Zobraziť galériu

VW Multivan na ceste za technikou
Zdroj: Ján Hargaš

Bola to taká rozlúčka. Rozlúčka s Multivanom, ktorý si právom získal srdcia mnohých.

Multivan ako člen rodiny modelov T od Volkswagenu bol dekády snom nejedného otca rodiny. Dnes sa už na trhy dostáva celkovo štvrtá generácia Multivanu a je to vlastne prvýkrát, čo toto auto nie je postavené na platforme pre modely T. Multivan T7 stojí na predĺženom MQB a je úplne nový. Bolo to týždeň po výlete do Nemecka, keď som sa do Nemecka vracal práve pre premiéru nového Multivanu T7. Cestou tam som rozmýšľal o tom, že je to koniec jednej éry, že Multivan už nikdy nebude tým, čím bol, že to vlastne bude horšie auto. No a potom som s tým novým jazdil a zistil, že tu vôbec nie je priestor na smútenie. V skutočnosti je nový Multivan lepším autom. „Posledný zdieľaný“ Multivan bol však lepšou dodávkou, z ktorej sa stalo auto. Dáva to zmysel? Akiste áno, práve preto je Multivan T6.1 stále možné kúpiť. Má to obmedzenie, vrátanie kvót, ale kúpiť sa dá. Rovnako tak Caravella T6.1 a najmä Transporter T6.1 sú naďalej k dispozícii. Vo výrobe vydržia ešte necelé dva roky, potom ich nahradí celkom nový „model T,“ vychádzajúci z kooperácie s Fordom. Niečo podobné ako vidíme na novom Caddy/Turneu a pikapoch Ranger/Amarok.

Zároveň to bola rozlúčka s testovaným automobilom. Bol som posledný kto s testovačkou v rámci novinárov jazdil. Kým niekto v tom čase využíval chladnejšie počasie a náhlil sa do Álp, my sme Alpy obišli a vyrazili na výlet do oblasti a mesta, odkiaľ pochádza samotný koncept automobilu a vôbec prvé funkčné spaľovacie auto. Do Manheimu.

Celou cestou som tak rozmýšľal nad tým, ako by asi vyzerala táto cesta nemať naftové bi-turbo s výkonom 146 kW (199 koní) a s krútiacim momentom 450 Nm. Auto malo pohon všetkých kolies 4Motion, bolo na čerstvých zimných gumách. Tak ako vždy pri danom motore, aj tu sa o presun sily motora na kolesá starala 7-stupňová DSG prevodovka.

Vo svete elektromobilov to nie sú žiadne extrémne parametre. Nepochybne by elektrický ID Buzz dokázal ponúknuť dvakrát viac výkonu, no práve nad alternatívou v podobe plug-in hybridu a elektromobilu som v tejto súvislosti uvažoval. Najmä na nemeckej diaľnici, kde ešte aj moja manželka, ktorá ma pri volante na pár hodín vystriedala si užívala jazdu pohodovou rýchlosťou 160 km/h. A jazda to bola taká plynulá, že som pri 160-tke spokojne zaspal. Celkovo nám cesta medzi Bratislavou a Manheimom dlhá zhruba 900 km trvala trinásť hodín. Zdá sa to veľa a aj nám to tak prišlo. No dve hodiny sme strávili v kolóne už v samotnom Manheime, kde práve prerábali kľúčovú križovatku a ani Waze, ani Google Maps tento detail v danom čase nepostrehli. Nevadí, jedenásť hodín s jednou, zhruba hodinovou prestávkou na obed už v Nemecku.

Rozmýšľal som ako dlho by mi táto trasa trvala elektrickou alternatívou. Každých dvesto kilometrov nabíjať vysokým výkonom minimálne polhodinu až hodinu podľa obsadenosti nabíjačiek. V Nemecku už je dostupnosť ako tak, no v Rakúsku stojí infraštruktúra pri diaľnici za to isté za čo u nás – občas a už dnes príliš málo. Výhodou by bolo azda len to, že keď by sme sa nakoniec do Manheimu dostali, zápcha v centre mesta by už nebola...

Isteže sa to dá, no tých 160 km/h pri spotrebe 10-11 litrov nafty a s výkonom, ktorý by auto dostal až ku 200 km/h i na dlhší čas, to sa asi zatiaľ nedá porovnávať. Elektrická alternatíva veru nie je. Nie pri podobnej úžitkovej hodnote a dojazde na jedno "nabitie". A áno, raz sa to porovnať dať bude.

Už v tom čase svietila na totemoch v Nemecku cena nafty aj nad dve eurá za liter. Keď ste zišli z diaľnice, dalo sa aj za menej, no hrozba ruskej invázie tu už bola, najmä však krátené dodávky plynu a panika na trhoch – to všetko tlačí ceny pohonných hmôt hore aj teraz. Kým teda jazda po diaľnici s naftovým motorom bola nesmierne pohodlná, bola aj drahá a dnes by bola ešte drahšia.

Manheim je skutočne rodiskom automobilizmu. Nielenže sa môžete vydať po stopách Mercedes Benzovej a prejsť si celkom štreku, ktorú absolvovala ako dôkaz spoľahlivosti koča bez koní, môžete nájsť aj miesto, kde stála „tá“ dielňa pána Benza. Zajazdiť si môžete na prvej diaľnici v Nemecku, ktorá viedla z Frankfurtu do Manheimu a pokračovala do ďalšieho univerzitného mesta Hiedelbergu. Heidelberg je v tejto oblasti hlavnou turistickou destináciou, v minulosti bol tiež hlavnou základňou pre americké jednotky, ktoré sa krátko po vojne nasťahovali do kasárni opustených nacistami.

Manheim sa z priemyselného a inovačného centra v priebehu desaťročí zmenil. Nie je to už len o priemysle a prístave, je to aj o vzdelaní a inováciách, no odkaz významných objavov a priemyselnosti v aglomerácii pretrváva aj dnes. Rovnako tak tam pretrváva mimoriadne schopná verejná doprava kombinujúca električky s rýchlovlakmi, autobusmi a samozrejme s bicyklami a kolobežkami. Bezbarierové zastávky kde oko dohliadne, bicyklové stojíská kde si len zmyslíte. Odkaz kolísky spaľovacieho motora však v Manheime pretrváva aj v úplne mizivom zastúpení elektrických áut. V Manheime a v okolí som strávil tri dni a narátal som celkovo sedem elektromobilov, z ktorých sa časť opakovala. Nič to neznamená, nič to nedokumentuje, no naznačuje to, že kombinácia výbornej hromadnej dopravy, otvorenosti cyklistike ľudí zatiaľ nenúti v meste a v jeho priľahlom okolí siahať po elektromobiloch s krátkym dojazdom. Pre výraznú väčšinu obyvateľov a návštevníkov stačí mať spaľovacie auto na dlhšie trasy a rodinné výlety, na bežnú mobilitu postačuje bicykel a MHD. 

Cestou naspäť sme sa vybrali do technického múzea pri meste Sinsheim. Technické múzeum láka už z diaľky na dvojicu dopravných nadzvukových lietadiel umiestnených na streche výstavnej budovy. Vidno ich totiž z diaľnice A6 a je to parádny pohľad. I keď sme to nemali v pláne, v Sinsheime sme strávili štyri hodiny. Ak pôjdete okolo, ale ak aj nie, určite ho neobíďte.

Od kópie prvého Benzovho automobilu, cez americké svalnaté autá, po najrýchlejšie auto na planéte (svojho času). No tiež od lokomotívy, cez prvé kombajny až práve po Tupolev TU-144 a Concorde umiestnené na streche (keď sa nebojíte strmých schodísk, môžete ísť až do kabíny a porovnať si sovietsky a európsky luxus). A tiež od vrakov a uniforiem vojakov z druhej svetovej vojny cez tanky modernej doby, či rakety schopné niesť taktické nukleárne hlavice až po Mercedesy ktoré dokázateľne vozili kancelára menom Adolf Hitler. Práve v Sinsheime si aj menej vnímavý človek uvedomí ako je najlepšie vysporiadať sa s temnými škvrnami v histórii národa. Nie je cestou popierať temnosť obdobia a neustálym omielaním pozitívnych aspektov vybudovať propagandu, ktorá aj sedemdesiat rokov po danom období ohlupuje a fanatizuje. A nie je cestou ani ničenie minulosti, ignorácia a snaha zabudnúť, ani vyberanie si hrozienok a prekrúcanie. Nie, liekom na temnotu je svetlo. A Nemci veru svietia, či sa aspoň snažia a tým svetlom desia seba i iných, ukazujú ako sa hrdý národ môže stať prostriedkom k vraždeniu a ako sa dnes ten istý hrdý národ môže stať príkladom modernosti, demokracie a tiež rešpektovania seba a iných. Až tak, že nedokáže pochopiť ako sa dnes môže niekto rozhodnúť zobrať zbrane do rúk a ísť si vybojovať nové územia. V Európe, ktorá vyzerala, že sa z tohto už vyliečila (či to aspoň exportovala na iné kontinety). Ale to je iný príbeh. 

Keď sa teda na záver vrátim k autu, Multivan so svojim dodávkovým DNA zostane legendou a autom, ktorému celkom pochopiteľne klesá cena na trhu jazdeniek najpomalšie. Je to skvelé auto, ktoré bude ťažké nahradiť. Kto s ním už raz vyrazil na dlhú cestu s rodinou, vie o čom píšem.