššie: štvrtí, tretí, druhí. A vyústilo to do dvoch double.”
Turecko ako druhý domov
„Zažil som teplotný i kultúrny šok, úplne inú mentalitu ľudí. Priamočiari, bezprostrední, temperamentní. Štadión vrel už hodinu pred zápasom. Vedeli vytvoriť skvelú atmosféru, ale aj vám to zrátať, keď sa nedarilo. Zažili sme aj to, že desaťročné deti hádzali na náš autobus kamene. Hneď v prvom roku pôsobenia v Denizlispore sme hrali Pohár UEFA. Vyradili sme postupne Lorient, Spartu Praha i Lyon. Naši fanúšikovia nás už videli vo finále. Potom prišiel zápas v Porte. Hralo sa neskoro večer, prvý polčas sme držali bezgólový stav, lenže po prestávke nám dali poltucet. Ich gólostroj som prerušil jediným presným zásahom. Mužstvo viedol istý José Mourinho. Vtedy ho skoro nik nepoznal... Porto v tom ročníku vyhralo trofej, o rok triumfovalo v Lige majstrov. Po ťažkých začiatkoch pre rodinu sa Turecko stalo naším druhým domovom a po odchode sme si aj poplakali. Stále tam máme veľa kontaktov a kamarátov.”
Reprezentácia s červeným koncom
„Nikdy som nerátal s tým, že budem hrať v reprezentácii. Dostali sme sa do baráže o MS 2006. V nej nás Španieli vyškolili, boli to však hráči, ktorí sformovali mužstvo budúcich majstrov sveta a dvojnásobných európskych šampiónov. Hrať proti futbalistom ako Casillas, Puyol, Xavi či Raul bol zážitok a česť. Posledný zápas v reprezentácii dopadol pre mňa neslávne: po mojom skrate v zápase so San Marínom, keď som úplne zbytočne fauloval v strede poľa a dostal druhú žltú kartu a červenú. Dodnes nechápem, prečo som to urobil. Ja, svetaskúsený, ešte proti takému súperovi. Predtým som bol v kariére vylúčený len raz, v Turecku, aj to pre nedorozumenie. Po červenej karte v reprezentácii som musel jeden zápas stáť a už som sa do nej nevrátil. Nebyť nej, ktovie, možno by som sa dostal aj na MS do JAR.”
Resuscitácia Interu
„Keď Inter padol na kolená, oslovil ma Jozef Barmoš, bez ktorého by dnes asi klub neexistoval, či by som nepomohol pri znovurozbehnutí ‚áčka’, ktoré začínalo od piky na najnižších poschodiach. Sľúbil som, že ak mi to zdravie dovolí, minimálne v začiatkoch pomôžem. Nik nečakal, že sa to natiahne na sedem rokov a dotiahneme to do druhej ligy.”
So synom v jednom tíme, gól do jeho bránky
„Stalo sa, že som si v nižších súťažiach - v Interi i Jelke - zahral v jednom mužstve so synom Patrikom, ktorý je brankár. Zakázal som mu, aby ma na trávniku oslovoval otec. A tak ma volal ako všetci: Kraťo. Zahrali sme si však aj proti sebe. Ja za Vrakuňu, on za Domino. Keď sa blížil majstrovský zápas, žena sa ma spytuje: ‚To chceš hrať proti synovi?’ Ja že prečo nie? Vyhrali sme 1:0 mojím gólom. Nevedel som, ako sa mám tváriť. Kamaráti si ma potom doberali: ‚Si normálny, dať gól vlastnému synovi?’”
POVEDALI O ŇOM
JOZEF BARMOŠ (prezident Interu): „Keď som bol asistent Mariána Novotného v ligovom doraste, dostal som sa s ním prvý raz do styku. Spoznal som ho ako talentovaného, s veľkými predpokladmi úspešnosti. Dobre stavaný, nad ostatnými vyčnieval silou, nasadením. Úžasne pracovitý, veľmi férový a otvorený človek. Aj potom sme sa stretávali ako tréner a hráč. Keď to Inter najviac potreboval, prišiel pomôcť nielen ho vyhrabať z najnižšej súťaže, ale ho dostať až do druhej ligy. Klobúk dole pred ním, pre mňa je najväčší srdciar, akého kedy Inter mal. Je obdivuhodné, ako dlho to ťahal.”
JURAJ OBLOŽINSKÝ (bývalý prezident Interu): „Bol hráč, akého by chcel v mužstve každý tréner. Absolútna istota, mohli ste sa na neho spoľahnúť. Mal vysokú športovú úroveň, ktorú predvádzal v každom zápase, nepamätám si, že by bol niekedy zranený. Podával veľmi stabilné výkony, bez výkyvov. K tomu pridal ľudské kvality. Odovzdával maximum v prospech kolektívu. Ukázal to doma i v zahraničí, ako jeden z mála cudzincov v tých časoch sa dostal v Turecku do ideálnej jedenástky.”
JOZEF BUBENKO (bývalý tréner v Interi): „Keď som prvý raz videl Kratochvíla, hneď som si povedal, že by mal byť jeden z nosných hráčov tímu. Vedel som, že len s hráčmi jeho typológie môžem dosiahnuť úspechy. Nikdy ma nesklamal. Dôvera, ktorú som mu od začiatku dal, sa mi mnohonásobne vyplatila. Nielen pre stabilitu výkonov, nepamätám si, že by v nejakom zápase sklamal, ale aj charakter. Vedel zahrať všade, kde sme potrebovali: stopéra, pravého či ľavého obrancu. Skromný, pracovitý. Veľa toho v kabíne nenahovoril, aj tak však mal rešpekt, bol nápomocný a na ihrisku ho bolo stále cítiť. Dokázal si poradiť s najlepšími hráčmi súpera. Prekvapilo ma, že v tréningoch najlepšie zahrával penalty. V zápasoch sa z neho stal takmer stopercentný exekútor jedenástok, so železnými nervami.”
MARIÁN ŠUCHANČOK (bývalý spoluhráč z Interu a reprezentácie): „Veľmi dobre sme si rozumeli na ihrisku i v súkromí. Hrali sme vedľa seba naslepo, jeden na druhého sme sa mohli spoľahnúť. Vedel som, že keď Kraťo ide do súboja, bude horieť tráva, že to ‚vyčistí’ hlavou alebo po zemi. Stretli sme sa aj v reprezentácii. Svojou pozičnou hrou vedel odohrať každý post v obrane, spoľahlivosť a pracovitosť boli jeho najväčšie devízy. Ako človek bol v pohode, nič zlé na neho nemôžem povedať.”
MIROSLAV HÝLL (bývalý spoluhráč z Interu a reprezentácie): „Do áčka Interu sme sa dostali v rovnakom čase a hrali sme spolu až do jeho odchodu do Turecka. Bol prototyp spoľahlivosti, nik cez neho neprešiel. Bol obranca, za ktorým bola radosť chytať. Skôr tichší chlapec, ale keď niečo povedal, malo to váhu. Takých futbalistov, športovo i ľudsky, bolo málo. Presadil sa v zahraničí i v reprezentácii. No a tie jeho penalty! Dával také ‚placírky’, ktoré sa nedali chytať.”
KTO JE ROMAN KRATOCHVÍL
Dátum a miesto narodenia: 24. júna 1974 v Bratislave
Post: stopér, pravý obranca
Hráčska kariéra: Inter Bratislava (1985 - 1993), VTJ Malacky (1993 - 1994), Spartak Vráble (1994 - 1995), Inter Bratislava (1995 - 2002), Denizlispor (2002 - 2008), Konyaspor (2009), ŠK Tomášov (2010), Inter Bratislava (2010 - 2017), ŠK Vrakuňa (2017 - 2018), FC Jelka (2018 - 2021)
Počet zápasov/gólov v najvyššej slovenskej súťaži: 209/33
Počet zápasov/gólov v najvyššej tureckej súťaži: 215/39
Najväčšie úspechy: 2x double s Interom (2000, 2001)
Reprezentácia Slovenska: 35 zápasov/1 gól (1999 - 2008)
Rodinný stav: ženatý, manželka Iveta, synovia Patrik a Adam
)
)
)
)
)
)
)
)
)
)
)
)
)
)
)
)