Na verejnosti sa hovorí o viacerých odpočúvaniach, pričom niektorí právnici tvrdia, že niektoré záznamy boli získané nezákonne a sú nepoužiteľné, iní zas, že nezákonné získanie takéhoto dôkazu automaticky neznamená jeho nepoužiteľnosť pred súdom. V čom je rozdiel napríklad pri nahrávkach z poľovníckej chaty, Gorily či odpočúvaní príslušníkov NAKA označovaných ako čurillovci?
U nás máme dva režimy odpočúvania. Jeden je odpočúvanie mimo trestného konania v režime podľa zákona č. 166/2003 Z. z. (zákon o ochrane pred odpočúvaním) a druhé odpočúvanie v trestnom konaní podľa Trestného poriadku.
Aký je medzi nimi rozdiel?
Je medzi nimi mnoho podobností, ale aj niekoľko zásadných odlišností. V prípade zákona o ochrane pred odpočúvaním ide o čisto domácu právnu úpravu, ktorá v tejto oblasti poskytuje vyšší štandard ochrany súkromia pred nezákonným odpočúvaním, nad rámec Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V čom spočíva práve vyšší štandard ochrany?
Prejavuje sa napríklad v tom, že zákon o ochrane pred odpočúvaním explicitne a „natvrdo“ hovorí, že ak sa odpočúvanie realizovalo v rozpore s týmto zákonom (teda, ak je z takého dôvodu zrušené rozhodnutie súdu, ktorým bolo odpočúvanie odsúhlasené), tak záznam získaný takýmto odpočúvaním nijaký štátny ani iný orgán verejnej moci nesmie použiť ako dôkaz, ani uznať za dôkaz okrem trestného alebo disciplinárneho konania proti osobe, ktorá záznam nezákonne vyhotovila alebo dala príkaz na jeho vyhotovenie, a všetky záznamy alebo iné výsledky takého odpočúvania sa musia úradne zničiť za prítomnosti zákonného sudcu.
Nemenia na tom niečo rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), na ktoré sa advokáti, prokurátori či sudcovia často odvolávajú?
Vo vzťahu k dôkaznej použiteľnosti či nepoužiteľnosti záznamu z odpočúvania v režime zákona o ochrane pred odpočúvaním, ktoré sa realizovalo nezákonne, veľmi nepomôže argumentovať judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva o prípadoch z iných krajín mimo Slovenska. Dohovor v tomto smere poskytuje nižší štandard ochrany ako slovenský zákon o ochrane pred odpočúvaním. V Dohovore ani v judikatúre ESĽP z tohto dôvodu neexistuje taký kategorický a prísny zákaz použitia záznamov z nezákonne realizovaného odpočúvania, ako je v tomto našom zákone.
Naproti tomu v prípade odpočúvania podľa Trestného poriadku alebo inej nahrávky, napríklad súkromnej, platí všeobecná požiadavka, že musí ísť o dôkaz získaný zákonným spôsobom, avšak čo všetko sa pod tento pojem vmestí, určuje súdna prax, a to aj na základe kritérií zavedených judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. V rámci tejto judikatúry existujú aj rozhodnutia, i keď sa týkajú trestných konaní v iných štátoch, ako je Slovensko, podľa ktorých porušenie práva na súkromie nemusí automaticky znamenať nepoužiteľnosť takto získaného dôkazu, ak je konanie ako celok spravodlivé.
Je toto aj prípad Gorily?
Odpočúvanie v rámci akcie Gorila malo byť podľa verejne dostupných informácií realizované spravodajskou službou v režime zákona o ochrane pred odpočúvaním, teda mimo trestného konania a Trestného poriadku. Vo vzťahu k tomuto odpočúvaniu následne došlo k tomu, že Ústavný súd konštatoval jeho nezákonnosť a zrušil všetky súhlasy Krajského súdu v Bratislave, na základe ktorých bolo toto odpočúvanie realizované. Preto sa na toto odpočúvanie vzťahuje, že záznam získaný takýmto odpočúvaním nijaký štátny orgán ani iný orgán verejnej moci nesmie použiť ako dôkaz a všetky záznamy alebo iné výsledky takého odpočúvania sa musia úradne zničiť. Podľa verejne dostupných informácií k takému zničeniu na strane SIS aj došlo.
A čo v prípade iných nahrávok, ktoré pôsobia ako identické s Gorilou. Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic sa napríklad dostal do sporu s generálnym prokurátorom Marošom Žilinkom. Ten v rozhodnutí podľa paragrafu 363 zrušil uznesenie o vznesení obvinenia Jaroslavovi Haščákovi z vlaňajšieho augusta a poukázal práve na to rozhodnutie Ústavného súdu, že nahrávka z Gorily musí byť zničená. Lipšic ale trval na tom, že nahrávka nájdená u podnikateľa Mariana Kočnera môže byť použitá v iných konaniach. Tak je tomu aj v trestnom stíhaní bývalého generálneho prokurátora Dobroslava Trnku stíhaného za skrývanie tejto nahrávky…
Ak v súčasnosti existujú akékoľvek nahrávky, ktoré sú považované za záznamy z akcie Gorila, je pre účely vyhodnotenia ich dôkaznej použiteľnosti v trestnom konaní potrebné v prvom rade vyhodnotiť ich pôvod, autenticitu a zákonný podklad ich vyhotovenia. V prípade záveru, že ide skutočne o kópie zo záznamov z akcie Gorila vyhotovených Slovenskou informačnou službou mimo trestného konania na základe súhlasov súdu, ktoré boli zrušené Ústavným súdom ako nezákonné, nie je za súčasného právneho stavu možné ich pripustiť ako dôkaz.
Ak by nešlo o nahrávky z akcie Gorila?
V prípade záveru, že nejde o záznamy z akcie Gorila, ale o nahrávky nejakého iného pôvodu, následne by sa vynoril celý rad otázok. Napríklad kto ich teda vyhotovil a kedy a na základe akého zákonného dôvodu či podkladu a či sú vôbec autentické, čo by rovnako negatívne ovplyvnilo ich dôkaznú použiteľnosť a vierohodnosť. Najvyšší súd v uznesení, ktorým prepustil Jaroslava Haščáka z väzby konštatujúc nedôvodnosť a nezákonnosť jeho trestného stíhania, výslovne uviedol, že žiadne takéto nahrávky pri rozhodovaní v spise nemal k dispozícii, pričom ak by ich k dispozícii mal, musel by s ohľadom na existujúce rozhodnutia Ústavného súdu (ktoré aplikujú vyššie citovaný paragraf zákona o ochrane pred odpočúvaním striktne zakazujúci používať nezákonne získané záznamy ako dôkazy) posúdiť, či vôbec boli v danej trestnej veci dôkazne použiteľné.
Nahrávky z poľovníckej chaty či z odpočúvania príslušníkov NAKA ale boli realizované v rámci trestného konania. Odpočúvanie z poľovníckej chaty označil Krajský súd v Nitre za nezákonné, vraj bol sudca, ktorý naň udelil súhlas, oklamaný. Odpočúvanie malo byť falošne podložené podozrením z pytliactva. Sudca Najvyššieho súdu Juraj Kliment ale tento dôkaz označil za použiteľný, keď vzal do väzby advokáta Marka Paru. Ako je možné, že Najvyšší súd nahrávky označil za použiteľné napriek tomu, že krajský súd celé odpočúvanie vyhodnotil ako nezákonné?
Zákon o ochrane pred odpočúvaním sa výslovne nevzťahuje na odpočúvanie realizované v trestnom konaní podľa Trestného poriadku. V prípade trestného konania platí, že prípustné sú len dôkazy získané zákonným spôsobom, teda postupom podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona. Tu treba povedať, že aj záznam z odpočúvania realizovaného v súlade so zákonom o ochrane pred odpočúvaním je „prenosný“ do trestného konania pri splnení určitých zákonných podmienok. Čo všetko sa ešte dá „vopchať“ pod pojem „zákonný dôkaz“ alebo „zákonne získaný dôkaz“, je na posúdení a odôvodnení súdu. Jediná istota a pevná hranica je v tom, že ak ide o záznam z odpočúvania mimo trestného konania (teda v režime podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním), ktoré bolo realizované nezákonne, tak takýto záznam určite nie je použiteľný ako dôkaz v žiadnom súdnom ani inom konaní okrem konania proti osobe, ktorá ho nezákonne vyhotovila alebo dala na jeho vyhotovenie príkaz.
Ako súd vyhodnotí, ktorý nezákonne získaný dôkaz použiteľný je a ktorý nie?
Akonáhle však ide o odpočúvanie realizované v trestnom konaní v režime Trestného poriadku, takýto explicitný zákaz neplatí. Súd má o niečo väčšiu voľnosť v hodnotení takého dôkazu, vrátane hodnotenia prípustnosti jeho použitia. V takom prípade je súd oprávnený túto otázku posúdiť autonómne v rámci voľného hodnotenia dôkazov a v kontexte zaručenia spravodlivosti procesu ako celku, a je oprávnený sa pri tom oprieť aj o judikatúru ESĽP. Ak by niekedy skončil pred ESĽP akýkoľvek prípad zo Slovenska, v ktorom by bol do trestného konania pripustený dôkaz získaný nezákonne, tak ESĽP bude takýto prípad posudzovať podľa tých štandardov, ktoré vytvoril svojou doterajšou judikatúrou, vrátane tej, na ktorú odkázal sudca Kliment v odôvodnení rozhodnutia senátu o vzatí advokáta M. P. do väzby.
Čo o takýchto prípadoch hovorí doterajšia európska judikatúra?
Podľa tejto judikatúry (ktorá ale nepochádza z prípadov slovenských sťažovateľov) platí, že dôkaz získaný porušením práva osoby na súkromie nemusí za každých okolností vylučovať použitie tohto dôkazu proti danej osobe v trestnom konaní, pokiaľ je trestné konanie ako celok spravodlivé. Rovnako však platí, že pokiaľ by z nášho vnútroštátneho práva (v tomto prípade Trestného poriadku) vyplývala vyššia miera ochrany práv obvineného než z Dohovoru a judikatúry ESĽP, napríklad prísnejšie podmienky zákonnosti dôkazov a (ne)prípustnosti nezákonne získaných dôkazov, tak tieto majú prednosť pred Dohovorom. Zo skúseností viem potvrdiť, že slovenské súdy majú tendenciu voliť výklad v duchu Dohovoru.
Takže nahrávky z poľovníckej chaty sú podľa vás použiteľné?
Toto odpočúvanie bolo realizované v trestnom konaní podľa Trestného poriadku. Zákon o ochrane pred odpočúvaním sa na toto odpočúvanie z tohto dôvodu nepoužije. Trestný poriadok stanovuje pomerne jasné pravidlá tak pre nariadenie odpočúvania v trestnom konaní, v ktorom sa realizuje (v danom prípade to bol prípad vyšetrovaný ako zločin pytliactva, teda v pôvodnej veci), ako aj pre ich postúpenie a použiteľnosť do iného trestného konania. Zákonnosť odpočúvania je odvodená od príkazu sudcu pre prípravné konanie na vyhotovovanie zvukových záznamov, nie od začatia trestného stíhania v pôvodnej veci. Je to tak aj preto, aby v prípade zrušenia trestného stíhania mohli byť výstupy z odpočúvania použiteľné aj v iných trestných veciach po splnení zákonných podmienok. Uznesením prokurátora, ktorým zrušil trestné stíhanie v pôvodnej veci pytliactva, nedošlo k zrušeniu súdnych príkazov na vyhotovovanie zvukových záznamov. Tieto záznamy sú preto naďalej zákonne vyhotovenými záznamami použiteľnými v trestnom konaní ako dôkaz, nakoľko príkaz sudcu na ich vyhotovenie (ako zdroj ich zákonnosti) nebol nijako dotknutý.
Takže použiteľné sú. Môže sa to ale zmeniť?
Zasiahnuť do toho môže iba Ústavný súd, ak by vyhovel ústavnej sťažnosti dotknutých osôb a zrušil by dané príkazy, ak takú ústavnú sťažnosť podali. Z tohto dôvodu súdy v súčasnosti môžu na tieto záznamy pri svojom rozhodovaní prihliadať a používať ich ako dôkazy.
Platí teda to isté o vyšetrovateľoch NAKA, ktorí boli odpočúvaní v rámci trestného konania vedeného policajnou inšpekciou?
Tu platí to isté, čo pri poľovníckej chate. Jediný rozdiel, ktorý však je pre posúdenie zákonnosti a použiteľnosti záznamov nepodstatný, oproti chate je v tom, že v tomto prípade trestné stíhanie nebolo zrušené a naďalej prebieha. V tomto prípade sme podali ústavné sťažnosti proti jednotlivým príkazom sudcu pre prípravné konanie na vyhotovovanie zvukových záznamov, pretože sme presvedčení, že na vydanie týchto príkazov a na takýto zásah do súkromia obvinených neboli splnené zákonné podmienky a neboli dané ani dostatočné dôvody. Aktuálne čakáme na rozhodnutie Ústavného súdu.