Ildikó

     Život  často prináša naozaj zaujímavé a nevšedné situácie, udalosti. Takou udalosťou pre mňa bola aj pracovná príležitosť v nocľahárni sv. Vincenta de Paul v Bratislave. Hľadala som si prácu, nakoľko z predošlej som odišla približne pred rokom a pol. Bola som úplne vyčerpaná fyzicky aj psychicky. Niekto tomu hovorí vyhorenie, ja tomu hovorím záchrana seba samej za 5 minút 12. O predošlej práci písať nechcem, takže iba v skratke, strávila som tam celých 17 rokov. S úžasným kolektívom a s mnohými inými pozitívami. Vždy  budem na tú prácu v dobrom spomínať, dala mi nesmierne veľa, ale…nastal čas odísť,  ak som sa chcela zachrániť. Potrebovala som oddych, dať sa zdravotne do poriadku a zmeniť smer. A to radikálne.

  Úprimne, vedela som, že vo veku v akom som ja a so zúženým pracovným smerovaním to nebudem mať ľahké. Že sa prosto o mňa firmy nepobijú.J Rozoslala som veľké množstvo žiadostí a ..nič. Posledná ponuka z Profesie  mi prišla v istý deň okolo polnoci, zaujala ma. Konečne niečo zmysluplné! Práca s ľuďmi, práca ktorá ma môže napĺňať, lebo je ušľachtilá, je založená na pomoci tým najbiednejším. Práca v nocľahárni Depaul je o pomoci ľuďom bez domova, ľuďom akých viacerí z nás denne stretávajú. Pre mnohých sú neviditeľní, ale oni viditeľní sú. Často ich len ostatní nechcú vidieť, pretože….pretože. Každý  nech si dosadí to svoje.  Od skorej mladosti ma zaujímali ľudia, ktorí to v živote tak nejako nemali na ružiach ustlané. Problematika bezdomovectva mi nebola vzdialená, nakoľko som si veľmi rada kupovala  časopis Nota Bene a tam tento problém a jeho možné riešenia boli hlavnou témou. Veľakrát som v Bratislave pri mojej cesto do práce, alebo z práce takýchto ľudí stretávala. Prespávali na lavičkách, na zemi len tak na nejakom vreci, s igelitovou taškou pod hlavou. Bol na nich žalostný pohľad. Vždy ma pichlo pri srdci, často som mala v očiach slzy a stávalo sa aj to, že som sa za nich modlila. Títo nešťastní ľudia boli na úplnom dne spoločnosti. Už sa nedokázali mnohí z nich postaviť na vlastné nohy, chýbala im vôľa, motivácia, pomoc? Nie som psychológ, takže neviem. O niečo lepšie na tom boli predajcovia Nota Bene, pre nich predaj časopisu prinášal nádej normálneho bývania. Najprv v ubytovni, neskôr aj v nejakom malom byte. Mnohých som poznala, aj poznám osobne, boli to moji „dvorní“ predajcovia.J

Do nocľahárne Depaul ma vzali. Bola som veľmi rada,  pre mňa nová skúsenosť, ale žiaľ netrvala dlho. Po niekoľkých službách som to vzdala. Ja tomu hovorím, že som nemala na túto prácu potrebné vlohy. Chýbala mi tak prepotrebná energia na nočné zmeny a aj iné sily ktoré sú pre túto prácu nevyhnutné. Bolo mi to ľúto, nakoľko som mala milých a nadšených kolegov, kolegynky, ľudí na ktorých som videla, že sú pre túto prácu stvorení a že tie prepotrebné sily a vlohy na rozdiel odo mňa majú.

Nič to však nemení na veci, že to bola pre mňa nesmierne cenná skúsenosť. Vidieť ako moji  kolegovia s trpezlivosťou, s láskou pristupujú ku klientom ktorí, povedzme si úprimne, boli často vo veľmi zúboženom stave, to  bol pre mňa koncert ľudskosti, empatie a súcitu. Skláňam sa pred nimi, skláňam sa pred  celým týmto projektom humanity. Nebyť tohto projektu, ľudia bez domova by v Bratislave v zime zamrzli. Veď aj kvôli tejto hrozbe nocľaháreň vznikla, nakoľko v zime 2005/2006 veľa ľudí bez domova vonku zomrelo. Organizácia vznikla na Slovensku v roku 2006, je súčasťou medzinárodnej skupiny Depaul International, ktorá operuje okrem Slovenska aj v Anglicku, Írsku, USA, Ukrajine a Francúzsku. Depaul Slovensko  denne pomáha viac než 350 ľuďom v núdzi. Je to jediná nízkoprahová nocľaháreň na Slovensku a je najväčšou nízkoprahovou nocľahárňou v strednej Európe. Nízkoprahová znamená, že je k dispozícii ľuďom bez podmienok, teda aj pod vplyvom alkoholu a drog, v zlom zdravotnom stave, psychicky chorých, bez dokladov, bez finančných prostriedkov a pod.

Depaul Slovensko vychádza svojim klientom všemožne v ústrety. Poskytuje nocľah, ošatenie, hygienu, zdravotné ošetrenie, sociálne poradenstvo, pomoc pri vybavovaní dokladov, pri hľadaní práce a mnohé iné druhy pomoci.

Vďaka tejto krátkej pracovnej skúsenosti som pochopila, aké dôležité sú pre tých najzraniteľnejších ľudí takéto organizácie. Nikto z nás by nemal nikoho  a ani týchto ľudí súdiť, pretože nevieme z akého dôvodu sa ocitli v tak náročnej situácii, čo sa im udialo. Dnešný svet nie je veľmi ústretový k ľuďom všeobecne, tým menej k ľuďom v núdzi. Medzi klientmi, ktorých som v Depaul stretla boli rôzne vekové kategórie dospelých. Mladí, stredná generácia, starí ľudia. Jediným majetkom mnohých bola jedna igelitka s nápojom a možno kúskom chleba. Často prichádzali z jedného konca Bratislavy na druhý buď peši, alebo autobusom ktorý  ich privážal až pred nocľaháreň. A to jeden krát denne tam a späť do mesta.  To bol tiež novší výdobytok, že mesto takúto možnosť poskytlo. Na moje prekvapenie som počas mojej práce nezažila situáciu, že by nás klienti nejak ohrozili, reagovali rôzne, ale vždy sa to vyriešilo dohovorom. Uvedomila som si, že tí klienti mali určitý rešpekt, mala som pocit, že si vážili túto formu pomoci. Niektorí z nich aj pracovali a veľmi skoro ráno odchádzali za prácou. Nocľaháreň bola pre nich možnosťou za maličkú sumu mať kde zložiť hlavu, dostať najesť, vykonať hygienu.

Veľmi by som bola rada, ak by ste sa tí, čo si tieto moje slová prečítate rozhodli, že budete určitou formou nápomocní. Finančne, materiálne, je to na každom z vás. Ide zima, určite by nocľahárni pomohlo, ak by ste napr. darovali deky, plachty, uteráky, hygienické potreby a pod. Som si istá, že by to  bolo krásne gesto ľudskosti. Ide len o chuť a vôľu urobiť dobrú vec, ktorá nás až tak veľa nestojí, ale druhým môže veľmi pomôcť.

Ďakujem vedeniu danej nocľahárne, že mi dali šancu, ďakujem bývalým kolegom a kolegyniam, že mi ukázali aká hlboká môže byť láska k človeku.

Nech Boh žehná vašej misii!

Maj súcit s chudobnými. Potom bude pokoj tvojho srdca nekonečný.

Vincent de Paul

S úctou a láskou Ildikó Čambálová