Izraelský spisovateľ Etgar Keret: Aj v písaní chcem byť amatér

Na Slovensko ste prišli predstaviť svoju knižku poviedok Porucha na kraji galaxie aj ako hosť festivalu Novotvar, pirčom jeho organizátori napísali: Naprieč rokmi nestráca na intenzite a ostrovtipe. Súhlasíte s touto charakteristikou?

Ostrovtip by mal posúdiť čitateľ, ale pokiaľ ide o intenzitu, tá sa stupňuje. Nie som na to hrdý, pretože niektorí ľudia chcú, aby som bol energickejší, ale ľudia ako ja chcú pri čítaní často relaxovať. Dnes mám napríklad dobrý deň – nemusím myslieť na tisíc vecí. Inak však neviem relaxovať.

Na čo všetko musíte myslieť?

Ľudia sa ma napríklad pýtajú, kde beriem nápady na poviedky. Ale to pre mňa nie je problém. Každý deň mám aspoň desať nápadov na poviedky – len si musím vybrať, ktorý zužitkujem. Musím logisticky manažovať svoje nápady. Moja imaginácia je ako trieda v škole, kde žiaci neustále hučia, otvárajú okno, a ja si občas pripadám ako zhrozený učiteľ, ktorý nevie, čo s tým.

Ako to teda manažujete?

Snažím sa nepracovať mechanicky, nemať rutinu – nepísať v rovnakom čase dňa. Chcem robiť rôzne veci. Napríklad som pracoval na animovanom filme, nedávno som hral desaťročné dieťa v hudobnej šou. Pracoval som aj na televíznej sérii pre ARTE s mojou manželkou, ktorá je herečka, spolu s mojím bratom sme hrali dvoch poľských antisemitov. Ide o to, aby vás život stále prekvapoval a neupadli ste do rutiny. Keď si sadnem k písaniu, mám rád pocit, že nič podobné som ešte doteraz nepísal.

Bojíte sa stagnácie?

Môj otec napríklad rád robil veľa vecí ako koníček. A ja tiež uprednostňujem robiť veci ako amatér, nie profesionál. Veď slovo amatér je od amor, láska, robiť niečo z lásky. Milujem amatérov, a preto sa tiež snažím byť vo všetkom, čo robím, amatérom.

V akomsi článku o vás písali, že už ste sa v knihách dotkli azda každej výbušnej témy. Aj vo svojej najnovšej knihe Porucha na kraji galaxie vtipkujete o židovsko-arabských vzťahoch, nebojíte sa tém ako vraždy, samovraždy, holokaust. V izraelskom denníku Haaretz však napísali, že vo vašich textoch je hlboko ukrytý smútok, je tam aj humor, ale taký, ako vo vtipoch o holokauste. Je to tak?

Nikdy si nevyberám tému preto, že je citlivá či problematická. Píšem o svojom živote, ale literatúra je čosi ako bezpečný prístav. Miesto, kde vám nemôžu ublížiť – ako v kostole. Literatúru vidím ako bezpečné miesto, kde môžete byť sami sebou. Pri rozhovore s vami som zdvorilý, ale keby som písal poviedku, mohol by som povedať: Och, to je nuda alebo dať vám facku, povedať vám, že s vami chcem mať dieťa, začať zhadzovať veci zo stola… jednoducho čokoľvek, lebo v literatúre je to povolené.

Keď píšem, nemusím myslieť na dôsledky, báť sa, že zraním niečie city, dostanem sa do problémov. My všetci sa správame čudne a máme čudné myšlienky. V mladosti ich skrývame. Keby som s vami strávil 24 hodín, som si istý, že by ste robili veľmi čudné veci, ale väčšinou ich robíme osamote a ani si ich neuvedomujete. V literatúre sa však k svojim zvláštnostiam môžete priznať, iní ich môžu pozorovať a povedať si: O.¤k., my tiež máme takéto myšlienky. Je to ako na stretnutí anonymných alkoholikov. Jeden tam povie, myslím, si, že som ryba, a ďalší: Skvelé, ja si zasa myslím, že som krava. Milujem ťa. Keď píšem, necítim úzkosť – na rozdiel od normálneho života, kde mám stále plno obáv.

Čítajte viac Prekladateľ je ako nindža, tvrdí Etgar Keret. Silvia Singer prekladá jeho knihy z hebrejčiny

Čoho sa bojíte?

Nechcem ľudí uraziť, dostať sa do problémov. Bojím sa, že sa stratím, na letisku nebudem vedieť nájsť svoj pas… Ale pri písaní sa nemusím báť ničoho, som v ňom nanajvýš úprimný, dobrodružný. Tridsať rokov som žil podľa rovnakého vzorca: svojim študentom na univerzite hovorím, že som ako Immanuel Kant, len bez jeho mozgu – v duchu môžem ísť kamkoľvek.

Reagujú ľudia v rôznych krajinách na vaše poviedky odlišne?

Áno, veľmi odlišne. Napríklad v Kórei majú radi hyperrealistické príbehy, inde, napríklad v Poľsku, milujú fantastické príbehy. Asi najviac populárny som v Mexiku, kde ma pozvali na turné. Po čítaní z knihy som mal mať autogramiádu. Nehovorím španielsky, ale po čítačke za mnou ktosi prišiel a hovorí: Porfavor, mohli by ste …? Nerozumel som čo, ale odpovedal som o.¤k. Bol som si istý, že chce so mnou selfie, ale ten človek prišiel a tuho ma objal. Potom prišla staršia pani a tiež ma objala.

Na celom turné za mnou chodili ľudia, ktorí ma chceli objímať. Zdalo sa mi to fantastické, cestujem po celom svete a nikde ma nikto neobjímal, ale v Mexiku ma všade na čítačkách objímajú. Povedal som vydavateľovi: Máte peknú tradíciu objímania spisovateľov. A on vraví: „My nemáme vo zvyku objímať spisovateľov, objímame len teba.“ Asi si po čítačke povedia: Ach, bože, tento chlapík potrebuje objatie.

Máte aj iné zábavné historky?

Raz som letel 26 hodín do austrálskeho Perthu, ale na literárne podujatie nikto neprišiel. Už som odchádzal s organizátorom, ktorý sa veľmi hanbil, do hotela, keď sme stretli dvoch čudných chlapíkov. Vyzerali ako z filmu Krokodíl Dundee. Jeden z nich si odpľul tabak a pýta sa, kde je čítačka. A ja: „Zrušilo sa to, lebo nikto neprišiel.“ A on na to: „Akože nikto? Som tu ja a môj brat. Dlho sme sem šoférovali.“ Navrhol som, že keď sme len traja, môžeme ísť do baru. Poradil sa s bratom, ktorý namietol: „Ak pôjdeme do baru, kto zaplatí pivo?“ Keď som povedal, že ho zaplatím, bolo to o.¤k.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Etgar Keret Izraelský spisovateľ Etgar Keret

Páčila sa mi vaša poviedka o únikovej miestnosti, podľa ktorej sa volá vaša knižka poviedok Porucha na kraji galaxie. Ako ste prišli na tento námet?

Môj syn bol od únikových miestností priam závislý, chodili sme tam hádam každý víkend. Bol som asi v 50 rôznych únikových miestnostiach. Zdal sa mi zvláštny ten koncept: niekto sa dobrovoľne dá kdesi zavrieť a snaží sa odtiaľ uniknúť. Ukázalo mi to čosi o ľudskom duchu: nechceme byť na mieste, ktoré je slobodné, voľné, chceme sa oslobodiť sami. Sami sa uväzníme a sami hľadáme cestu von. Výraz úniková miestnosť ma priviedol k mojej mame, pretože si pamätám, že v Izraeli v Deň pamiatky obetí holokaustu boli všetky noviny a televízie plné správ o holokauste.

A moja matka, ktorá prežila holokaust, no prišla o svojich rodičov aj súrodencov, sa holokaust vždy snažila v mysli potláčať. Ale keď som bol dieťa, veril som na konšpiráciu štátu, ktorý si to vymyslel ako spôsob mučenia mojich rodičov, ktorí obaja prežili holokaust. Nechápal som, prečo to robia, prečo si holokaust treba pripomínať, ja som naň myslel každý deň. Mojich rodičov to privádzalo do šialenstva. Rozmýšľal som nad tým, ako by som im pomohol z toho uniknúť. Preto som si vymyslel postavu, ktorej mama tiež prežila holokaust a chce uniknúť Dňu pamiatky obetí holokaustu na mieste, ktoré s tým nemá nič spoločné.

Je to moja najobľúbenejšia poviedka z knihy.

Hlavný hrdina sa cíti tak ako ja, keď som mal päť rokov a hneval som sa na premiéra, prečo takto týra mojich rodičov. Ako dieťa ste veľmi egocentrický, zmietaný emóciami. Z tohto dieťaťa som urobil postavu, čo sa stále sťažuje. Môjmu synovi, ktorý moje poviedky normálne nečíta, som túto dal a jemu sa páčila – dal ju dokonca prečítať všetkým svojim priateľom.

Skvelá je nielen téma poviedky, ale aj jej forma – napísali ste ju ako e-mailovú korešpondenciu, ktorá sa prelína ostatnými poviedkami.

Rád robím veci rýchlo a nemám rád dlhé čakanie na odpoveď. Preto aj z postavy v poviedke cítiť nervozitu, ako čaká na odpovedný e-mail, či bude súhlasný, alebo sa s ním pisateľ bude hádať. Takýto dialóg je zároveň veľmi typický pre digitálnu dobu. Keď sa ľudia bavili zoči-voči, boli k sebe láskavejší. Dnes niekto napíše na facebooku: Tvoja kniha je mizerná, želám ti smrť. Ak by som rovnakého človeka stretol na ulici, nepovedal by mi do očí: Dúfam, že zomrieš. Digitálna komunikácia medzi ľuďmi posilňuje odstup.

Ani v mojej poviedke vlastne postava nevedie dialóg, ale monológ – je to len on sám, vytvorí si veľmi netolerantnú formu reči. To robia aj sociálne médiá, vidia veci čierno-bielo. Napríklad otázka očkovania: Tí, čo nie sú očkovaní, by mali ísť do väzenia. Druhí hovoria: To je farmafašizmus. Pritom je to absolútne medicínsky problém, nemá nič spoločné s náboženstvom či s politikou. Ľudia to však berú vášnivo ako vojnu medzi katolíkmi a protestantmi alebo medzi katolíkmi a moslimami. Kto so mnou nesúhlasí, je diabol. Sociálne siete takto produkujú hnev.

Aké sú nálady, pokiaľ ide o očkovanie, v Izraeli?

Naše dišputy sú vždy veľmi extrémne, s nadávkami. Tajne nahrali premiéra, ktorý na margo vakcinácie detí povedal: Chcem, aby rodičia očkovaných detí šikanovali rodičov neočkovaných detí, aby deti na seba nehovorili, nehrali sa spolu. Premiér síce chce, aby sa očkovalo čo najviac detí, ale ten spôsob je priam démonický. On chce, aby sa s deťmi nikto nehral? Veď to je strašné. Teraz už v Izraeli potrebujeme tri dávky očkovania, aby sme boli považovaní za plne zaočkovaných. Pritom vo zvyšku sveta stačia dve dávky vakcíny. Takže tu na Slovensku som plne zaočkovaný, lebo mám dve dávky, ale keď sa vrátim do Izraela, budem musieť ísť do karantény, lebo nemám tri dávky.

Trochu to pripomína Hlavu XXII.

Hej, keď si budem chcieť dať pichnúť tretiu dávku, povedia mi, že nemôžem – lebo najskôr musím ísť do karantény, keďže tú tretiu dávku nemám. Ale ja prichádzam len preto, aby mi tú tretiu dávku pichli. Byrokracia je strašná. Teraz som si totiž po dlhých rokoch zobral voľno z univerzity a žijem už vyše dvoch mesiacov v Berlíne, chcem tam zostať rok.

Ako sa vám páči Berlín?

Veľmi, aj keď je zvláštny. Písal som napríklad príspevok na jeden portál o Spazis. Poznáte výraz spa – kúpele. V nemeckých kúpeľoch sú na návštevníkov veľmi prísni, musíte si vyzliecť všetko oblečenie a oni vám na ruku dajú číslo. Povedia vám: Musíte mať na ruke číslo a musíte stáť bez šiat, lebo pôjdete do spŕch…

Je jasné, čo vám to pripomenulo.

Napísal som o tom, aká je nemecká túžba po poriadku krásna a zároveň strašná, inšpirujúca aj strašidelná. Tá ich striktnosť. Keď prídete do kúpeľov z inej miestnosti a ste v šatách, najprv sa musíte vyzliecť a až potom si dať dole respirátor. A čo keby som to urobil v opačnom poradí? Nemecká kultúra veľmi vyžaduje dodržiavanie pravidiel.

Takže ste poviedku nazvali Spazi, ale viete, že Nemci mali aj tajnú políciu Stasi.

Áno, Spazi je podobné aj slovu Nazi… Nie je to náhoda.

S vašou prekladateľkou Silviou Singer sme sa bavili o tom, že považujete prekladateľov za akýchsi nindžov. Keď preklad akosi viazne, čitatelia to považujú za chybu prekladateľa, nie autora.

Keď čítate knihu, myslíte si, že hovoríte priamo so spisovateľom. Nepoviete si: Je to Číňan či Japonec, ale: Hovorí priamo ku mne, rozumie mi. Keď je niečo čudné, viníte prekladateľa. Pritom to môže byť aj naopak: text môže byť nejasný, ale prekladateľ ho zlepší. Pri preklade ide podľa mňa o synergiu dvoch myslí. Keď vám poviem vtip, môžete ho pochopiť len vtedy, ak ho pochopil prekladateľ. A nemusí byť vtipný v slovenčine. Takže prekladateľ prepisuje a spolutvorí text, nikto si jeho prácu nevšimne, až keď to niekde zadrháva.

Stretávate rád svojich prekladateľov?

Vzťahy s nimi sú odlišné, niekedy ľudia dobre komunikujú s mojimi textami, ale osobne nechápu moje vtipy. S niektorými prekladateľmi sme sa však veľmi spriatelili, aj so Silviou Singer. Zverujem jej svoje tajomstvá, myšlienky, je mi blízka.

Foto: archív Silvie Singer

Silvia Singer a Etgar Keret Silvia Singer s izraelským spisovateľom Etgarom Keretom na festivale Pohoda v roku 2017.

Učíte kreatívne písanie. Hovorí sa, že ľudia čítajú čoraz menej. Je to tak?

Áno, ľudia čítajú menej, aj ja som v posledných mesiacoch veľa pozeral Netflix a menej čítal knihy. Pre mňa literatúru nemôže nič nahradiť, ale jej úlohou je zdieľať príbehy a emócie. Keď rozmýšľam nad dielami, ktoré zmenili môj život, je tam Franz Kafka, ale aj televízny seriál Breaking Bad alebo songy Boba Dylana. Nechcem lamentovať, dnes už nečítajú všetci knihy, je to špecifické hobby, ako napríklad turistika.

Neplatí však, že by ľudia stratili záujem o príbehy. Aj sociálne médiá tvorí 95 % hlúpostí, ale občas dostanem link na niečo pozoruhodné. Zachovajme si dobré veci z minulosti, ale neodmietajme budúcnosť. Keď napríklad začalo kino – nie že by som si to pamätal osobne, mnohí si mysleli, že sa prestane chodiť do divadla. Ale nestalo sa to. Tak je to aj s knihami. Kedysi ľudia čítali, lebo nemali nič iné. Keď dnes čítajú, je to ich voľba – čo nie je zlé.

Ste optimista.

Ľudia o mojich knihách hovoria, že moje knihy sú optimistické a smutné zároveň. Asi preto, že verím v ľudstvo, hoci má veľa chýb.

Často o vás hovoria ako o hlase vašej generácie. Nie je to priveľká zodpovednosť?

Bola by, keby som to akceptoval. Hovorím si: Etgar, keď uveríš všetkým chválospevom o sebe, budeš musieť veriť aj všetkým zlým veciam, čo o tebe hovoria. Nevidím sa ako hlas generácie. Moje knihy majú radi mladí aj starí, iní uprednostňujú Tolstého. Nechcem, aby ľudia pri čítaní trpeli. Na univerzite som študoval matematiku, ktorá si cení stručnosť a prístupnosť. O to sa snažím aj pri písaní.

Moje knihy si predstavte ako koláč s viacerými vrstvami. Teším sa, keď sa ľudia dostanú čo najhlbšie, nielen na povrch – ale nikoho neskúšam, koľko zvládne. Čítajú ma aj tí, čo nečítali Immanuela Kanta. Moje knihy sú napríklad veľmi čítané v izraelských väzniciach, dokonca ich tam najčastejšie kradli. Aj preto, že moje poviedky sú krátke a hovoria o samote, násilí, ľuďoch, čo robia chyby. Preto ma aj často pozývajú do väzníc.

O čom sa bavíte s väzňami?

Kedysi som bol vo väznici pre najťažšie prípady. Strážcovia ma varovali, že keby mi niekto chcel ublížiť, zavčasu ho chytia. Cítil som sa, ako keby som mal čítať Hanibalovi Lecterovi. Ale všetci väzni boli veľmi milí. Po hodine som sa lúčil, no jeden vrah ku mne pristúpil a hovorí: Prosím, ostaň. Prečo? Vysvetlil mi, že väčšina z nich je v samotkách, a keď odídu z čítačky, zasa ich odvedú do samotky – a oni sa tešia, že sú teraz spolu. Dojalo ma to.