oPeniazoch.sk, the conversation Foto: getty images
Niektorí najbohatší jednotlivci údajne platia iba zlomok z toho, čo by mali odviesť na daniach. Niekedy dokonca nezaplatia vôbec nič. Investigatívci z ProPublica tvrdia, že majú na to využívajú stratégie vyhýbania sa daňovým povinnostiam, ktoré sú mimo dosah bežných ľudí.
Panuje všeobecná verejná zhoda o nezákonnosti daňových únikov, teda úmyselnom neplatení daní, ktoré by sa mali odvádzať. Oveľa viac sa ale názorovo rozchádza verejnosť v tom, ak stratégia vyhýbania sa daňovým povinnostiam pri snahe minimalizovať odvedenú sumu, využíva právne medzery. Nič nenasvedčuje tomu, že by miliardári v správe ProPublica konali niečo nezákonné. Prieskum uskutočnený tesne pred voľbami v roku 2016 ukázal, že takmer polovica Američanov súhlasila s Donaldom Trumpom, ktorý sa nebráni stratégiám vyhýbania sa daňovým povinnostiam, keď poznamenal, že platiť minimálne alebo žiadne dane je „bystré“. Dve tretiny z nich však uviedli, že je to „sebecké“, a 61 % to označilo za „nevlastenecké“.
Vedci zaoberajúci sa podnikateľskou etikou poukázali na rozdiely v tom, ako jednotlivci vnímajú a racionalizujú vyhýbanie sa daňovým povinnostiam na základe toho, aké etické hodnoty vyznávajú. Etické základy sú princípy, normy a hodnoty, ktorými sa riadia jednotlivci či skupiny v správaní sa. Môžu utvárať to, čo ľudia považujú za dôležité, ako je spravodlivosť, starostlivosť o seba alebo o ostatných, lojalita či sloboda. Majú úsudok o tom, čo je správne, etické a čo je nesprávne alebo neetické. Filozofi diskutovali o týchto etických základoch po celé storočia a prišli v zásade s troma rôznymi perspektívami, ktoré stojí za to preskúmať v súvislosti so stratégiami vyhýbania sa daňovým povinnostiam.
Myslitelia od Immanuela Kanta po Johna Rawlsa ponúkli to, čo sa nazýva deontologický argument. Zdôrazňuje etiku založenú na dodržiavaní pravidiel, predpisov, zákonov a noriem. Takýto prístup naznačuje, že „to, čo je správne“, je definované ako to, čo najviac spĺňa zodpovednosti a povinnosti jednotlivca voči spoločnosti. Druhá skupina sú vyznávači etickej teória, ktorá pokladá za úplné kritérium mravnosti konania jeho užitočnosť. John Stuart Mill a Jeremy Bentham predložili argument, ktorý uznáva náklady a prínosy, alebo dokonca kompromisy, pri sledovaní toho, čo je správne. V rámci tohto systému viery, ktorý sa nazýva konzekvencializmus, je správanie etické, ak je výsledok prospešný pre najväčší počet ľudí, aj keď je jeho cena vysoká. Tretia perspektíva prichádza v podobe toho, čo sa nazýva etický základ cnosti, ktorý je spájaný s Aristotelom a ďalšími gréckymi filozofmi. To, čo je správne, je to, čo zvyšuje cnosti a úsilie jednotlivca smerom k morálnej dokonalosti, definované jednak vyhýbaním sa nerestiam, jednak snahou konať dobro. Týmto spôsobom je etické správanie také, ktoré umožňuje jednotlivcovi dosiahnuť svoje najlepšie mravné ja.
Keď sa pozrime cez tieto tri prístupy na stratégie vyhýbania sa daňovým povinnostiam jednotlivcov, každá perspektíva ponúka jedinečné pochopenie toho, prečo sa jednotlivci líšia v tom, čo považujú za „správne“.
Jednotlivec, ktorý si osvojí deontologickú perspektívu, pravdepodobne vyhodnotí stratégie vyhýbania sa daňovým povinnostiam osobností verejného života so slabšou kritikou. Pokiaľ sa jednotlivec bude postupovať v medziach zákona, bude sa pravdepodobne na stratégie vyhýbania sa daňovým povinnostiam pozerať ako na etické.
Naproti tomu konzekvencionalista pravdepodobne vyhodnotí stratégie vyhýbania sa daňovým povinnostiam tak, že začne zaujímať aj o to, ako mohli byť tieto dane použité v prospech spoločnosti. Keď sa jednotlivec, nech už je to miliardár alebo iná osoba, vyhne daniam, zvýši to náklady, ktoré znášajú všetci ostatní, a zároveň zníži výhody, ktoré požíva spoločnosť ako celok. Náklady pre spoločnosť v podobe slabšieho financovania programov a služieb podporovaných daňovými poplatkami môžu byť ešte väčšie, ak sa bohatý jedinec vyhne daniam, napr. vzhľadom na to, ak je jeho daňová zodpovednosť vyššia ako u jednotlivcov so skromnými príjmami. Následní jedinci môžu teda dospieť k záveru, že stratégie vyhýbania sa daňovým povinnostiam sú neetické.
Jednotlivec, ktorý si osvojí cnostnú perspektívu Aristotela, by mohol vyhodnotiť stratégie vyhýbania sa daňovým povinnostiam v kontexte iného cnostného správania jednotlivca. Ak sa niekto vyhýba daniam, ale poskytuje finančnú podporu iným inštitúciám, alebo ak subjekt, ktorý sa vyhýba plateniu daní zároveň prináša výhody pre spoločnosť, potom sa môže ctnostný jednotlivec na toto správanie pozerať s menším pohŕdaním. Napríklad na niekoho, kto využije stratégie vyhýbania sa daňovým povinnostiam ale nasmeruje časť peňazí na priame financovanie akademického centra zdravotnej starostlivosti pre výskum rakoviny, sa bude pozerať inak, ako na toho, kto sa plateniu daní vyhýba pri absencii iného čestného správania sa. Potom bude vyhýbanie sa daňovým povinnostiam pravdepodobne považované a racionalizované ako neetické.
Či teda stratégie na vyhýbanie sa daňovým povinnostiam sú považované a racionalizované ako etické alebo neetické, závisí pravdepodobne od etických základov osoby, ktorá takéto postupy posudzuje. Ale pokiaľ ide o jednotlivcov z verejného života, alebo superboháčov, tí sa hodnotia nielen podľa ich osobnej morálky, ale aj podľa toho, aký vplyv môže mať ich správanie sa na ostatných. Ak by sa superboháči vyhýbal daniam, mohlo by to verejnosti signalizovať, aby skúsili robiť to isté, čo by mohlo mať väčšie následky. Verejnosť často požaduje viac od extrémne majetného, pričom etika nie je výnimkou. Očakáva sa, že títo jednotlivci ako lídri spoločnosti by mali svojim správaním vytvárať výhody pre spoločnosť. Výsledkom je, že títo jedinci môžu byť zaradení na vyššiu etickú úroveň a ich správanie môže byť pod drobnohľadom.
Otázka, či sú stratégie vyhýbania sa daňovým povinnostiam ultrabohatých „etické“, teda závisí nielen od etického základu jednotlivca, ktorý sleduje a posudzuje správanie, ale aj od očakávania, či tento boháč prinesie spoločnosti nejaké výhody.
