Vasil Lipitsky

17 júla vypršal termín dohody, ktorá zaručovala vývoz obilia z Ukrajiny cez Čiernomorské prielivy. Rusko v tom odmietlo pokračovať. Média v tejto súvislosti šíria predpovede hladomoru, ktorý by mohol postihnúť chudobné krajiny. Pokúsme sa na základe dostupných zdrojov (vrátane ruských) pochopiť, či je svet skutočne ohrozený hladom.

Kto sa s kým dohodol a o čom?

Čiernomorská iniciatíva (ako sa tento súhrn dokumentov tiež nazýva) bola podpísaná v júli minulého roku Ruskom, Tureckom, Ukrajinou a OSN v Istanbule (https://www.un.org/sites/un2.un.org/files/black_sea_grain_initiative_full_text.pdf). Dajme pozor: Rusko a Ukrajina neuzavreli žiadnu zmluvu priamo medzi sebou – každá z týchto krajín podpísala príslušné dohody s OSN a Tureckom.

To malo zabezpečiť bezpečný vývoz ukrajinského obilia a potravín, ako aj hnojív. Rusko sa zaviazalo, že nebude brániť plavbe lodí, ale musí ich v Istanbule skontrolovať spoločný tím na prítomnosť zbraní a munície. Ukrajina prisľúbila, že nebude využívať obchodné koridory na vojenské účely.

Okrem toho iba Rusko a Sekretariát OSN podpísali memorandum  (https://news.un.org/pages/wp-content/uploads/2022/09/MOU_21_July_UN-Secretariat86.pdf), podľa ktorého OSN prisľúbila, že sa „pokúsi prispieť“ k zmierneniu sankcií proti ruskému vývozu potravín a hnojív, k obnoveniu dodávok poľnohospodárskych strojov, náhradných dielov a služieb do Ruskej federácie atď.

Presné tu Rusi vidia hlavný problém (https://www.mid.ru/ru/foreign_policy/news/1895306/). Pretože OSN sa možno snaží pomôcť, ale zatiaľ nič nedokázala. Najmä preto, že množstvo „sankcií“ sú zavedené jednotlivými firmami a korporáciami, ktoré sa domnievajú, že kontakty v akejkoľvek oblasti s ruskými protistranami sú „toxické“ pre ich obchodnú povesť. OSN nemôže prinútiť súkromné ​​podniky, aby prehodnotili tento prístup.

Preto Rusko zo zmluvy nedostalo všetko to, čo chcelo. Obviňuje z toho Západ, hoci ani USA, ani EÚ, ani iné západné krajiny sa na tejto dohode vôbec nezúčastnili.

Kto a čo dostal zo zmluvy?

Pred tým ak bola dohoda uzavretá, ceny obilia a potravín vrcholili, v médiách sa zdvihla poplašná vlna. Hovorilo sa, že bez ukrajinského exportu obyvateľstvo chudobných krajín zomrie od hladu. „Obilnú“ zmluvu v Rusku kritizujú práve za to, že hlavné objemy potravín, ktoré sa cez ňu vyvážali, smerovali väčšinou do bohatých krajín a chudobní dostali iba takmer 3 %.

Formálne to je tak – aj napriek tomu, že je na prvom mieste v poradí podľa množstva dovezeného obilia Čína, nasledovaná Španielskom, Tureckom, Talianskom a Holandskom. Dohoda však neurčila, aké objemy majú kam ísť. Ale zohrala dôležitú úlohu z hľadiska znižovania cien potravín, a to je rozhodujúce najmä  pre chudobné krajiny. Teraz sa ceny vrátili na „predvojnovú“ úroveň a ukázalo sa, že ich minuloročný rast bol z veľkej časti spôsobený čisto devízovými špekuláciami (https://www.fao.org/worldfoodsituation/foodpricesindex/en/).

Počas pôsobenia Čiernomorskej iniciatívy Ukrajina vyviezla viac ako 30 mil. ton obilia (hlavne kukurice a pšenice) a iných potravín. Takže dobre zarobila na exporte svojej produkcie. Ale hlavným príjemcom je však nepochybne Turecko. Okrem toho, že zarába na lodnom tranzite, stalo sa jedným z najväčších nákupcov ukrajinského obilia (so zľavou minimálne 25 %) a obsadilo prvé miesto na svete vo vývoze múky.

Ruskí lídri tvrdia, že ich krajina nedostala z tej zmluvy nič. Nie je to celkom pravda, aj keď možno, že práve pre ťažkosti so sankciami majú Rusi stále v skladoch 25 mil. ton zozbieraného obilia, ktoré si nenájde odbytisko. Zároveň však vývoz obilia z Ruska od júla 2022 do apríla 2023 stále predstavoval rekordných 50,7 mil. ton. Prognóza na poľnohospodársky rok ako celok (do novej úrody) je asi 60 mil. ton. Vývoz pšenice z Ruska v júli až apríli zároveň dosiahol 41 miliónov ton, čo je o 10,7 mil. ton viac ako rok predtým (https://www.gazeta.ru/comments/column/bovt/17280470.shtml?updated).

Prečo sú Rusi nespokojný?

Zistili sme, že Rusko hoci aj nedostalo všetko čo chcelo, tiež malo z dohody určite výhody. A to, čo sa mu nepodarilo, s „obilnou“ zmluvou ani nebolo spojene.

Tak prečo ju Rusi odmietli? Faktom je, že okrem ekonomickej zložky má dohoda aj  politickú podstatu – je dôležitým faktorom vo vzťahoch medzi Ruskom a Tureckom.

Nedávno prezident Turecka v rozhovore s prezidentom Ukrajiny vyjadril nádej, že dohoda bude predĺžená, a tešil sa na rokovania s Vladimírom Putinom. Na to ruská strana dosť chladne odpovedala, že stretnutie Putina a Erdogana ani ich telefonický kontakt nie je na pláne ruského prezidenta.

Pred rozhodujúcim kolom prezidentských volieb v Turecku 18. mája Moskva opäť predĺžila dohodu (napriek skorým ubezpečeniam o neochote tak urobiť) ako úprimný predvolebný dar Erdoganovi. Očakávali jeho vďačnosť, ale dostali opak. Podnikol niekoľko nie veľmi priateľských krokov: prepustil veliteľov, ktorí bojovali proti Rusom, stretol sa s Bidenom a Zelenskym, podporil vstup Ukrajiny do NATO a odstránil blokádu vstupu tam Švédska.

Niektorí experti preto v odmietnutí Rusmi zmluvy uznali predovšetkým túžbu potrestať Erdogana. Vzhľadom na výhody, ktoré Turecko získalo z čiernomorskej iniciatívy, ako aj zo svojej výhradnej pozície sprostredkovateľa medzi bojujúcimi stranami, ide o citlivé kliknutie po nose.

Rusko je však veľmi závislé od Turecka, pokiaľ ide o organizáciu paralelných dovozov a logistiku. Spáliť mosty vo vzťahu s ňou teda zjavne nie je rozumné. Strany preto pokračujú v diplomatických manévroch. Dohoda s obilím má stále šancu na oživenie.

Či príde hlad?

No čo sa stane, ak sa nepodarí žiadna nová dohoda? Naozaj zaplatíme za to početnými životmi – a to hlavne v krajinách, ktoré nemajú nič spoločné s konfliktom na Ukrajine?

Až donedávna niektorí experti naznačovali, že dohoda by mohla fungovať aj bez Ruska – keby sa Turecko pokúsilo pôsobiť ako garant bezpečného tranzitu lodí s obilím.  Pripomenieme si, že ich flotila je najsilnejšia v Čiernom mori. To by ale znamenalo priamu konfrontáciu s Ruskom, ktorej sa Turecko zatiaľ úspešne vyhýba.

Ale aj keby sa vývoz obilia z Ukrajiny a Ruska po mori naozaj zastavil, nič strašné sa nestane. Pred vojnou dodávali Rusko a Ukrajina do celého sveta asi tretinu objemu exportovanej (ale nevyprodukovanej) pšenice. Na pozadí celkovej svetovej produkcie pšenice – viac ako 700 mil. ton – ide však o zanedbateľný objem, ktorý sa dá nahradiť inými dodávateľmi.

Okrem toho Ukrajina aktívne exportuje obilie nielen vodnou dopravou, ale aj cez pozemné hranice kamiónmi. Určite v tom pokračuje. Obilie bolo tiež odoslané z Ruska bez zohľadnenia tejto dohody a naďalej bude prúdiť rovnakým spôsobom.  Chudobné krajiny obilie nakupujú v Európe, v Rusku, v Turecku a budú ho kupovať aj naďalej – či už s dohodou alebo bez nej. Možno sa ceny mierne zvýšia, ale to nepovedie k hromadnému hladovaniu (https://novayagazeta.ru/articles/2023/07/20/bez-zerna-v-golove).

Preto, ak sa počujete, že Rusko vydiera celý svet, vyhrážajúc sa mu kostnatou rukou hladu, majte na mysli, že ide buď o neznalosť a nepochopenie situácie, alebo o primitívnu propagandu.