Foto: Vydavateľstvo SSS
Sú to totiž ľudia, ktorí boli jeho priateľmi, kolegami či učiteľmi, a ktorí si ho svojou osobnosťou podmanili. Zároveň sú to ľudia verejne známi, ktorí vytvorili nezabudnuteľné diela. V knihe priblížil Dalimír Hajko napríklad Martina Martinčeka, Ladislava Balleka, Milana Rúfusa, Igora Rumanského, Tomáša Štraussa, Jána Stacha a ďalších, dovedna 14 postáv z nášho intelektuálneho sveta, nie však suchopárne. Autor sľubuje, že pôjde o dušu – a aj ide.
Táto kniha, ktorá sa venuje nebožtíkom, je najmä o živote
Labutia pieseň
O týchto ľuďoch sme už čítali, môžeme si myslieť, že o nich vieme všetko, ale Hajkovo rozprávanie pohltí aj čitateľa, ktorý má s nimi vlastné zážitky. Upútala ma napríklad kapitola o výtvarníkovi Igorovi Rumanskom, ktorý bol aj mojím kamarátom, a tak som mala tendenciu trocha si ho prisvojovať. O čo viac než ja ho Dalimír Hajko poznal? Nakoniec som kapitulovala, lebo som sa dočítala nielen o Igorovom živote, ale aj o jeho smrti. A pri tej som nebola. Hajko áno a urobil z tejto svojej skúsenosti jadro kapitoly, okrem iného je to aj esej o smrti.
Igor Rumanský bol dramatický umelec, často kreslil trúchlivé námety, ale mal rád život. Však aj s Dalimírom Hajkom sa stretli za zábavných okolností. Bolo to vo vydavateľstve, u básnika a redaktora Jozefa Gerbóca. Reč prišla aj na držkovú polievku a Igor sa ponúkol, že im ju sám uvarí. Býval vtedy na Čajkovského, neďaleko vydavateľstva aj mäsiarstva, a tak sa išlo. Celá akcia vraj presahovala konzumentský rozmer, píše Hajko, chválili jedlo, ale debatovali aj o umení. Tá držková odštartovala ich priateľstvo. Žiaľ, Igor po čase ochorel a choroba bola neliečiteľná. Keď zomieral v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, zavolal Hajkovi, že je sám a či by ho nenavštívil. Viedli tam aj debaty o smrti, ktoré autor v kapitole prirovnáva k labutej piesni. „Práve prístup, aký som si k otázkam života a smrti sformuloval a prijal aj zásluhou rozhovorov s profesorom Igorom Rumanským, patril a dodnes patrí k najsilnejším stopám v mojej duši,“ končí Hajko túto krásnu kapitolu.
Čítajte viac Bítnici zo svojich frajeriek urobili bítničky
Búrlivák na vysávači
Hneď po nej nasleduje text o básnikovi Jánovi Stachovi. Ten bol o generáciu starší a celkom iný typ. Kým Igor Rumanský bol vážny, tichý a krehký, Ján Stacho bol veselý búrlivák a nespratník. O to šokujúcejšie zapôsobilo na literárnu obec nešťastie, ktoré ho pripútalo do smrti na lôžko. Stalo sa to po havárii auta cestou na Prednú Horu v roku 1973. Predtým bol Stacho šéfredaktorom Revue svetovej literatúry, potom už len na lôžku. Básne však písal.
Uumelci, hoci žili v zložitom čase, neboli prispôsobiví, zanechali hodnoty a mali charakter
Aj s Jánom Stachom sa zoznámil Dalimír Hajko v redakcii, a to Slovenských pohľadov, kam ho raz zavolal telefonicky Milan Šútovec. Vraj s ním chce hovoriť Ján Stacho o vzťahu poézie a filozofie, k čomu ho podnietila istá Hajkova recenzia. Keď sa inokedy stretli v rozhlase, to bol Hajko zasa u Pavla Hudíka, pricválal Stacho do miestnosti na priemyselnom vysávači – ako na tátošovi. Rád ľudí bavil. Hajko píše, že v ňom bola zničujúca aj inšpirujúca túžba po živote, po ľuďoch. Chcel sa vraj spoznávať s každým, kto mu prišiel do cesty. V tomto úsilí mu pomáhal aj alkohol, ktorý v ňom nevyvolával agresivitu, ale snahu urobiť niečo bláznivo veselé, čo by absurdnosťou pobavilo prítomných… Ktovie, či bol taký vždy. Kniha vyzýva, či sa nenájde niekto, kto by si spomínal na Stacha ako lekára (vyštudoval medicínu) z jeho pôsobiska v Rožňavskom Bystrom či v Šenkviciach.
Čítajte viac Kniha týždňa: Tajomstvo islandských žien
V jednotlivých textoch hodnotí Hajko osobnosti ako esejista, ale rozprávanie je vždy oživené zvláštnou osobnou skúsenosťou. Veľmi pôsobivo Hajko píše napríklad o filozofovi Milanovi Zigovi, ktorý ho učil na filozofickej fakulte, ale stýkali sa celý život, chodili spolu na víno aj na túry do Karpát. Mimoriadne je aj stretnutie Hajkovcov s Martinom Martinčekom, ktoré prinieslo zaujímavé podrobnosti týkajúce sa nielen prítomných, ale aj slovenskej histórie. Skrátka, táto kniha, ktorá sa venuje nebožtíkom, je najmä o živote. Autor hovorí, že túto knihu písal najmä pre svoju generáciu, ktorá je už celá na odchode, ale myslím si, že zaujme aj mladších. Je totiž aj o tom, že umelci, hoci žili v zložitom čase, neboli prispôsobiví, zanechali hodnoty a mali charakter. Naša spoločnosť je veľmi pestrá, delí sa politicky, religiózne, národnostne, ale stopy v duši zostávajú po každom človeku, ktorý urobí niečo, čo má zmysel. Ako svedčí aj táto kniha, máme ich dosť.
