Keď potláčame to nepríjemné, nikdy sa nedostaneme k sebe samému

„Človek sa ticha bojí, pretože mu pripomína všetko, čo má zamknuté vo svojej trinástej komnate a čo k sebe nechce púšťať. Je to znak duše, ktorá sa o seba nestará,“ hovorí česká profesorka filozofie a fenomenologička Anna Hogenová.

Púšťať k sebe besov

Často hovoríte, že dnešnému človeku chýba hĺbka. Aké to má prejavy?

Má to jeden jednoduchý prejav. Takýto človek len kĺže po povrchu, po zážitkoch, ktoré sú často kúpené a predpripravené. Nepozná sa, a tak nežije zo svojho posledného prameňa, ako tomu hovorím, a neustále sa potrebuje niečím zabavovať. Znamená to, že nežije zo seba, ale z toho, čo mu je podsúvané.

Ako teda nájsť svoj prameň?

Nie je to jednoduché, je to o sebapoznávaní, ktoré je základom celej filozofie. Len v samom sebe sa človek môže stretnúť s úplnou pravdivosťou. Vďaka tomu získava mieru pre poznávanie všetkého mimo seba. Pokiaľ nám chýba táto vnútorná evidencia, veľmi ľahko môžeme byť manipulovateľní rôznymi ideológiami, čo dnes vidíme veľmi často.

Sebapoznávanie a hľadanie svojho prameňa si však vyžaduje veľký kus života. Potrebujeme na to dozrieť, a tento proces dozrievania je vlastne život sám. Taký, v ktorom niekedy vyhrávame, ale oveľa častejšie prehrávame. A s touto prehrou sa musíme zmieriť.

Musíme sa veľakrát vyváľať v škarpe, ocitnúť sa na dne a vyhrabávať sa z nej, niekedy pri tom trpíme, cítime bolesť, sme sami, no toto všetko patrí k skutočnému životu.

Keby to nebolo, človek sa sám k sebe nedostane. Bol by to život v klamstve.

Takže ak k sebe človek nepúšťa aj nepríjemné pocity, nemá šancu prekopať sa k samému sebe?

V podstate nie. Potom na seba takýto človek len preberá roly, ktoré mu niekto prinesie, a ponúkne ich ako možnosť dostať sa z úzkostí.

Napríklad téza, že musíme žiť pozitívne. Tento imperatív je niečo nesmierne hlúpe. Ak totiž človek neprijme svojich „besov“, tak sa na svoje dno nikdy nedohrabe.

Potrebujeme dať tvar aj nepríjemným obsahom nášho vnútorného života. Musíme ich spoznať a musíme ich prijať. To je to najdôležitejšie a v podstate sa to vôbec nerobí. Potom sa od seba vzďaľujeme. A keď sa vzdialime priveľmi, vyhoríme.

Na to, aby sme sa objavili, musíme k sebe začať púšťať to, čoho sa bojíme. Pozrieť sa tomu tvárou v tvár a urobiť aj z toho najhoršieho besa, ktorým je smrť, motor svojho života.

Prečo je to dôležité?

Vnímanie smrti nám umožňuje považovať každú prítomnosť za absolútnu hodnotu. V minulosti sa o to staralo náboženstvo, ale dnes sa to takmer nerieši. Namiesto toho je človek vo svojom živote sprevádzaný pseudoistotou, že tu bude stále, že bude mať pred sebou stále žiarivú budúcnosť, pričom prítomnosť je len akousi prípravou na budúcnosť. Ale taký človek nebude nikdy schopný hĺbky v prítomnosti, a to je najväčšia chyba.

Keď sa však človek stará o svoju dušu a púšťa sa do rozhovorov s besmi, tak sa pripravuje na smrť celý život.

Sám so sebou v tichu

Vy sama ste si prešli v živote ťažkými stratami. Pomohli vám tieto uvedomia?

Áno, inak by som o tom nemohla hovoriť. Môj manžel zomrel na rakovinu, potom zomrel na rakovinu môj syn. V oboch prípadoch som neverila, že sa to stane, pretože tá obrovská potreba, aby žili a neopustili ma, mi v tej chvíli nedovolili prijať smrť. Potom som u Martina Heideggera (nemecký filozof a básnik, pozn. edit.) aj u ďalších filozofov čítala, že keď vám zomrie niekto blízky a chýba vám, tak to chýbanie je vlastne spôsobom, ako je ten človek stále s vami. Je to modus sprítomnenia. Ak máte toho človeka radi, nikdy nemôže úplne umrieť. Toto ma držalo a drží dodnes.

Možno je dnes chybou, že sa rýchlo potrebujeme dostať zo všetkého zlého, čo prežívame, hneď sa otriasť z nepríjemných pocitov a ísť ďalej. Ale možno, keď nebudeme tlačiť na pílu a pustíme k sebe všetko boľavé, tak to v konečnom dôsledku nebude až také nepríjemné, ako keď to potláčame…

Áno, nebude to také dlhé a nepríjemné.

Rozumiem tomu správne, že hľadanie vlastného prameňa je nekonečný proces? Asi to nie je tak, že ho raz objavím a už ho mám…

Nie, nemáte ho navždy. Každý deň sme postavení pred problémy, ktoré musíme riešiť, a situácie, ktoré nevieme riadiť. Často si z nich musíme znova hľadať cestu sami k sebe. A pretože sme to už veľakrát prežili, ide to. Tomuto procesu sa už dva a pol tisíca rokov hovorí starosť o dušu, ktorá je základom starej gréckej filozofie a je považovaná za zmysel ľudského života.

Celá duchovná Európa je na tejto starostlivosti postavená. Musíme to v sebe celý život objavovať. Nie je to ako naučiť sa mechanický postup z kuchárskej knihy, ako nás to v poslednom čase učia rôzni koučovia a, bohužiaľ, aj niektorí psychoterapeuti. Dôsledkom hĺbky je vlastne neustále prijímanie tých svojich „besov“ a „besíkov“.

Potrebujeme dať tvar aj nepríjemným obsahom nášho vnútorného života. Musíme ich spoznať a musíme ich prijať. To je to najdôležitejšie a v podstate sa to vôbec nerobí.

Je jedným z následkov vytesňovania aj to, že často nedokážeme byť sami so sebou v tichu?

Áno. Človek sa ticha bojí, pretože mu pripomína všetko to, čo má zamknuté vo svojej trinástej komnate a čo k sebe nechce púšťať. Je to znak duše, ktorá sa o seba nestará. Len čo sa prestaneme kontrolovať, tieto potlačené témy „prebublajú“ do našej prítomnosti a nesmierne nás to obťažuje. Preto vyhľadávame opitosť a úteky od seba samého, potrebujeme sa stále presviedčať, že sme najlepší, a používame k tomu rôzne prostriedky – alkohol, drogy, moc či slávu. To všetko sú znaky, že nežijeme z vlastného prameňa.

Rozhovory s bytím

Čo by sme ešte mali robiť, aby sme ho objavili?  

Z pohľadu filozofie je človek rozhovorom. No väčšinu času minieme na nesprávny typ rozhovoru. Vysvetlím.

Technologická súčasnosť sa snaží riadiť život každého jednotlivca pomocou vopred vypočítaných systémov a štruktúr, ktoré nám majú zabezpečiť krásnu budúcnosť. Tomu fenoménu hovoríme vo fenomenológii „das Gestell“, čo sa prekladá trochu neobratne ako povel. Filozof (Jan) Patočka tomu hovorí všeobecná objednávka. No a my momentálne žijeme v spoločnosti, v ktorej svoj život vyplytváme väčšinou na rozhovor s týmto fenoménom.

Prichádzajú k nám povely bez slov, len preto, že sú to veci objektívne platné a vedecky založené. A my musíme tieto povely vykonávať. Potom sme ako nejaké riadené bytosti až bábky. Sme v neustálom napätí, a to nám nedovolí bytostne prežívať prítomnosť, pretože všetky tieto úlohy sa týkajú budúcnosti.

No po ich splnení neprichádza potľapkanie po chrbte a slová uistenia. Dnešnému človeku šialene chýba vrúcnosť a prijatie. Nemáme na to čas, pretože vykonávame procesy a „povely“. Preto človek stráca sám seba a neraz vyhasne.

Ako sa z toho vyslobodiť?

Tak, že nebudeme žiť iba v rozhovore s touto všeobecnou objednávkou, ale aj sami so sebou – so svojím bytím. To je rozhovor, ktorý človeka zachraňuje a vracia späť k sebe samému. Pochopiť súcna, ktoré sa ukazujú z pozadia a ktorých je plný svet – domy, autá, hrnčeky… teda všetko, čo má tvar a je presne ohraničené. Keď ich pochopíme a necháme v úzadí, môžeme vidieť viac seba navzájom a stretávať sa s tým pravým bytím.

Žiť z vlastného prameňa môžeme len vtedy, keď dokážeme byť v rozhovore s bytím. Tento rozhovor je zároveň základom starostlivosti o dušu.

Vlastné bytie môžeme stretávať napríklad počas prechádzky v lese, počas ktorej neplánujeme. Len tam sme a nechávame sa unášať zvukmi – šumom vetra v pozadí, vtákmi, riekou… Vtedy sa otvárame tomu, čo k nám prichádza, k všetkým tým obsahom, ktoré máme inak hlboko zatarasené.

Ste v prítomnosti a ste tam celou svojou bytosťou. V tej chvíli nie ste len akousi rolou, ktorá vám bola prisúdená. Človeka to veľmi oslobodzuje, necháva sa tým pozdraviť aj ozdraviť. Poznajú to nábožensky založení ľudia, umelci, filozofi…

Kedy to zažívate vy?

Keď jazdím na bicykli. Každý si musí nájsť vlastnú cestu, ako sa dostať do rozhovoru s bytím, ktoré k nemu prichádza. Každá chvíľa na tejto ceste je dôležitá. Nežiť len v kauzalite – príčina, následok, ako nás to učia naokolo. Mňa to štve. Tak si jazdím po Prahe na bicykli a je mi fajn.

Odvaha k svojstvu

Súvisia dnešné problémy ľudí, napríklad úzkosti či depresie, aj s tým, že nie sme v rozhovore sami so sebou?

Áno, povedala by som, že najviac problémov súvisí práve s tým. Samozrejme, keď ide o vážnu depresiu, človek potrebuje ísť k psychiatrovi, ale normálne smútky sú v poriadku a patria k životu. To musí mladý človek k sebe pustiť, pretože inak nedozreje. A bude potrebovať opojné látky a úteky od samého seba.

Preto má filozofia podnecovať nielen rozum, ale aj odvahu a žiadostivosť. Musíme mať odvahu k „svojstvu“, ako tomu hovorím ja. Objavovať sa, nech sa deje čokoľvek. Aby sme neskôr nehľadali rýchle nálepky. Mali by sme na to byť pripravovaní od mala, a to tak, že mama alebo otec svojmu dieťaťu nevypratávajú prekážky z cesty, ale len z diaľky pozorujú, aby dieťa náhodou nepadlo do nejakého maléru.

Keď toto dieťa už odmalička nosí v sebe, tak je neskôr pripravené riskovať a objavovať sa.

Povedali ste, že dnešná doba je krutá v tom, že nám stále podsúva veci, o ktorých si myslíme, že sú našim prameňom, napríklad úspech v práci či zabezpečenie, ale v konečnom dôsledku nimi nemusia byť. Máte nejaký návod, ako to rozoznávať? Mnohí ľudia totiž prichádzajú až po rokoch na to, že vec, pre ktorú žili, pre nich nebola tá správna…

Áno, hovoríte to nádherne. Na to tiež nie je jednoduchá kuchárka. Vy sa musíte dostať do úplnej evidencie o tom, že tento spôsob života je pre vás ten pravý. To musíte stretnúť v samej sebe. A to sa dá jedine tak, že sa naučíte púšťať k sebe tie nepríjemné besy, ako tomu hovorím. Inak to možné nie je, bohužiaľ. O tom je starostlivosť o dušu. Aby vaša duša nebola mokrá, pretože keď je mokrá, tak je ťažká. A mokrá je preto, pretože má v sebe obrovské množstvo vášní, aby ste si to uvedomovali.

Nedostanete sa do naozajstnej hĺbky, pokiaľ tie nepríjemné veci zamknete do svojej trinástej komnaty. To budú prekážky, ktoré vám nedovolia dôjsť k samej sebe.

Dá sa objaviť svoj prameň aj v mladšom veku?

Dá, ale to je väčšinou veľký úkaz.

Takže z toho ešte nemusím mať stres? (smiech)

Nie, vôbec nie. To, čo robíte, je cesta, ktorá je práve objavovaním svojho posledného prameňa. Všetky bytostné otázky, ktoré smerujú do hĺbky, sú cestou. Každý si však musí nájsť tú svoju cestu.

Je to ako keď leziete po skale, na ktorej si každý nájde svoje vlastné hmaty a stupy zodpovedajúce jeho telu. Životom musíme ísť vlastnou cestou, nie je to nijaký technický postup.

Dnes je veľa článkov aj odborníkov, ktorí hovoria, čo všetko musíme splniť, aby sme boli šťastní…

Nie, nie, každý to má inak. Toto sú vlastne tí technici, ktorí vstupujú do duchovného sveta a často je to o peniazoch. Skôr ide o to, aby bol človek odmalička vychovávaný, aby v sebe objavoval možnosti, ktoré má zdedené alebo tie, ktoré mu vlastne ponúka aktuálna situácia. Každá doba má svoju neopakovateľnosť. Je to iné pre vás, ako to bolo pre mňa v minulosti, a bude to iné pre vaše deti. Preto ich potrebujeme nechať šliapať svoju vlastnú cestu a len z diaľky kontrolovať, aby sa im pritom nič nestalo.

Ako sa ešte môžeme starať o svoju dušu?

Je to iba tým rozhovorom, v ktorom sa snažíme upratať dušu od toho, čomu nerozumieme, čoho sa bojí a čo nás ohrozuje. Pretože sa toho ohrozujúceho bojíme, tak to často uzamykáme do trinástych komnát. No musíme to k sebe púšťať. Obrniť sa odvahou a pustiť k sebe aj to, čo ma u samej seba hádže do neblahého svetla, do úbohosti, do trápnosti, čo sa mi vôbec nepáči, ale stretla som to v sebe. Aj toto musím nechať vybublať do môjho prítomného myslenia.

Vo filozofii sa hovorí, že sme zabudli na bytie, žijeme len pre súcna, ich významy a funkcie, takže žijeme pre tie autá, pre tie domy, pre tie peniaze, pre to značkové oblečenie… No to najpodstatnejšie nám vôbec neprichádza na myseľ a týmto len prekrývame svoj prameň.