Šesták prvýkrát o katastrofe, ktorá sa mu prihodila: Keby som v dome spal, nemám šancu prežiť

Druhýkrát sa narodil. Život mu zachránila manželka, ktorá v poslednej chvíli trvala na tom, aby odišiel z ich rodinného sídla v Demjate a prišiel prespať do bytu v Prešove. Zakrátko totiž krásna vila ľahla popolom. Príčinu toho, čo sa udialo v noci zo 14. na 15. decembra minulého roka, zatiaľ nik nepozná. Isté je len, že bývalý reprezentant Stanislav Šesták a jeho najbližšia rodina v okamihu prišli o svoj domov.

Štyridsaťročnému futbalistovi sa o tom aj dnes ťažko hovorí, už sa však predsa len dokáže na situáciu pozrieť inými očami než pred mesiacom. „Neustále si opakujem, že najdôležitejšie je, že sa nikomu z nás nič nestalo. Chýbalo málo…“ nedopovedal účastník majstrovstiev sveta i Európy.

Ani s odstupom niekoľkých týždňov sa mu, pochopiteľne, na katastrofu z polovice decembra nedá myslieť s chladnou hlavou. „Desať rokov to bol náš dom, ale predovšetkým domov. Mali sme tam všetky osobné veci… Ja sa už ani nesnažím myslieť na všetko, čo sme stratili. Chcem to brať z tej pozitívnej stránky, pretože sa naozaj mohlo stať niečo oveľa horšie. Najdôležitejšie je, že sme ako rodina zostali spolu a nikomu sa nič nestalo,“ vysvetľuje v rozhovore pre Šport rodák z Demjaty.

Fotogaléria9 fotografií

Azda len prozreteľnosť či šiesty zmysel jeho manželky spôsobili, že v osudnú noc napokon v dome nespal. Strávil tam celý deň, neskoro večer sa však presunul do bytu v Prešove.

„Odchádzal som krátko po desiatej a o pol jednej mi už volali, či v dome nikto nie je, keďže je v plameňoch. Hodinka či dve ma delili od toho, že to mohlo dopadnúť oveľa, oveľa horšie. Aj prvé informácie od vyšetrovateľov boli také, že keby som v dome spal, nemám šancu prežiť. Nadýchal by som sa splodín a bolo by hotovo. Dokonca, ak by sa to stalo o deň neskôr, to sme tam už mali spať celá rodina. Takto však nik z nás už nechce rozmýšľať…“

Keď odchádzal z Demjaty do krajského mesta, všetko bolo podľa neho úplne v poriadku. „Poznáte to. Keď niekde bývate roky, stáva sa vám z vecí, ktoré robíte, rutina. Aj vtedy som robil všetko tak, ako som bol zvyknutý. Celý deň od rána som bol v dome, šiel som len na jedno stretnutie. Popoludní som sa vrátil a pozeral som futbal. Keď som odchádzal, absolútne nič nenasvedčovalo, že o pár hodín tam už dom nebude. Nič nebolo iné než kedykoľvek predtým. Stále netuším, čo sa mohlo stať,“ pokračuje Šesták, ktorý sa zatiaľ nedočkal ani verdiktu vyšetrovateľov.

„Stále sa čaká na expertízne správy a analýzy. Veľa možností tam vraj nie je. Bolo mi povedané, že to bola buď chyba krbu, na ktorom mohlo prasknúť sklo, alebo zlyhala elektroinštalácia. Upresní sa to asi až po správe od vyšetrovateľa. Plyn sme nemali a všetko ostatné okrem kozuba bolo povypínané. Takto som to mal celý deň, ale aj mnohokrát predtým.

Najskôr som sa aj ja sám seba stále pýtal: Prečo? Ako? Kde? Potom som si však povedal, že je to zbytočné. Už to neovplyvním. Myslím si, že logická odpoveď ani neexistuje. Nikdy sme nezaznamenali v dome žiadnu chybu, nemali sme ani len podozrenie, že by sa mohlo niečo zlé prihodiť. Vôbec mi hlava neberie, čo sa stalo. Ale teraz už myslím na to, že žijeme a môžeme ďalej fungovať. To je podstatné.“

Dom na kraji Demjaty mali Šestákovci, pochopiteľne, poistený. Čo im však žiadna poistka nenahradí, sú navždy stratené osobné veci, ktoré mali pre nich obrovskú hodnotu.

„Citovo sa ani nemusíme baviť, o čo všetko sme prišli. V podstate až postupne zisťujeme, čo všetko nám zhorelo. Nabaľuje sa to. Nedávno som si uvedomil, že som tam mal všetky spomienkové predmety z futbalovej kariéry, či už z majstrovstiev sveta alebo Eura. Potom je tu aj praktická stránka: prišli sme o všetky doklady, pasy, rodné listy. Auto síce zostalo v neporušenej garáži, ale zhoreli kľúče,“ vraví skormútene niekdajší dlhoročný slovenský reprezentant, ktorý okrem Slovenska pôsobil aj v Nemecku, Turecku a Maďarsku.

Požiar, v epicentre dosahujúci viac než 1000 stupňov Celzia, kompletne zničil dom, do ďalšieho okolia sa rozšíriť nestihol. „Obhoreli asi štyri tuje, ale inak všetko dookola vyzerá tak ako predtým. Hosťovský domček a garáž vzadu, ako aj prístrešok pre auto vpredu, zostali neporušené. Občas, keď tam musím pre niečo ísť, sa na to celé zahľadím a vravím si, že je to veľmi smutný pohľad. Okolie ako-tak v poriadku, no uprostred namiesto domu prázdno…“

Na otázku, či v sebe aj so svojimi najbližšími nájde vnútornú silu, aby na rovnakom – prípadne inom – mieste vystaval nové rodinné sídlo, v ktorom sa bude cítiť dobre, zatiaľ nevedel odpovedať. „Nič také sme ešte vôbec neriešili. Momentálne sme v byte v Prešove. Neviem povedať, či budeme s manželkou niečo riešiť v Demjate, či to necháme pre deti, alebo to predáme, aby sme sa od toho celého úplne odrezali.“

Nešťastie si nevyberá, ale ak by si mohlo vybrať horší dátum, asi by sa mu to nepodarilo. „Dcérka mala 15. decembra sedemnásť rokov, ja som mal 16. decembra okrúhlu štyridsiattku. A bolo týždeň pred Vianocami… Stále je to pre mňa vlastne neuveriteľné, keď si spomeniem na telefonát v noci od policajtov. Najskôr otázka, či je niekto vo vnútri, či tam sú nejaké osoby. A potom tá veta: Máte dom v plameňoch! Nikdy v živote na ňu nezabudnem.“

V dome už mali pripravené pre deti vianočné darčeky. „V byte sme si rýchlo postavili stromček a pre deti sme aspoň niečo zohnali. Ako rodinu nás táto udalosť zomkla. Držíme spolu ešte oveľa viac než predtým,“ hovorí Šesták a dodáva: „Prakticky celé sviatky sme boli v byte. Nerád som vychádzal, keďže stále to bolo pre niekoho zaujímavé. Keď sa niekto normálne pýtal, bolo to v poriadku, ale ďalší ani nepozdravili a už chrlili prúdy otázok. Boli to nepríjemné situácie. Ideme však ďalej, veď svet sa nezrútil…“