Vo svojom seriáli Russian Doll (Matrioška) si zahrala hlavnú úlohu Nadie, ktorá sa dostala do časovej slučky, v ktorej neustále zomiera a prežíva ten istý deň dokola. Seriál mal formu typickej minisérie, ktorá by nemala mať pokračovanie – zdalo sa totiž, že príbeh sa nedá ďalej rozvíjať.
Lyonne však príjemne prekvapila a dej sa jej predsa len podarilo posunúť vpred – opäť s využitím časopriestorového paradoxu.
Do minulosti za bohatstvom
Zatiaľ čo v prvej sérii bola Nadia násilne vtiahnutá do časovej slučky, z ktorej sa musela dostať von vyriešením svojich tráum, tentoraz ide zo strany vesmíru o príležitosť, ktorú môže, ale nemusí využiť. Jedného dňa Nadia zistí, že sa metrom dokáže preniesť do 80. rokov minulého storočia, do kože svojej matky (Chloë Sevigny).
Nadia túto príležitosť využije na to, aby pre seba získala rodinný poklad, o ktorý kvôli matke prišla. Vďaka tomu sa divák hlbšie dostáva do histórie jej židovskej rodiny, ktorá je, pochopiteľne, traumatizujúca. Nadia to však ako vždy poníma so svojským nihilistickým humorom, a to aj v situácii, keď je prevtelená do tela svojej starej mamy v roku 1944.
Čaro, ktorým postava Natashy Lyonne oplývala v prvej sérii, sa nikam nevytratilo. Bujná červená hriva, mierne zhrbená postava a svojský, no elegantný štýl obliekania, chraplák a bystré hlášky. Je zvláštne, že sa Nadia strmhlavo vrhla do hry s časom a priestorom – hľadiac na jej predchádzajúce skúsenosti – no zdá sa, že bezmyšlienkovité konanie je akousi súčasťou jej osobnosti.
Nad čím sa však človek naozaj pozastaví, je cieľ jej dobrodružstva – nezdá sa totiž, že by jej život bol tak výrazne ovplyvnený peniazmi, skôr nevyváženými vzťahmi v rodine. Nadia to zrejme hlboko vo vnútri tuší, no nedokáže tomu čeliť, a preto sa necháva opantať vidinou bohatstva, o ktorom si myslí, že by dokázalo zmeniť smerovanie jej života.
Po čase sa do podobného dobrodružstva pustí aj Alan (Charlie Barnett), ktorý v prvej sérii zažíval to isté čo Nadia. Na celú situáciu sa ale spočiatku pozerá inak – berie to ako možnosť ujsť zo svojho každodenného života a prejsť zopár krokov v topánkach svojej starej mamy. Až neskôr sa začne zapodievať tým, či by mohol svojimi činmi zmeniť osud blízkeho človeka k lepšiemu. Na rozdiel od Nadie vôbec nemyslí na seba.
Autentická protagonistka
Tvorcovia využili ako prostriedok časopriestorovej anomálie metro, ktorý pekne zapadá do kategórie liminálneho priestoru (prestupná stanica medzi dvoma miestami alebo stavmi bytia, napr. letisko, hotel, čakáreň, pozn. red.).
Liminálne priestory sú v poslednom čase populárnou témou v internetových diskusiách, pretože v ľuďoch svojou neurčitosťou vyvolávajú nepokoj. Na základe nich vznikol aj koncept tzv. zákulisných miestností (The Backrooms), ktoré sú priestorom nachádzajúcim sa mimo reality. Metro je preto veľmi dobre zvoleným miestom, kde dochádza k narúšaniu základných fyzikálnych pravidiel.
Dej druhej série Russian Doll, ktorý sa skladá zo šiestich epizód, je koncipovaný podobne ako prvá séria. Začiatok má trochu kolísavé tempo, akoby tvorcovia nevedeli, ako príbeh rozbehnúť. Neskôr sa však všetky nedostatky vyčistia a divák sleduje pomerne ustálený dej, ktorý sa ale čoskoro zvrtne na úplný chaos.
Čítajte viac Recenzia: Kráska a zviera, ktorí si vzájomne hoja rany
Tvorcom sa podarilo dokázať, že príbeh Nadie a Alana ešte mal čo povedať a že druhá séria nebola len lacnou snahou vyťažiť čo najviac z predchádzajúceho úspechu. Príbeh je originálny a zároveň sa príliš nevzdialil od toho, čo robí celý seriál výnimočným. Nechýba humor, ale ani vyrovnávanie sa s emóciami, rodinnou traumou či s osudom, ktorý sa nedá zmeniť.
Dalo by sa polemizovať nad morálnymi hodnotami Nadie, ale ide o postavu, ktorá je od začiatku autentická a na nič sa nehrá. Každý protagonista nemôže byť bezchybným nadčlovekom, ktorý sa okamžite poučí zo svojich chýb – a práve to je na Nadii také osviežujúce. Je len škoda, že postava jej matky nedostala viac priestoru, aby ju divák mohol lepšie pochopiť.
Obe série Russial Doll si môžete pozrieť na streamovacej platforme Netflix.
