Spoločenské vedy potrebujeme spojiť so životom spoločnosti

Príchod globálnej pandémie nastavil nečakane zrkadlo predstave, že o skutočnej povahe a fungovaní spoločnosti máme pokročilé odborné poznatky a niekto dbá o to, aby sme sa nimi v dôležitých verejných veciach riadili. Dnes už bohužiaľ vieme, že naša schopnosť spájať poznatky spoločenských vied s aplikáciou v praxi, prinajmenšom v riadení kríz, nie je optimálna. V čo sme aspoň mohli dúfať v decembri 2019 jednoducho nemáme. Pandémia a naša reakcia na jej nepredvídateľný vývoj obnažili nedokonalosť modelu racionálneho človeka a spoločnosti ako robustne zabezpečeného mechanizmu.

Povaha nášho sveta je iná ako sme si mysleli

Padla ilúzia previazaného sveta, v ktorom je celok viac ako jeho súčasti. Uviazli sme opäť v národných hraniciach. Vedeli sme a pocítili, že globalizácia stojí na pragmatických motívoch. Kultúrne a politické rozdiely medzi krajinami sú stále priepastné. Vďaka nim sme mohli sledovať spektrum spôsobov, akými sa s novým ohrozením snažili vysporiadať rôzne spoločenské režimy, od naozaj krutých, kde sa mestá premenili na dystopickú kulisu, až po stoicky pokojné, kde sa život zastavil len výnimočne, podľa pripraveného scenára a bez paniky. Vnútri spoločností sú hlboké priepasti v blahobyte, ktorý sám odolával tvrdému záťažovému testu. Pretože stráviť lockdown v obvykle pohodlnom mestskom byte a v dome na vidieku bol predsa len veľký rozdiel. Skúsenosť odkazuje, že urbanizácia možno má triviálne biologické limity.

Ešte zaujímavejší je priemet pandémie do časovej línie. Na začiatku bola solidarita vychádzajúca zo strachu. Spoločenská atmosféra sa ale čoskoro otrávila. Kým sme sa čoraz viac zamotávali v nešikovnej regulácii nového normálu, cesta po ktorej sme do neho prišli nám začala miznúť pred očami. Prírodné vedy, biológia, medicína v schopnosti používať vedeckú metódu a spolupracovať v záujme dosiahnutia od začiatku jasného cieľa nezlyhali. Okamžite začali zbierať a systematicky zdieľať dostupné dáta, využili existujúce biotechnológie a kapacity farmaceutického priemyslu. Mnohým z nás sa to zdalo až podozrivé. Do roka sme mali k dispozícii účinné vakcíny a dokonca sme medzi nimi dostali na výber. S odstupom už takmer troch rokov sa hovorí o zlyhaní politikov.

Jedni uprednostnili vlastné krátkodobé záujmy, skrývajúc ich za národné. Ďalší pandémiu vo viere, že rýchlo odíde do minulosti ako všetko ostatné s čím sa stretli dovtedy, radšej popierali. Ďalší podľahli zvonka očividne planej nádeji, že práve oni majú v rukách nápad, ktorý si nikde inde na svete ešte nevšimli. Politici pravdepodobne nikde na svete nekonali racionálne. Zjavne sa k nim nedostal alebo prepočuli hlas vedecky podloženého poznania, alebo sa v strese krízového rozhodovania nechali zmanipulovať názormi vplyvných ľudí. To sa neukázalo ako to isté. Vďaka kombinácii všetkých uvedených príčin nebola reakcia v čase ani priestore konzistentná a medzinárodne synchronizovaná. Politici od seba riešenia opisovali ako nepripravení študenti na skúške. Preferovali viac demonštrovateľné riešenia pred efektívnou prácou v pozadí.

Dobe dominujú informácie, s ktorými si nevieme dať rady

Do obrazu nepripravenosti zapadá, že neraz ide zároveň o politikov s opísanými diplomovkami. Politici sa na svojich pozíciách neocitli žiadnou náhodou. Pandémia prišla v dobe naplno rozbehnutého informačného presýtenia. Jedna časť spoločnosti je aspoň približne zorientovaná a informácie provizórne zvláda selektovať, nenechá sa uniesť priemerným hoaxom, povrchnou volebnou kampaňou. Druhá časť sa ešte v starom normále stihla stratiť a bez toho, že by to vedela blúdi v šere dezinformačného lesa. Ničomu nepomohli ani silne komercializované médiá. Denníky a televízie od začiatku pandémie horúčkovito informovali. Deň za dňom, minúta po minúte. V súlade s paradigmou informačnej éry sa rozhodli, že spoločnosti najviac pomôže žurnalistická paleo diéta, raw dáta. Počty, percentá, exponenciálne trendy, prognózy, infekcie, testy, úmrtia, jedno cez druhé. Akoby sme boli stroje, ktoré si sami kriticky overia, prepočítajú, vyhodnotia. Verejnosť pozostávajúca iba z čitateľov Nature.

Časť spoločnosti na vybičovaný informačný chaos, povestné „dátové peklo“, pomerne predvídateľne rezignovala a mentálne odišla stranou, znenávidela lídrov, elity, medzi ktoré sa na tlačových konferenciách zaradili aj samotní inak dobre zorientovaní vedci. Na poníženie z podmienečného diktátu, ktorý v pandémii autority pred kamerami s pôžitkom predkladali sa len tak ľahko nezabudne. Prečo sme o tom vopred nevedeli a dovolili to? Prečo nikomu nenapadlo spomenúť si na situáciu počas finačnej krízy pred desaťročím, keď v čomsi podobnú stratu súdnosti predviedli ekonómovia? Volanie po rozhodovaní založenom na dátach a vedeckých dôkazoch je súčasťou trendu, ktorý digitalizuje postupne všetko čo sa podvolí. Počítače nás okúzlili. Nechávame sa krotiť strojom a začali sme od seba chcieť dávať rovnaký výkon. Neľudský, dokonalý, zvyšujúci a zrýchľujúci, bez priestoru na intuíciu, celkový obraz o situácii a zodpovednosť voči veciam nekódovateľným do strojového jazyka.

Aj pandémiu mali podľa niektorých kruhov vyriešiť chytré algoritmy, ktorým sme mali len obetovať všetko svoje súkromie. Trasovacie aplikácie sú možno to najhrôzostrašnejšie, čo sa na svete za posledné roky objavilo. Desia už len ako technologický výstrelok. V improvizovaných slovenských reáliách sa nič z nich našťastie nepresadilo. Treba povedať, že digitalizácia mnohým z nás dala na druhej strane slušnú šancu nerušene ďalej pracovať, učiť sa, pozerať filmy, počúvať hudbu, improvizovane ale predsa sa profesionálne či súkromne socializovať. Tiež nás ale rýchlo vyliečila z digitálneho sna o nahradení ľudského kontaktu algoritmicky riadenými sociálnymi sieťami. Bez možnosti slobodne prechádzať medzi skutočným a virtuálnym priestorom sa ukázali bezcenné, eventuálne poškodzujúce spoločnosť a demokraciu.

Možno sme tesne unikli akútnemu civilizačnému kolapsu

Pomalý rozklad spoločnosti, ktorý aj v dôsledku neudržateľného riadenia pandémie súčasne nastal v medziľudských vzťahoch, v rodinách, na pracoviskách, v hospodárskych sektoroch, začal byť v druhom roku všeobecne hmatateľný. Známky rozpájania jemného tkaniva vzťahov založených na letmom každodennom stretávaní prišli potichu, v dôsledku hlbokého nepochopenia, že sociálnu bytosť, ktorej myslenie a konanie spočíva v kolektíve nemožno izolovať do hygienického bezpečia domácností bez následkov. Že to politici a ich vedeckí radcovia v určitej chvíli správne pochopili sme si všetci všimli. Treba byť vďační aj za to. Niečo sme skutočne prehnali. Nevieme presne čo, ale tušíme, že za túto chybu zaplatíme vysokú cenu. Podľahnutie časti populácie konšpiráciám je dôkazom inštinktívneho dopytu po poznaní čo sa s nami deje, ale to nie je k dispozícii.

Prehĺbila sa strata dôvery k inštitúciám a autoritám minulosti, ktoré v tieni tápajúcich a neraz si protirečiacich kolegov na obrazovkách radšej mlčali. Z prieniku všetkých okolností vyvstali aj nádejné veci. Nekončiaca práca z domu vyústila do diskontinuity v kariérach mnohých z nás. Našli sme čas na reflexiu, prehodnotenie priorít stratených v kolobehu každodennosti a súťaže. Preusporiadanie spoločnosti môže pomôcť nájsť nové myšlienky, inšpirácie a priniesť dobré výsledky. Na roky pred pandémiou a ich spoločenskú atmosféru si ešte dokážeme spomenúť. A mali by sme. Nebola to už ani vtedy doba udržateľná. Signály o zmene spoločenskej paradigmy boli vo vzduchu. Aj keď dnes máme tendenciu vyhodnocovať súčasnosť primárne cez skúsenosť v pandémii, neboli to žiadne staré zlaté časy, skôr roky stúpajúcej nervozity. Akoby sme si pandémiu priam privodili, ako nepríjemné ale východisko. Základne sformulovaná otázka znie – ako mohla spoločnosť konať lepšie? Prečo ale vlastne nikto ani nekladie túto dôležitú otázku? Ak by sa niekto taký našiel, kto mu má odpovedať?

To, že sa podobná diskusia nekoná má širšie súvislosti. Ako môže spoločnosť, ktorej nerozumieme a zjavne ani za pokojných čias racionálne neriadime vôbec fungovať a dokonca sa rozvíjať k lepšiemu? Pretože práve to sa merateľne historicky deje. Náznak možno niečoho perspektívneho možno vypátrať v skoro ezoterickej vede o sieťach, ktorá nám na základe výskumu v mnohých tematických oblastiach hovorí o spoločnosti ako komplexnom adaptívnom systéme. Jej štruktúry neprojektuje žiadna centrálna autorita, vznikajú emergenciou, samé od seba, interakciou na mikroúrovni našich každodenných rozhodnutí, noriem ako sa k sebe navzájom správame, čo konáme aj čo nekonáme. To signalizuje kľúčovú úlohu medziľudských vzťahov vo všetkom čo robíme, aj keď sme presvedčení že tvoríme autorské dielo nezávisle na ostatných, my sami a geniálni. Súčasťou spoločenskej dynamiky sú spätné väzby, ktoré bránia zrúteniu systému z hrany medzi chaosom a usporiadaním. Živá spoločnosť na tejto hrane nevyhnutne balansuje a robí to v pohybe, ktorý nesmie ustať.

Vďaka uvedeným znakom sa prispôsobuje zmenám v prostredí. Jednu zo zmien na mikroskopickej úrovni nám, ako skutočne celoplošný spoločenský experiment, pripravila práve pandémia. Komplexný charakter spoločenských štruktúr, medzi nimi aj hospodárstva, nám ponúka nádejný pohľad na to, že spoločnosti raz dokážeme správne porozumieť a rozhodovať sa v náš prospech podobne, ako to dnes robí napríklad o vedu sa striktne opierajúca pokorná medicína. Pretože komplexný je aj biologický život vo všetkých mierkach, od organizmov po ekosystémy. Človek a sociálny ekosystém v zásade nie je odlišný. V čom teda spočíva problém, ak už máme rešpektovaný a napredujúci spôsob intervencie do komplexného systému, napríklad ľudského tela? Spoločensko-vedná komunita je zatiaľ príliš zameraná na seba samú a je vnútorne rozdelená, preto to nedokáže ani spozorovať. Časť sa snaží poznanie rozvíjať cez analógie exaktných vied. To najlepšie vidno v ekonómii, úporne sa snažiac podobať na fyziku, no v skutočnosti ide o kamuflovanú spoločenskú vedu. Akurát, že má na rozdiel od sociológie k dispozícii ľahko vyčísliteľné interakčné médium peňazí.

Spoločenské vedy sú ako hlučná oslava – každý rozpráva ale ničomu nerozumieme

A hlas ekonómov sa v pandémii ozýval, bol ale sotva počuteľný a ich peňažné argumenty pôsobili voči ohrozeniu ľudských životov nepatrične, doslova boli posielaní kopať hroby obetiam. Na druhej strane je časť vedeckej komunity, ktorá generalizácie akýchkoľvek výpočtov odmieta v prospech konverzačne objavovanej unikátnosti spoločenského kontextu, bezhraničnej variabilite našich skúseností a životných štýlov, senzitivite k rôznorodosti. Táto časť komunity je pre spoločnosť cenná, no namiesto vedy sa pohybuje na pôde aktivizmu, napríklad presadzovaním rodovo citlivého jazyka. Na Slovensku sme napríklad registrovali kritiku očkovacej kampane, v ktorej boli nezámerne infantilizovaní seniorní obyvatelia. Všímať si niečo, čomu by sme sa naozaj mohli v kultivovanej spoločnosti v 21. storočí už vedieť automaticky vyhýbať je prínosné a je dobre, že to niekto robí. Predsa len ale ide o poznatok, ktorý politikom nedáva do rúk víťazné karty pre riešenie krízovej situácie.

Pred veľkými problémami sme zmeraveli. Pretože medzičasom sa tvárime, že sme si nevšimli ako sa navzájom potrebujeme, ako sme bytostne závislí na práci, čase a energii, ktorú nám venujú ostatní okolo nás. Umelci, vďaka ktorým sme kolektívne zostali ako tak pri zmysloch, boli posielaní do pokladní supermarketov, akoby tam ľudia, vďaka ktorým zas máme čo jesť, pracovali len za trest a aj to dočasne, kým ich nenahradia samoobslužné pokladne a stanú sa zbytoční. V pracovných inzerátoch akceptujeme hru na neľudsky premrštené očakávania zamestnávateľov, ktorí vhodných kandidátov nedokážu nájsť a nechápu prečo. Už takmer nikto nie je nikomu dostatočný.

Nemohlo by sa to diať, ak by sme v kolegoch videli ľudí, ktorých si vážime a máme radi. Nemohli by sme to pripustiť, ak by sme mali radi seba a vážili si svoje vlastné miesto v spoločnosti. Boli si vedomí hodnoty, ktorú jej venujeme. Nedovolili by sme si to. Spoločnosť a dobrodružstvo objavovať spolu budúcnosť sme nechali uniesť silami, ktoré sú v rozumných hraniciach prospešné. Súťaž má v spoločnosti miesto presne tak, ako ho má aj v prírodnom ekosystéme. Ale zabudli sme, že nemôže byť všadeprítomná a za každú cenu ovládať naše konanie, rozhodovanie a myslenie. Súťažíme v hre, ktorá nemá víťazov. Už nielen v práci, ale aj v súkromí, ktoré sme vystavili do farebného výkladu sociálnych sietí. Množia sa signály o poškodenom duševnom zdraví, profesionálnom vyhorení, depresii odvážnych ľudí, ktorí sa o tom rozhodli nahlas hovoriť. Deje sa to mužom aj ženám, mladým aj starým. Opísať to citlivo k rodu, veku či statusu im nepomáha.

Prečo spoločenské vedy nepočuť hovoriť o dôležitých veciach? Prečo sa ich výskum neprevádza do praxe politiky, udržateľného a všeobecne prospešného štýlu riadenia firiem? Prečo nimi nedokážeme na uzde udržať ideológie? A prečo sa popri tom s ľahkosťou ich výskum prevádza do marketingu neudržateľnej spotreby, manipulácie demokraciou cestou novonadobudnutých technologických vymožeností? Nemali by intervencie v podobe nových noriem, zákonov a regulácií podliehať podobne prísnemu skúšaniu ako klinické testovanie liekov? A v konečnom dôsledku, nemala by byť politika profesionalizovaná podobne ako lekárska profesia?

Spoločenské štruktúry by prestali existovať bez neustáleho pohybu medziľudských vzťahov

Spoločnosť je živým systémom podobne ako akýkoľvek iný organizmus. Väčšine z nás by predsa nenapadlo liečiť vážne ochorenia u seba či u svojho dieťaťa náhodilými radami od človeka zo susedstva zvoleného za lekára na domovej schôdzi. Keď už sme pri tom, presne toto časť spoločnosti v posledných rokoch začala na sociálnych sieťach robiť. Spája sa v nás schopnosť myslieť a konať v nesmierne zložitých špecializovaných kolektívoch, odovzdávať si skúsenosti a zručnosti medzi generáciami – s niečim až šokujúco nedospelým. Na jednej strane nami lomcuje snaha postupne dostať pod byrokratizovanú kontrolu každé riziko. Sami si zväzujeme ruky stále novými, viac prepracovanejšími normami. Zatiaľ čo na druhej strane ponechávame rozhodovanie ľuďom, ktorí nerešpektujú elementárne normy, napríklad dehonestujúcim vzdelanie. Možno by sme urobili lepšie, ak by rozhodovala skutočná náhoda.

Zatiaľ sa našej situácii história vysmieva tým, že na scénu diania vypúšťa jednu pohromu za druhou vo formátoch, ktoré sme si ešte nedávno ani nedokázali predstaviť, v modernom svete zdanlivo skrotenom na obraz človeka. A predsa sú zase tu a sotva ich dokážeme ovplyvňovať. Pandémia, vojna, masová migrácia. Mali byť už len v starých knihách, nikto ich tu nechce a nepotrebuje. Žiada sa nám pristupovať k nim inak ako v minulosti, no nedá sa nevidieť, že nevieme ako a tak robíme čo vieme, zas iba skúšame. Očkovacie látky až zázračne vyvinieme, vyrobíme a dáme k dispozícii každému. A polovica populácie ich odmietne, pretože v dobré úmysly autorít už neverí. Poznanie o povahe spoločnosti, ktoré by nás pred iracionalitou podobného davového javu včas varovalo tu nepochybne kdesi rozptýlené byť musí. Pandémie aj konšpirácie tu už boli. Máme dávnu tradíciu filozofie, vyvinuli a zamietli sme revolučné spoločenské teórie, rozvíjame poznanie ľudského mozgu, viac ako snaživo vyvíjame všeobecnú umelú inteligenciu.

To všetko sa ale záhadne a proti všetkým okolnostiam vzpiera veľkej syntéze, ktorej potrebu si spoločenské vedy uvedomujú deklarovaným príklonom k interdisciplinarite. O nej sa ľahšie hovorí ako uskutočňuje. Vedné odbory naďalej zostávajú do veľkej miery uzavreté v odborných komunitách. Málo je otvorených už len základnej terminologickej flexibilite. Nové presieťovanie medzi nimi na praktickej aplikačnej báze nám chýba. Pokiaľ sme bez neho dokázali prosperovať v pokojných časoch, v krízach je naša očividná nepripravenosť výzvou zmeniť to. Spoločnosť životne potrebuje slobodu. V pravom zmysle slova sa nedá riadiť, pokiaľ nemá byť znásilnená diktatúrou.

Diktatúry skôr či neskôr skolabujú, nie sú udržateľné. Zdá sa, že namiesto ambícií v riadení spoločnosti v čoraz rýchejšom pohybe a narastajúcou zložitosťou, potrebujeme čosi ako kvalitatívne novú komunikačnú vrstvu, ktorou by sme preklenuli informačný neporiadok dnešného internetu. Vďaka nemu sme urobili veľký pokrok, takmer každý na planéte má okamžite k dispozícii ľubovoľný detail v oblasti, ktorú si zvolí a chce sa o nej dozvedieť viac. Strácame sa ale v úplnej neschopnosti filtrovať podstatné poznatky a hľadať medzi nimi súvislosti. Podobne ako už mnohokrát v minulosti, neschopnosť chápať súčasný svet rýchlejšie uniká skúsenejším z nás. Starší sú však práve tí, ktorí výrazne pravdepodobnejšie mieria k volebným urnám. A politickí lídri v dôsledku toho nereprezentujú aktuálne spoločenské záujmy, dostávajú sa s nimi zákonite do nesúladu.

V explicitnom uchopení budúcnosti vidíme nádej na syntézu

Mladí ľudia sú všestranne zorientovaní, aj keď z hľadiska starých inštitúcií napríklad v školstve môžu pôsobiť pomerne beznádejne, pretože sú sebavedomo selektívni v tom čomu svoj čas venujú a čomu nie. Nedokážeme vôbec zodpovedne rozlíšiť, ktoré naše dnešné rozhodnutia im situáciu v budúcnosti uľahčia a za ktoré na nás, povedzme, nebudú príliš hrdí. Úloha pre spoločenských vedcov sa načrtnáva už už takmer uchopiteľne a nemožno čakať, že sa jej ujme niekto iný. Politici sú zamestnaní svojim krátkodobým záujmom, súperením o pozície voči iným politikom. Biznis má v náplni práce tvorbu zisku, čo rovnako nepresahuje krátkodoobý horizont a zväčša nevychádza z úzko chápaného poľa ekonomických záujmov. Tieto profesné skupiny budú konať bez zaváhania aj v neprospech spoločnosti ako celku, kde ľudia žijú životy aj bez toho, aby mali napríklad pre trh vyčísliteľnú cenu. To by práve mladých ľudí, ktorí niekde budú chcieť bývať mohlo zaujímať.

Čo spája spoločnosť a spoločenské vedy celkom prirodzene je totiž myšlienka budúcnosti. Spoľahlivo fascinuje takmer každého a pozýva na dialóg, ktorý len stačí otvoriť a priebežne moderovať. To, že si budúcnosť vieme projektovať a dokonca popísať, priam vysnívať, je darom ktorý nevyužívame pri spravovaní spoločnosti dostatočne, možno vôbec. Akú budúcnosť chceme? Do akého dňa sa chceme prebudiť zajtra dokážeme ovplyvniť tým, že sa o tom budeme rozprávať dnes. Približne s takýmto úmyslom sme počas prvého roka pandémie vytvorili koncept projektu, v ktorom sme sa chceli rozprávať s odborníkmi, výskumníkmi a inovátormi z rôznych vedeckých oblastí, radšej v neštandardných než komfortných kombináciách. Chceli sme počuť a sprostredkovať ich dialóg.

„Veda odpovedá“ bola popri tom vymyslená v kontexte občianskej vedy, naberajúc u európskych inštitúcií na popularite, ako rozhovor o črtách spoločnej budúcnosti. Budúcnosť ešte neexistuje, tým nie je vhodným objektom vedeckého výskumu, ale jej črty sa už vynárajú v mysliach pozorných ľudí, ktorí zo svojich špecializovaných pozícií, veríme, vidia aspoň kilometer za dnešný horizont. Do istej miery sa nám to darí a vedci hovoria o otvorenej budúcnosti, kde očakávajú konkrétny rozvoj svojich odborov. Aj v ich podaní ale zostáva značná bezradnosť pred spoločenskou štruktúrou v zrýchľujúcom sa pokroku do neznáma. Potrebujeme nový spôsob dialógu medzi skúsenosťami minulosti a rôznorodosťou predstáv o dobrej budúcnosti, v ktorej dokážeme prežiť bez toho, aby sme pritom zdevastovali planétu aj sami seba. Poďme hľadať „dobrý koniec“, tak ako som náš podcast plánoval pomenovať pôvodne, ale neprešlo mi to u kolegov.

Viac informácií na tému „Slovensko po Covid-19. Ako pandémia zmení naše životy?“ nájdete aj na našom webe.

Slavomír Ondoš, senior analytik projektu „Slovensko po Covid-19. Ako pandémia zmení naše životy?“

Projekt „Slovensko po Covid-19. Ako pandémia zmení naše životy?“ T2-2021-021 je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.