Život na hrane

O hystérií (histriónskej poruche) sme sa pred časom rozprávali. Častejšie je spojená so ženami, než s mužmi. To je fakt. Tá téma sa však dotýka oboch pohlaví. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/702302/preco-mi-robis-sceny/. Dnes si tú tému priblížime cez knihu Heinza-Petra Röhra Hraniční porucha osobnosti.

Vždy keď čítam knihu od Anselma Grüna, tak ma fascinuje, ako sa dokáže „hrať“ so slovami, rozoberať ich do detailov a skúmať ich pôvod a pôvodný význam. Skúmanie slov v latinčine či v gréčtine, je svetom ktorý je sám o sebe.

Knihy od Heinza-Petra Röhra sú zas typické používaním príbehov a rozprávok.

S rozprávkami sme v kontakte spravidla od detstva. Spolu s dospievaním odkladáme rozprávkovú knižku a hoci ju neskôr chytíme do rúk a čítame z nej deťom, nenápadne nás, že môže mať aj iný význam. Mohlo by nás to napadnúť – rozprávky máme radi aj v dospelosti, ale siahame po prepracovanejších „kúskoch“ v podobe príbehov zo života Rozprávku však možno podrobiť analýze. Veľmi dobrým úvodom do ich analýzy a cestou k hlbinne psychologickej interpretácií rozprávok, je kniha od M. L. Franz Psychologický výklad pohádek. Tu si dnes nerozanalyzujeme, snáď nabudúce ale predsa si z nej priblížime toľko, koľko dnes potrebujeme.

Rozprávka je ovocím a prameňom prežitej skúsenosti a múdrosti v podobe kolektívneho nevedomia. Je to práca s archetypom, ktoré sa vďaka slovám a obrazom hlásia k životu. A pri interpretácii rozprávky jednotlivcom sa objavuje príležitosť integrovať to, čo vystúpilo z tieňa na svetlo. Človek sa dozvie niečo nové o sebe, keď príbeh prestane vnímať ako niečo cudzie a začne do príbehu vstupovať a premýšľať, čo to hovorí o ňom a čo z toho by mohol uplatniť vo svojom živote. Ak vás táto téma zaujala, pokojne po tejto knihe siahnite. A môžete potom siahnuť aj po knihe Brunna Bettelheima Za tajemstvim pohádek. Nám v tejto chvíli ako úvod postačí vyššie uvedené.

Rozprávkový úvod bol potrebný, pretože Heinz-Peter Röhr vo svojej knihe Hraniční porucha osobnosti siaha po rozprávke bratov Grimmovcov, aby vďaka nej priblížil hraničnú poruchu osobnosti. Konkrétne ide o rozprávku, ktorej názov možno preložiť ako Jánježko. Bez dlhého rozprávania možno povedať, že ide o príbeh manželov, ktorý nemajú dieťa. Jedného dňa muž príde domov a vysloví túžbu po dieťati, hoci by to bol aj ježko. A naozaj sa narodí dieťa, z polovice človek a z polovice ježko (nemecká verzia Kentaura). Nemusíme riešiť, ktorá polovica je ktorá. Je to vytúžené dieťa, ale nespĺňa mnohé predstavy. Ono samotné nedostáva dosť rodičovskej lásky a je mu ubližované aj v kolektíve. Aj rodičia si pre neho dosť vytrpia – mnohí sa im posmievajú. V niečom to pripomína hru Kubo. Dieťa rodičia nazvú Ján, odtiaľ oslovenie Jánježko. Nakoniec dieťa odchádza do sveta. Rodičia si vydýchnu. Akoby to bol len sen. Či skôr nočná mora. Jánježko sa pretĺka svetom. Odkázaný sám na seba. Dnešným jazykom by sme povedali, že pomôže dvom ľuďom výmenou za sľub, ku ktorému sa zaviažu. Prvý z nich ten sľub nedodrží, druhý áno. Nakoniec Jánježko získa uznanie a aj majetok, ale to čo mu pomôže, nie je impulz z vonka. Ale čo to v praxi znamená, si ukážeme neskôr. Bratia Grimmovci použili obraz ježka aby zvýraznili, že dieťa nebolo úplne také, ako rodičia chceli. Môžeme povedať, že nespĺňalo ich predstavy. Ale to nemusia splniť ani deti, ktoré majú obidve polovice ľudské.

Prečo Röhr siahol po tomto príbehu a obraze? Pretože verí, že prvé roky sú dôležité pre zdravý rozvoj osobnosti. To neznamená, že by hraničná porucha bola spojená len s detstvom, alebo s prostredím, v ktorom dieťa vyrastá. Nakoniec, aj ako dospelí potrebujeme isté zázemie, prijatie a pochopenie. Rozprávka od Grimmovcov však veľmi dobre slúži pre vykreslenie hraničnej poruchy, či už v detstve, alebo v dospelosti. A to bez ohľadu na to, kedy sa rozvinula. Dnes nehľadáme vinníkov, snažíme sa pochopiť svet človeka s hraničnou poruchou.

To čo si ukážeme robí problém a poruchu znesiteľnejšou, ale nesľubuje zázraky.

Kniha od Röhra prináša usmernenie pre okolie človeka s hraničnou poruchou. Prijať veci také, aké sú. Snažiť sa o to, čo je možné a vykašľať sa na to, čo chcú a čo si myslia ostatní…

Pri histriónskej poruche môžeme hovoriť o vnútornej rozpoltenosti. Akoby v človeku boli dva extrémy a protiklady. Spravidla sa protiklady priťahujú v podobe dvoch ľudí, aby vytvorili jedno. Nie je to cesta aj pre človeka s histriónskou poruchou? Pretože obidva protiklady sú dôležité a spolu tvoria identitu jedinca. Tu rozpoltenosť treba preklenúť – v prijatí – aj to som ja, aj to je on. Pre človeka s hraničnou poruchou je to náročnejšie. Ak nám na nervy lezie ten druhý, môžeme sa vzdialiť z jeho blízkosti, ale ak ten rozpor je v nás, vedie to k napätiu.

Pre dieťa ale aj pre dospelého je dôležité prijatie, ale aj naplnenie určitých túžob a potrieb. Ale človek s hraničnou poruchou často prežíva nedostatok. Akoby ho trestali za to, že je iný. On si to pritom nevybral…

Hráme rôzne hry, snažíme sa hľadať cestu a riešenie, túžime to prázdno naplniť. Ak sa nám to nedarí, rodí sa hnev. Ten obraciame proti sebe, ale aj iným. Keď to nejde po dobrom, snažíme sa po zlom. Preto človek s hraničnou poruchou má sklon siahnuť po rôznych manipulativnych technikách. Tak veľmi túži po prijatí a naplnení, po rovnováhe. Neženie ho zlý úmysel, rozhodne na začiatku nie. Siaha po tvrdých nástrojoch, keď už je zúfalý a nevie ako sa inak dostať k prijatiu a k úcte. Tam kde je nedostatok, okrem hnevu, môže sa objaviť agresia, ale aj depresia.

Ten tlak v podobe rozštiepenosti si ťažko vieme predstaviť. Ten tlak a napätie. Ako ho uvoľniť? Je to situácia podobná Židom keď pred sebou mali more a za sebou faraónovú armádu. Situácia na prvý pohľad nemala riešenie. A predsa sa našlo. Stal sa zázrak a ten židov inšpiroval k vytvoreniu koncepcie Jidiše kop. To je práve hľadanie riešenia, ktoré tam vždy je, len môže byť skryté. Pozrite si tu koncepciu: https://dennikn.sk/blog/1775081/jidise-kop-tvorive-myslenie-v-zidovskej-tradicii/ a vráťte sa sem. Cestou k hľadaniu riešenia je tvorivosť a fantázia. Mnohí nadaní a tvoriví duchovia doby, mali histriónsku poruchu. Ako blízko je od niektorých porúch ku genialite, ak človek na sebe pracuje. To čo sa javilo ako prekliatie, môže byť požehnaním. A nielen pre nositeľa. Mnohí ľudia s histriónskou poruchou našli svoju terapiu a časom aj živobytie v umení. Tam často dostane neskutočný priestor všetko vnútorné, čo sa derie z tmy na svetlo. Všetko to potrebuje plátno, aby získalo tvár a prestalo spútavať nositeľa (nebolo komplexom).

Keď sa nad tým zamyslíte, človek s histriónskou poruchou je o niečo opustenejši, než ostatní. Ľudia sa mu skôr vyhýbajú. Je odkázaný sám na seba. A práve tu sa nachádza liek, ktorý mu môže pomôcť na ceste. Prijať seba a byť na seba hrdý. Je to výzva prijať seba, aj s chybami a rozvíjať svoje dary. Hraničná porucha predsa tvorí len časť ľudskej identity. Človek s histriónskou poruchou zažil veľa konfliktov, bojov a nepochopenia. Stálo ho to veľa energie. Čo tak ju presmerovať tvorivým spôsobom?

Mnohí ľudia s hraničnou poruchou sa upnú na výkon. Snažia sa svojou prácou a nasadením si zaslúžiť úctu a prijatie. Tie si však zaslúži aj človek, ktorý ešte nepracuje, či už nepracuje. Identita človeka a jeho hodnota nie je spojená s výkonom. Nie je to chvála na nič nerobenie. Len hodnota človeka nie je spojená s tým, či v danej chvíli pracuje. Človek je viac.

Dôležitú úlohu tu zohráva aj projekcia. Ak sa nám nedarí, alebo ak nevieme problém vyriešiť, môžeme siahnuť po projekcií – problém odsúdiť na druhom a dosiahnuť istú úľavu, aspoň na chvíľu. Tadiaľto však cesta nejde. Hoci takto sa uľaví mnohým ľuďom s hraničnou poruchou. Preto tak často vstupujú do konfliktov. Konflikt sa predsa spája s napätím a s jeho uvoľnením. Konflikt napätie uvoľní. A ľudia s histriónskou poruchou žijú v napätí. A preto, hoci to nie je riešením, často konflikt vyvolajú, aby sa im uľavilo. Potrebujú ho. A niečo odsúdia na tom druhom, nájdu si zámienku, aby zlý, nedostatočný a … bol aj niekto iný. Je to opäť len snaha o prijatie a pocit hodnoty.

Ľudia s histriónskou poruchou si nie sú vedomí svojho agresívneho správania. Oni predsa nie sú agresívni, pretože majú zlý úmysel. Agresia je len spôsobom, ako dosiahnuť svoje. Opäť, nie je to zo sebeckých dôvodov. Iné cesty sa im však javili ako neschodné. Ak konečne mať pocit prijatia a úcty, hoci vďaka zvýšenému hnevu či hádke, tak prečo po ňom nesiahnúť?

Je to paradox, ale ľudia s hraničnou poruchou bývajú často veľkými zástancami práva a spravodlivosti. Je to ovocím toho, že nie sú zlí. Práve naopak. A túžbou po spravedlnosti a bojom za práva si nevedome kompenzujú vlastnú nespravodlivosť voči iným.

Niektorí ľudia s hraničnou poruchou si myslia, že ich problém vyrieši vzťah s druhým človekom. Ale tak to nefunguje ani pri ľuďoch bez poruchy. Buď dokážem byť šťastný a spokojný sám so sebou, alebo ani blízkosť toho druhého nezaplní moju prázdnotu. Pretože prijatie seba a sebahodnota sú spojené so vzťahom, ktorý k sebe máme. Tam nám vzťah s druhým nepomôže. Nemôže.

Aby toho nebolo málo, človek s hraničnou poruchou musí často nielen riešiť problém so sebou, ale aj problém so vzťahom. Pre chýbajúci pocit vlastnej hodnoty, často funguje so vzorcom niečo dám a niečo za to dostanem. Vzťah tak často vníma ako obchod a má sklon k závislým vzťahom…

Nemôžem žiť s tebou a ani bez teba. To často rezonuje vo vzťahu s človekom s hraničnou poruchou. Taká tá nestabilita, ale aj nereálne očakávania a spôsob ako zachádza s druhým sa zrkadlí aj v turbulenciách, ktoré vzťah sprevádza. Bolo by lepšie, keby najprv poriešil seba a až potom vstupoval do vzťahu. Práca na sebe môže byť dlhý proces, ale s mnohými vecami sa dá pohnúť. Pre trvalý vzťah je to nevyhnutné. Človek s hraničnou poruchou sa často bojí, že o toho druhého príde. To len zväčšuje jeho úzkosť. A preto často v snahe nežiť v neistote a v napätí, čo na tom, že si ich len vymyslel, radšej zo vzťahu odíde akoby riskoval, že ho ten druhý nechá.

Vzťah s človekom, ktorý má hraničnú poruchu nie je jednoduchý. Asi ste už pochopili, že je to turbulentný stav, ktorý nie je ľahké ustáť. Ten druhý by mal byť pevnou skalou, aby bol oporou a aby ustál ataky partnera. Chce to veľa vytrvalosti a trpezlivosti. Nie každý to ustojí. Ale bez tej sily (ako skala), tá turbulencia dokáže človekom zatriasť a doslova prevrátiť jeho život, prípadne ho roztrhať na franforce. A zrazu budeme mať osoby dve, ktoré budú žiť v neistote. Jeden bude hľadať istotu v druhom a druhý už nebude vedieť, kto je…

Tak ako pri iných problémoch, aj tu je viac než vhodné hľadať oporu v komunite s ľuďmi, ktorí majú podobnú / rovnakú skúsenosť. Kto vás dokáže lepšie pochopiť, než človek ktorý je na tom rovnako. Už nemusíte nosiť masku a hrať divadlo. Ten druhý veľmi dobre vie, čo to obnáša a aké to je. Hľadáme prijatie a pochopenie, nie pre stagnáciu, ale pre povzbudenie a prácu na sebe.

Ak niečo pomáha človeku s hraničnou poruchou, tak je to poriadok a rád. Tie mu prinášajú pokoj a má ich vo svojich rukách, nepotrebuje k nim nikoho ďalšieho…

Je to paradox, ale to čo ubližuje iným, zároveň chráni nositeľa. Naozaj to je paradox, za hraničnou poruchou je človek, ktorý tou poruchou trpí. A zároveň tam je človek, ktorého pred ďalším zranením chráni práve hraničná porucha. Rozhodne sa niečo s ňou urobiť? Prístupi k nemu ten, kto je ochotní milovať napriek problému? Keď sa to tak vezme, je to síce porucha, ale je to hlavne problém, ako mnohé iné. Život s človekom môže byť ťažký, aj keď nemá poruchu. Začnem na sebe pracovať? Dovolím druhému pristúpiť? Som ochotní toho druhého prijať? Nevnímať ho len ako hračku? Človek s hraničnou poruchou má isté čaro. V niečom je zaujímavý a okuzľujúci a teda neodolateľný…

V živote človeka s hraničnou poruchou je istá rozpoltenosť. Prečo by to malo byť iné aj vo svete, ktorý vníma a hodnotí. Svet ktorý prežíva v sebe, prežíva aj navonok. Aj svet a ľudia okolo neho sú rôzni a často iní a áno problémoví. Taký je jeho svet, prečo by to malo byť inak pri iných?

Že ste si mysleli, že problém má ten druhý? A hľadali ste uistenie, že problém je nemenný a tak sa nemusíte meniť a pracovať na sebe? A presne to neplatí. Pochopenie hraničnej poruchy pomáha k prijatiu a menej si budeme pripúšťať mnohé veci. A život s hraničnou poruchou je pozvaním pracovať na sebe. Všetko živé sa mení. Či chcete, alebo nie, zmeniť sa musíte aj vy. Ten problém nie je diagnózou v zmysle mám to a je to problém iných. Ten problém je výzvou k práci na sebe. Základom je prijatie seba a svojich dobrých a zlých stránok, hľadanie opory (v komunite) a práca na sebe. Nič iné nám nakoniec neostáva.

Tomáš Hupka

Heinz-Peter Röhr najprv študoval pedagogiku a sociálnu prácu, aby sa nakoniec dostal k terapií a k psychologií. Pracuje ako terapeut v nemocnici a popri tom napísal množstvo pekných a zaujímavých kníh. My sme si dnes priblížili knihu Hraniční porucha osobnosti.

Zdroj obrázku: 

www. welevelup. com