Prečo aj psy majú svoje dni
25.9.2022 07:00

Prečo aj psy majú svoje dni

Uložiť článok
Nečas, daždivé a veterné počasie zvykneme nazývať „psím počasím“. Starovekí Gréci a Rimania si „psie dni“ spájali s obdobím najväčších horúčav roka.

Článok je súčasťou rubriky Veda, výskum - naša šanca.

Psie počasie u nás dokladajú aj ďalšie výrazy a prirovnania, napríklad ani psa by nevyhnal, príde na psa mráz alebo zima ako v psinci. Pre Grékov a Rimanov v staroveku boli „psími dňami“ (latinsky dies caniculares) dni najväčších horúčav roka.

Verilo sa, že letné horúčavy spôsobuje Sírius, Grékmi a Rimanmi nazývaný Pes, ktorý po svojom heliaktickom východe ešte viac rozpaľoval Slnko, ktoré potom svojou páľavou ničilo úrodu, vysúšalo potoky a ľuďom i zvieratám prinášalo útrapy a choroby.

Oriónov pes

Gréci v časoch Homéra a o čosi mladšieho Hesioda ešte nemali veľa pomenovaných hviezd a súhvezdí. K tým, ktoré mali meno, patrili súhvezdia Orión, Pastier (Bootes) a Medveď, už vtedy známy aj ako Voz, hviezdokopy Hyády a Plejády, hviezda Arktúrus v súhvezdí Pastier a samozrejme Sírius.

Jeho meno Pes je prvýkrát doložené už u Homéra, ktorý hviezdu spomenul na troch miestach Iliady. Najdlhšou a najznámejšou je nasledujúca časť:

... žiaril sťa hviezda,

ktorá vychádza na konci leta a jasná jej žiara

jagá sa uprostred početných hviezdičiek v temnote nočnej.

Oriónovým ju volajú psom a zo všetkých hviezd je

najkrajšej žiary, no príchod jej nie je znamením dobrým,

pretože so sebou prináša horúčky úbohým ľuďom.

Seirios

Meno Sírius (gr. seirios „páliaci“) sa prvýkrát objavuje v básňach Hesioda, ale Gréci aj Rimania, vrátane astronómov, ho radšej nazývali Psom (gr. Kyón, astrokyón, lat. Canis, Canicula). Nevie sa síce, prečo dostal toto meno, je však pozoruhodné, že aj iné kultúry od Európy cez Áziu až po Ameriku, hoci nie všetky, si túto hviezdu spájali so psom, vlkom, kojotom alebo líškou. Iné si ho predstavovali ako hrot šípu.

Homér nemusel vysvetľovať, prečo jej príchod nebol dobrým znamením, jeho poslucháči a čitatelia to vedeli. Dnešný a príležitostný čitateľ eposu či iných diel antickej literatúry to však vedieť nemusí, pretože s výnimkou astronómov a nadšencov sa na nočnú oblohu pozrieme už len výnimočne. Ak predsa, veľa toho v mestách aj tak neuvidíme.

Nepoznáme mená hviezd ani ich polohu, nevieme nájsť a pospájať si súhvezdia, nesledujeme pohyby planét a priznajme si úprimne, kto z nás vie aspoň povedať, aká je dnes fáza Mesiaca?

Sírius však nájdeme veľmi ľahko a rýchlo, určite ľahšie ako na vlajke Brazílie, kde je jednou z 27 hviezd. Na nočnej oblohe naňho takmer presne smerom doľava ukazujú tri jasné a dobre viditeľné hviezdy pásu Orióna, jedného z najväčších súhvezdí, ktoré takisto nájdeme bezpečne a bez väčšej námahy.

α Canis Majoris

Sírius (α CMa), ktorý je po Slnku a trojhviezde Alpha Centauri pre svoju blízkosť (8,6 svetelných rokov) a zdanlivú jasnosť (magnitúdu) -1,46 voľným okom najlepšie pozorovateľnou hviezdou.

Zdanlivá jasnosť je taká jasnosť, alebo taká veľkosť vesmírneho telesa, aká sa zdá pozorovateľovi na Zemi bez ohľadu na jeho skutočnú veľkosť, jasnosť a vzdialenosť. Absolútna hviezdna veľkosť je taká veľkosť, aká by bola pozorovaná z konštantnej vzdialenosti od hviezdy, bez ohľadu na jej vzdialenosť od Zeme.

Sírius je po Slnku druhou najjasnejšou hviezdou na našej oblohe a po Mesiaci, Venuši, Jupiteri a, v závislosti od vzdialenosti, Marse a Merkúre od Zeme najjasnejším objektom nočnej oblohy.

Hoci je zhruba len dvakrát väčší ako naše Slnko a má len dvakrát vyššiu povrchovú teplotu, spaľuje až 50x viac energie ako Slnko. Na našej oblohe sa preto zdá, že bláznivo pulzuje v bielej, belasej, modrej a niekedy červenej farbe.

Prečo niektoré hviezdy zapadajú a vychádzajú a iné nie?

Čo presne však je jeho heliaktický východ a ako a kedy k nemu dochádza? Tu sa nezaobídeme bez trochy zemepisu, astronómie a matematiky.

Hviezdy, ktoré sa z pohľadu pozorovateľa na Zemi každú noc otáčajú okolo nebeských pólov (priesečníkov predĺženej zemskej osi a pomyselnej nebeskej sféry (gule)), a nikdy nezapadajú za obzor, hoci ich cez deň nevidíme, sa nazývajú cirkumpolárne.

Či je, alebo nie je hviezda cirkumpolárna, závisí jednak od jej deklinácie, teda uhlovej vzdialenosti od nebeského rovníka (priesečnice roviny zemského rovníku s pomyselnou nebeskou sférou, ktorú rozdeľuje na severnú a južnú pologuľu oblohy), jednak od zemepisnej šírky pozorovateľa. Smerom od zemského rovníka k pólom počet cirkumpolárnych hviezd na nočnej oblohe narastá.

Severný nebeský pól v súčasnosti takmer presne ukazuje na Polárku, ale nebolo to a nebude to tak stále (v dôsledku precesie zemskej osi, t. j. pomalého krúživého pohybu zemskej osi v protismere rotácie Zeme).

Sírius na nebeskej sfére

Sírius je hviezdou južnej nebeskej pologule, s deklináciou -16°42’ (hviezdy pod rovníkom majú mínusovú hodnotu). Keďže sa nachádza len pár stupňov pod nebeským rovníkom, je viditeľný aj z veľkej časti severnej pologule.

S každým ďalším stupňom severnej šírky však Sírius (podobne ako Slnko, ktorého deklinácia kvôli sklonu zemskej osi 23,5° kolíše podľa ročných období) na oblohu vystúpi o čosi nižšie a za 73. rovnobežkou severnej šírky sa už nad obzor nedostane vôbec.

V našich zemepisných šírkach je Sírius najlepšie pozorovateľný v zimných mesiacoch, ale postupne ho na nočnej oblohe vidíme stále kratšie. Jednak preto, že sa dni predlžujú a noci skracujú, jednak pre meniacu sa polohu Zeme voči Slnku.

Naopak, na južnej pologuli je Sírius pozorovateľný všade bez ohľadu na zemepisnú šírku a južne od 73. rovnobežky južnej šírky je už hviezda cirkumpolárna.

Keďže však Zem rotuje nielen okolo svojej osi, ktorá je sklonená, ale obieha aj okolo Slnka, pre pozorovateľa na Zemi sa počas roka mení nielen pozícia hviezd na oblohe, čím sa posúva aj čas ich východu nad obzor a západu za obzor, ale aj Slnko sa počas svojej ročnej púte po ekliptike dostáva medzi hviezdy a Zem.

Heliaktický západ

Jedného dňa preto Sírius zapadne za obzor krátko po západe Slnka a ďalšie noci sa už neukáže vôbec, pretože už bude zapadať za denného svetla.

Okamih, keď Sírius (či akákoľvek iná necirkumpolárne hviezda) naposledy zapadne večer krátko po západe Slnka a nasledujúce noci sa už neobjaví, sa nazýva heliaktický západ.

Heliaktický západ je teda posledný viditeľný večerný západ hviezdy, po ktorom nasleduje obdobie jej neviditeľnosti, ktoré v závislosti od deklinácie hviezdy a zemepisnej šírky pozorovateľa môže trvať niekoľko dní až celé mesiace.

Heliaktický východ

Okamih, keď sa hviezda znovu prvýkrát nakrátko objaví na východnom obzore tesne pred východom Slnka, než jej žiara zanikne v silnejúcom dennom svetle, sa nazýva heliaktický východ.

Heliaktický východ je teda prvý pozorovateľný ranný východ hviezdy po období jej neviditeľnosti. Každý ďalší deň vyjde hviezda o čosi skôr a čas medzi jej východom nad obzor a východom Slnka bude stále dlhší.

Presný deň, keď bude heliaktický východ a západ Síria či akejkoľvek inej hviezdy pozorovateľný, závisí od zemepisnej šírky a deklinácie hviezdy, ale aj nadmorskej výšky, počasia, atmosférických podmienok i od zraku pozorovateľa, a môže sa preto oneskoriť aj o niekoľko dní.

Kedy Sírius zapadal a vychádzal v staroveku a kedy zapadá a vychádza dnes?

Na prelome letopočtov heliaktický západ Síria v egyptskej Alexandrii (31°12’) nastal 12. mája, v Aténach (37°58’) 6. mája a v Ríme (41°54’) už 2. mája juliánskeho kalendára. Heliaktický východ Síria bol v Alexandrii 19. júla, v Aténach 26. júla a v Ríme 30. júla. V Alexandrii tak nebol Sírius viditeľný 68 dní, v Aténach 81 dní a v Ríme 88 dní.

S každým ďalším stupňom severnej šírky teda dochádza k heliaktickému západu Síria zhruba o deň skôr a k heliaktickému východu o deň neskôr a doba jeho neviditeľnosti (keď vychádza a zapadá za denného svetla) sa o tieto dni predlžuje.

Dnes sú však už tieto dátumy o niekoľko dní posunuté, napríklad v zemepisnej šírke Káhiry a starovekého Memfisu (1,5° južne od Alexandrie) heliaktický východ Síria v súčasnosti nastáva až 3. augusta.

V zemepisnej šírke Bratislavy heliaktický východ Síria nastáva 19. alebo 20. augusta, teda keď už naše leto aj najväčšie horúčavy máme väčšinou za sebou.

Grékmi a Rimanmi obávaný, Egypťanmi a Peržanmi vítaný

Nie všade však bol jeho heliaktický východ zlým znamením. Na Kykladských ostrovoch v Egejskom mori sa návrat Síria spájal s príchodom každoročných chladivých severných vetrov, ktoré viali štyridsať dní.

V Kilíkii, v dnešnom južnom Turecku, sa podľa jeho farby a mihotu pri heliaktickom východe veštilo, či bude v kraji dobrá úroda, zdravie, svornosť a mier.

V starovekom Egypte, kde ho nazývali Sopdet (gr. Sothis) a neskôr stotožnili s bohyňou Eset (gr. Isis), predznamenával príchod každoročných nílskych záplav a okolo roku 3000 pred n. l. sa dokonca kryl aj s letným slnovratom, ktorý bol v zemepisnej šírke starovekého Memfisu (29°50’) 18. júla.

Heliaktický východ Síria, ktorý prichádzal zhruba po 70 dňoch jeho neviditeľnosti, sa stal prvým dňom prvého mesiaca egyptského občianskeho kalendára. 70 dní hľadala Eset svojho manžela Usira v podsvetí. A 70 dní trval v starovekom Egypte proces mumifikácie.

U Sererov v Senegale heliaktický východ Síria takisto ohlasoval začiatok záplav a sejby, preto aj v ich náboženských predstavách zohrávala hviezda prominentnú úlohu.

V mytológii starovekých Peržanov návrat Síria znamenal každoročnú porážku démona sucha a príchod dažďov, u Indov ohlasoval začiatok dažďov letného monzúnu.

Obyvatelia Polynézie, pre ktorých bol dôležitou hviezdou pri navigácii, a novozélandskí Maoriovia si s ním naopak spájali príchod zimy.

Hesiodova rada platná vtedy i dnes

Už grécki a rímski astronómovia samozrejme vedeli, že Sírius nespôsobuje letné horúčavy. Podľa gréckeho astronóma a matematika Gemina jeho heliaktický východ len označoval začiatok tohto obdobia, ale nebol jeho príčinou.

Správne tvrdil, že horúčavy spôsobuje Slnko a že Sírius nie je iný než ostatné hviezdy. Pripomínal, že aj iné hviezdy majú svoj heliaktický východ, ale žiadne zmeny v počasí ani teplotách nespôsobujú.

Rímsky astronóm Marcus Manilius zastával rovnaký názor: Sírius nie je menší ako Slnko, len je oveľa ďalej, a svetlo, ktoré vyžaruje, je studené.

Pre antických básnikov a dramatikov však Sírius aj naďalej zostal obľúbenou metaforou letnej páľavy a nazývali ho horúcim, horiacim, páliacim, rozpaľujúcim, žeravým, vriacim, ohnivým, zúrivým, letným, smädným, suchým, krutým, šialeným a neplodným Psom.

A hoci u nás „psie dni“ zvyčajne končia už pred heliaktickým východom Psej hviezdy, držme sa stále Hesiodovej rady a najhorúcejšiu časť roka trávme v príjemnom chládku, oddychujme pri západnom vánku a popíjajme ľahké víno.

Mgr. Peter Bystrický, PhD.

  • Historický ústav SAV
  • historik, venuje sa dejinám 5. a 6. storočia a grécko-rímskej, germánskej a keltskej mytológii
  • je autorom kníh Sťahovanie národov (454 – 568): Ostrogóti, Gepidi, Longobardi a Slovania (2008) a Pes v mytológii, náboženstve a folklóre staroveku a stredoveku (2015).
Pridajte si Aktuality do svojho kanála správ Google.