Z Amritsaru do Péšávaru – 16. časť - Pavol Fabian - Blog

Z Amritsaru do Péšávaru – 16. časť

22. januára 2024 12:59, Prečítané 771x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Na druhý deň hneď po raňajkách sme vyrazili do mesta. Ak sme si počas doterajšieho pobytu v Pakistane pripadali ako exoti, či celebrity, tak v Péšávare sa tieto pocity ešte umocnili. How are you a where are you from sa ešte zintenzívnilo. Pribudlo však aj viac žobrákov, najmä žobrajúcich žien odetých v burkách. Išlo o afgánskych utečencov, ktorí v Pakistane živoria a žijú zo dňa na deň. Fotiť ženy v burkách sa veľmi neodporúča, ak nechcete riskovať konflikt. Samozrejme, že som sa o to nebadane párkrát pokúsil, ale získal som len fotografie biednej kvality. Nikdy totiž neviete, kam paštúnska žena cez zamrežované „okienko“ svojej burky práve pozerá.

Hneď za rohom nášho hotela sa do starého mesta vstupuje jednou z bývalých šestnástich pevnostných brán. Nazýva sa Hash Agri gate.

Ulica, na ktorej sa nachádza hotel Amin

Hash Agri gate

Hovorí sa, že napriek dlhej histórii mesta, nie je v ňom veľa čo pozrieť. Za pamiatku sa tak považuje aj tzv. Cunninghamova hodinová veža. Ide o jednu z britských pamiatok v Péšávare. Postavili ju v roku 1900 na pamiatku Jej veličenstva kráľovnej Viktórie. Veža bola pomenovaná po sirovi Georgovi Cunninghamovi, bývalom britskom guvernérovi provincie. Toto miesto môžete navštíviť kedykoľvek, ale na vstup do veže potrebujete povolenie od úradov. Hodiny na veži stále fungujú, budova je vysoká 26 metrov a rozkladá sa na pôdoryse 13 x 4 metre. Vežu postavenú z červených tehál poškodilo v roku 1965 indické lietadlo, ktoré si ju údajne pomýlilo s pristávacou dráhou péšávarského letiska. To aspoň hovoria dostupné zdroje. Ako si možno pomýliť hodinovú vežu s pristávacou dráhou tomu rozumie len pravidelný konzument kvalitného LSD.

Cunninghamova hodinová veža

Okolo veže sa rozprestiera rybí trh, takže námestíčko Ghanta Ghar Chowk je patrične mokré a smradľavé. Tí, čo ryby nemusia, zacítia ho na diaľku.

Necelých dvesto metrov od Cunninghamovej hodinovej veže, ak budete pokračovať po ulici Bazaar Kalan sa nachádza centrálne námestie Chowk Yadgar. Tu sa stretávajú hlavné uličky a bazáre starého mesta. Na námestí upúta pozornosť pamätník v tvare kupoly pôvodne postavený v rokoch 1883 – 1884 na pamiatku prvého britského komisára Pešáváru, plukovníka C. Hastingsa. Dnes, bez vykonania nejakých väčších zmien, je to pamätník venovaný obetiam masakru Qissa Khwani Bazaar z roku 1930. 23. apríl 1930 bol jedným z rozhodujúcich momentov hnutia za nezávislosť v Britskej Indii. Vtedy sa udiala v meste prvá veľká konfrontácia medzi britskou indickou armádou a demonštrantmi patriacimi k nenásilnému hnutiu Khudai Khidmatgar (služobníci Boží). Viedol ich žiak Mahátma Gándhího – Abdul Ghaffar Khan. Briti udávali dvadsať obetí streľby, pakistanské a indické zdroje uvádzajú štyristo mŕtvych. Zastrelenie neozbrojených ľudí vyvolalo protesty po celej Britskej Indii a vynieslo hnutie Khudai Khidmatgar raketovým spôsobom do popredia.

Toto sa mi veľmi páči, ako to Pakistanci vyriešili. Hastingsov pamätník jednoducho premenovali a frčia ďalej. U nás Gottwaldovu sochu na rovnomennom námestí vyhodili do vzduchu dynamitom a pritom stačilo oboje premenovať podľa Václava Havla, Ondreja Dostála či iného, momentálne správneho človeka.

Námestie Chowk Yadgar a pamätník venovaný obetiam masakru Qissa Khwani Bazaar

Ďalších dvesto metrov od námestia Chowk Yadgar sa nachádza mešita chána Mahabata. Pochádza zo 17. storočia z mughalskej éry v Péšávare. Postavili ju na najvyššom bode mesta v roku 1630 a pomenovali po mughalskom guvernérovi. Fasáda mešity z bieleho mramoru je považovaná za jednu z najznámejších pamiatok Péšávaru. Minarety Mahabatovej mešity počas sikhskej ríše slúžili na vešanie väzňov. Priemerne tu odvislo päť ľudí denne. Po sovietskej invázii do Afganistanu sa v mešite sústreďovali utečeneckí kmeňoví staršinovia a vytvárali odbojové centrum proti Sovietom. Mešita má rozlohu 900 štvorcových metrov. Na nádvorí je centrálne umiestnený umývací bazén. Strop mešity je zdobený elegantnými červenými freskami v geometrii s kvetinovými vzormi. Vstup do hlavnej modlitebne zabezpečuje päť klenutých portálov. Centrálny oblúk je najvyšší a je typický pre mughalský štýl.

Na chvíľu sme si sadli na nádvorí mešity medzi modliacich sa. Jednak dať trochu odpočinúť nohám a druhak trochu azda aj pomeditovať. K Janovi sa zanedlho prihovoril akýsi chlap. Ukázal prstom na jeho batoh. A naozaj, na spodku sa začal párať a hrozilo, že z neho začne vytrácať drobné veci.

„Zabezpečím vám opravu!“ navrhol ten chlap.

Jano bol trochu nedôverčivý. Snažil sa zistiť, či chlap má šijací stroj, či aspoň ihlu a niť.

Chlapík len mávol rukou v zmysle – nestaraj sa, daj batoh a vrátim ti ho opravený.

Naveľa sa Jano dal presvedčiť a batoh mu odovzdal. Iste, bolo to konanie krajne rizikové, ale Jano je natoľko múdry, že z neho všetko cenné vybral.

Po dvadsať minútovej meditácii na nádvorí, keď by sme už azda aj išli ďalej, začal byť Jano trochu nervózny. Nebol to nijaký cenný batoh, ale jeho strata by mu predsa len spôsobila drobnú komplikáciu. Napríklad takú, že by bol bez batoha. Začal sa netrpezlivo obzerať po všetkých vchodoch na nádvorie mešity, či predsa len nezazrie chlapíka, o ktorom bol presvedčený, že sa so svojou trofejou nachádza už najmenej dvesto kilometrov od Péšávaru. Po necelej polhodine sa však chlapík zjavil aj s perfektne opraveným batohom.

„Čo som dlžný za opravu?“ slušne zisťoval Jano.

„Nič.“

A naozaj, chlapík nechcel nič. Urobil to len z pasie a dobrého pocitu pomôcť blížnemu. To len tak na margo zovšeobecňujúcich debát o charaktere pakistanských (a iných) migrantov do Európy.

Ak som už spomínal, že sme sa v Péšávare cítili takmer ako celebrity, tak tento pocit definitívne vyvrcholil počas pobytu v mešite chána Mahabata. V areáli mešity sa pohyboval televízny štáb miestnej televízie a keď nás reportér zbadal, zaiskrili mu oči ako rybárovi, keď vytiahne trofejného sumca.

„Môžem vás požiadať o rozhovor pre televíziu?“ oslovil postupne takmer každého z nás. Nakoniec sa podvolil Maťo a poskytol takmer desať minútový rozhovor o tom, odkiaľ sme, čo sme už v Pakistane videli, čo sa nám v Péšávare páči a trochu aj na tému afganských utečencov.

Minaret mešity chána Mahabata

Mešita chána Mahabata

mešita chána Mahabata

Mešita chána Mahabata

Televízny reportér miestnej televízie v mešite chána Mahabata

Rozhovor pre miestnu TV

Kameraman

Mešita chána Mahabata

Po návšteve mešity sme zamierili na obed do jednej z miestnych reštaurácií. Rozkladala sa na troch poschodiach(!) a svojou rozlohou vzdialene pripomínala bývalý bratislavský Mamut. Zamierili sme na najvyššie poschodie, teda na terasu, odkiaľ bol výhľad do ulíc. Mohli sme si vybrať stôl, ktorý sme len chceli, pretože ich tam bolo množstvo a ani jeden návštevník. Keď sme dobre najedení z terasy odchádzali, bola obsadená do posledného miestečka, napriek tomu, že náš rozhovor pre miestnu televíziu ešte nemohli odvysielať. Nechcem si namýšľať, že to bolo kvôli nám (možno len zamestnanci okolitých firiem mali práve obednú prestávku), ale fakt je, že prišiel za nami aj majiteľ podniku, chcel sa s nami fotografovať a pri odchode nám umožnil exkurziu do kuchyne, kde sme opäť museli pózovať na fotografiách, ktorých zmyslom mala byť reklama jeho podniku.

Reštaurácia na terase

výhľad z reštaurácie

kuchyňa

čašníci

Čašníci

pohľad z terasy

Majiteľ reštaurácie

pohľad z terasy

Pohľad z terasy reštaurácie na vedľajší dom

Čašníci

Čašník

Čašníci

kuchár

čašník

Čašníci

Významnou a najmä rozľahlou péšávarskou pamiatkou je pevnosť Bala Hissar. Ešte nedávno bola časť pevnosti sprístupnená aj turistom. Dnes však pevnosť slúži ako kasárne pre pakistanských pohraničníkov. Predtým sa tu nachádzalo múzeum vystavujúce historické dokumenty a fotografie známych politických osobností a múzeum pohraničného zboru, ktoré vystavovalo uniformy pohraničného zboru v priebehu času od vzniku zboru a zbrane používané miestnymi jednotkami tohoto zboru. Strecha pevnosti vraj poskytuje skvelý výhľad na staré mesto – to však dnes ocenia asi len ostreľovači miestnej posádky.

Pevnosť, o ktorej existencii je prvá zmienka zo 7. storočia slúžila ako kráľovská rezidencia počas Durranskej ríše. Sikhovia rezidenciu zničili a vzápätí, po dobytí Péšávaru v roku 1823, ju prestavali na pevnosť. V roku 1849 Britská Východindická spoločnosť zrekonštruovala vonkajšie múry pevnosti.