Ste spokojná s tým, ako reagovali na Svet podľa môjho tatka diváci v Bratislave?
Som úplne nadšená, vidím, že humor sa preniesol aj na slovenské publikum, ktoré tomu rozumelo. Je to môj debut, žiadny iný film som predtým nenatočila. Na debut som síce dosť stará (Marta má 41 rokov – pozn. red.), ale chcela som do sveta poslať dôležitú správu. Mojím cieľom nebolo nakrúcať akýkoľvek film, ale keďže sa otcovu ideu nedarilo inak presadiť, povedala som si: skúsime film.
Zdalo sa to jednoduchšie, ako presvedčiť politikov na rôznych klimatických summitoch?
Otec sa už 22 rokov predtým snažil niečo pohnúť – písal rôzne listy, publikoval odborné články, ale nič nepomáhalo. Preto som chcela vyskúšať inú stratégiu, na ktorú by dnešná spoločnosť mohla viac reagovať. Tak som vzala kameru, hoci som nikdy predtým nič nenatáčala, a pustila som sa do filmovania celkom po hlave.
A hneď ste sa vybrali aj za producentmi, aby ste ich získali pre svoj nápad?
Najskôr som sa snažila nájsť profesionálneho dokumentaristu, ktorý by to natočil za mňa. Nedarilo sa mi, preto som sa do toho musela pustiť sama. Prišla som za producentmi, Honzom Bodnárom a Honzom Hubáčkom, predstavila som im svoj plán, že za rok nakrútim dokument, ako putujem po summitoch s otcom a jeho myšlienkou o celosvetovej uhlíkovej dani. Myslela som si, že sa to všetkým určite bude páčiť a oni ma usadili, že som dosť naivná, tak to nebude a že treba zohnať peniaze. A ja na to: Nie, ja to zvládnem. Tak som rok a pol točila sama, ale zistila som, že je náročné robiť kameru, zvuk, réžiu…
Mali ste profesionálnu kameru?
Kúpila som si kvôli filmu kameru, takú, akú zvládnem, ktorá je ľahká pre ženy, sama ostrí, aby som sa nemusela učiť všetko. Samozrejme ma to dohnalo, práce bolo veľa, materiál sa kopil. Prišla som znova za Honzom Bodnárom a on mi vraví: Tak čo, urobíme tím? Požiadame o granty? Napísali sme na Státní fond kinematografie, hneď na prvýkrát sa nám podarilo získať podporu, a tak sme si mohli dovoliť aj dramaturga, kameramana, zvukára a strihačku na zložitejšie nakrúcanie, takže som v tom nezostala s tatkom sama a vďaka tomu som film dokončila. Dielo, ktoré vidíte v kine, je výtvorom tvorivého tímu – sama by som to nezvládla.
Čítajte viac Český fyzik má plán, ako zachrániť svet pred globálnym otepľovaním. Film ukáže aj jeho stretnutie s Gretou Thunberg
Otec hneď súhlasil, že budete nakrúcať aj u vás doma?
Áno, on je pre každú „srandu“. Vravel: V najhoršom to bude ďalší prepadák. On je skvelý v tom, že hoci je uznávaný akademický vedec, ničoho sa nebojí a ide s kožou na trh so všetkým, čo mu dáva zmysel a čo by svetu mohlo pomôcť.
Podporoval vás aj zvyšok rodiny? Vo filme sa objaví aj vaša mama.
Áno, mala som veľkú podporu. Mama nám urobila web, rešerše, strážila moje deti, rovnako pomáhali aj svokra, svokor a môj muž. Málo žien si toto môže dovoliť. Mama učila atómovú fyziku na Masarykovej univerzite v Brne učiteľov fyziky.
Vás veda nelákala?
Na gymnáziu som sa nevedela rozhodnúť, či budem vedkyňa, alebo umelkyňa. Maturovala som z výtvarnej výchovy a fyziky, dala som si prihlášku na obe školy a dostala som sa na fakultu výtvarných umení. Lenže tam som cítila, že s priveľkou slobodou neviem zaobchádzať, tak som začala súčasne študovať aj na prírodovednej fakulte aplikovanú fyziku. Mám bakalársky stupeň, potom už toho bolo dosť, ale som vďačná za znalosti o tom, ako svet funguje, a rôzne súvislosti.
Veľmi ma to obohatilo, ale študovať dve školy naraz bolo veľmi vyčerpávajúce. Pamätám si otcovu vetu: Nechceš sa radšej zaoberať tým, čo ti ide? Potom som sa rozhodla pokračovať radšej na výtvarnej ceste, dorobila som si pedagogické minimum a teraz pracujem na pedagogickej fakulte na katedre výtvarnej výchovy a učím budúcich učiteľov výtvarnej, čo je krásne povolanie.
Niekde som našla ohlas na váš film: „Napriek tomu, že je to film o environmentálnom žiali, vôbec nie je smutný, ale veselý.“ Napriek tomu, že na summitoch vás s otcom nechceli počúvať, podarilo sa vám predsa len niečo dosiahnuť? Možno niečo, čo ste pôvodne ani neplánovali?
Vôbec som neplánovala, že sa náš film dostane do kina a už vôbec nie v inej krajine ako v Česku, to je krásne! Zrazu mám ľudí na čo pozvať, ľudia sa cez film zoznámia s naším konceptom a teraz mi dáva najväčší zmysel rozprávať sa s ľuďmi. Filmom sa naša misia nekončí, ale teraz s otcom putujeme, robíme besedy, voláme si odborníkov. Od konca filmu sa veľa stalo a verím, že sa ešte aj stane.
Foto: Cinemart sk
Už ste o otcovej myšlienke mnohých presvedčili?
Po prvýkrát sme dostali oficiálne pozvanie na ďalší klimatický summit, kde sme nemuseli byť guerillovo ako pankáči. Na summit do Dubaja už sme necestovali tajne, ale pozvali nás do edukačnej sekcie, kde sme film mohli premietnuť a mali sme niekoľko prezentácií. Hrali sme tam aj našu pesničku a roztancovávali a rozspievavali ľudí. Mali sme tam pozitívnu spätnú väzbu.
Otec tam navyše oslovoval afrických delegátov, ktorí na jeseň podpísali Nairobskú deklaráciu, kde chcú tiež čosi podobné ako my – globálnu daň na uhlík aj s režimom globálneho rozdeľovania. Africké krajiny sú totiž veľmi chudobné, klimatickými zmenami veľmi zasiahnuté, no zároveň majú veľmi nízku uhlíkovú stopu. Niečím takým by získali veľa peňazí na svoj rozvoj, takže sa im náš koncept páčil. Možno spísali svoju deklaráciu aj preto, že sme im predtým klopali na dvere. Človek nikdy nevie, čo môže spôsobiť.
Rozumejú vašej idei aj iné národy?
Na našu myšlienku nemáme patent, v mnohých modifikáciách sa už objavila rôzne po svete, ale otec ju dal do súvislostí a prezentuje to ako ucelený koncept. Podľa odborníkov by to bolo ideálne riešenie, ale treba to ľuďom, a hlavne politikom vysvetliť tak, aby sa ten program stal voliteľným. V tom im pomáhame. V Dubaji sa ukázalo, že je to pochopiteľné aj pre iné národy – aj vďaka nášmu príbehu otca a dcéry a osobnému nasadeniu obyčajných ľudí.
Na jednom z klimatických summitov ste stretli aj slávnu aktivistku Gretu Thunbergovú a podali ste jej list, kde vysvetľujete váš koncept. Zaujalo ju to?
Greta bola obklopená ochrankou a políciou, poriadne sa k nej nedalo dostať, aj kameraman sa stratil v dave, ale list s konceptom sme jej odovzdali. Neodpovedala. Možno si to prečítala, ale nevieme, čo ona na to. Do rúk list dostala, vyhovárať sa nemôže.
Foto: Cinemart SK
Vo filme vidíme, ako mnohé vaše listy adresáti ignorovali, teraz vám už odpovede chodia?
Situácia sa trošku zmenila, lebo už môžeme poslať aj film. Už nepôsobíme anonymne, keď ľudia vidia film, dokážu si predstaviť konkrétnych ľudí, zaradiť si nás – napríklad obyčajní šialenci alebo niekto, komu na tom naozaj záleží, umelkyňa a fyzik…
Aj producenti filmu vášho otca opisovali trochu ako Dona Quijota. Aj vy ho tak vidíte?
Otec je Don Quijot, ale vie o tom, čím sa líši od literárneho Dona Quijota, ktorý o tom nevedel. Na konci filmu vidíme, že otec si uvedomuje, aká malá je šanca na úspech. Veľmi ma prekvapilo, že je tak nad vecou, že sa nerúca. Hoci ja som sa skoro zložila z neúspechu, on vravel: To je súčasť scenára, s tým treba počítať.
Potešilo vás, keď ste vyhrali cenu divákov na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave?
To bolo veľmi povzbudivé, že aj iní ľudia to považujú za dôležité. Cítila som aj zodpovednosť, že ľudia do nás vkladajú nádeje a dôveru.
Pozreli si film aj vaše deti, ktoré v ňom tiež účinkujú?
Samozrejme, deti som to nechala autorizovať. Keď sme dokončovali film, mali 5 a 7 rokov, teraz majú 7 a 9 rokov. V strižni sme mali dilemy, konzultovali sme situácie, ale nehádali sme sa. Deti s filmom súhlasili.
Pod akým názvom uvádzate film v cudzine? Tiež ako Svet podľa môjho tatka ako na Slovensku, pretože slovné spojenie Jiříkovo vidění sa dá ťažko preložiť?
Anglicky je to The World According to My Dad, v češtine je názov dvojzmyselný. Jiříkovo vidění znamená byť v úžase a zároveň je Jiřík môj otec Jiří Svoboda, funguje to perfektne len v češtine.
Taťouch hovoríte otcovi od detstva?
Áno, vôbec neviem, ako to vzniklo, ale hovorím mu tak od chvíle, čo som vyliezla z maminho brucha. V detstve bol na nás dosť prísny, mali sme s bratom dosť rešpekt.
Na konci filmu sa otca pýtate, či vás vidí teraz inak, a on odpovedá: Začal som ťa brať vážne. Ako to na vás pôsobilo?
Konečne docenil, že mu chcem vážne pomôcť a že nenatáčam len „srandičky“, divadlo pre ľudí, ale naozaj hľadám spôsob, ako jeho myšlienku sprostredkovať ľuďom divácky atraktívne. Videl moje úsilie a takto zhodnotil naše trojročné nakrúcanie.
Od začiatku ste vedeli, že vo filme budú vaše pesničky?
Som viac hudobníčka než čokoľvek iné, za filmárku sa nepovažujem. Je pre mňa prirodzené vyjadrovať sa piesňou, pri nakrúcaní som stále skladala a myslela som si, že niektoré situácie nie sú dokonale zachytené kamerou, že nevypovedajú všetky pocity. Preto pesničky slúžia aj ako zhrnutie situácie. Pesničiek bolo tak veľa, že sme vydali aj soundtrack, všetky sa ani do filmu nevošli. Nájdete ich na Spotify.
Niekde na začiatku filmu spievate slová: „planeta sa otepluje, planeta už hoří, ale nikdo o tom nehovoří“. Celkom ste to vystihli.
Hranie so slovami ma baví.
Vaša kapela sa volá Budoár staré dámy. Je pravda, že názov súvisí s vašou babičkou?
Keď som mala 15 rokov, žila som s babičkou, lebo bývame v dvojgeneračnom dome. Čiastočne na mňa aplikovala rôzne svoje výchovné princípy, snažila sa, aby som vyzerala ako žena, aby som sa naučila variť a šiť. S bratom sme mali pocit, že sa musíme vymedziť proti tomu, čo varí a čo počúva. Tak sme písali protestsongy proti babičke. Budoár staré dámy, tak nazývala svoju izbu, a keďže veľa pesničiek bolo o nej, nazvali sme tak kapelu. Kapela existuje už 25 rokov, ale mám plán hrať až do dôchodku, čo mi názov umožňuje.
To bola otcova mama? Tiež vedkyňa?
Áno, otcova mama, ale bola hudobná vedkyňa. Rodičia sú obaja vedci, hoci otec spieval v zbore. Babička nás prihlásila na flautu.
Čo hovorila na vaše pesničky?
Páčili sa jej, ale poriadne nerozumela textom. Keď ich raz videla vytlačené na papieri, bola prekvapená, ale dobre to zvládla a ďalej na naše koncerty chodila.
Všetko, čo spomínate, sa odohrávalo v Brne?
Dlho som žila v Brne, ale po narodení detí som sa odsťahovala na dedinu do Dolnej Cerekve. Sme tam s mužom už desať rokov, otec zostal v Brne. Dom hlavného hrdinu je v Brne, keď sa guľujeme, je to na dedine.
Stále učíte?
Áno, snažím sa to skĺbiť tak, aby ma šéf nevyhodil z práce. Učím na pol úväzku.
Vo filme vidno, že váš otec robí pasívne, úsporné domy.
Otec sa pred 15 rokmi začal zaoberať tým, čo môže obyčajný človek urobiť preto, aby znížil svoju uhlíkovú stopu. Jednou z vecí je dobre si izolovať dom, potom neplytvá elektrinou a ešte ušetrí. Otec začal zlepšovať koncept pasívneho domu, chcel lacný dom, ktorý si môže každý svojpomocne postaviť. Aby si to overil, musel vždy nejaký dom postaviť.
Nielen náš, ale zadarmo pomáhal aj iným ľuďom, dnes už stavia asi šiesty dom pri Brne, kde je väčšina stien z vaty a konštrukcia je z tenkého dreva. Vo výsledku je dnu v zime 16 stupňov. Takmer sa tam nemusí kúriť. Urobil si aj svoje stránky optimalizmus.cz, kde ľuďom ponúka zadarmo projekt a pomoc. Chce dokázať, že každý si môže postaviť pasívny dom a vôbec to nemusí byť drahé.
Tiež ste vo filme ukázali, že sa snaží optimálne umiestniť riad do umývačky, lebo oproti ručnému umývaniu mamy sa tak ušetrí aspoň sto litrov vody. Mame neprekáža, keď o nej takto žartuje?
Berie to s humorom, majú krásny vzťah, mama má nadhľad a otec všetkých núti šetriť.
Ale keď ste vraveli, že pôjdete na summit vlakom, čudoval sa, prečo nie lietadlom. Vy ste mu argumentovali uhlíkovou stopou…
To práve ukazuje racionalitu jeho myslenia. Nie je ekologický fanatik, ktorý tlačí ľudí do zmeny života. Preňho je dôležité zmeniť pravidlá, lebo keď po zavedení globálnej uhlíkovej dane zdražejú letenky, nikto si ich nekúpi a aj on bude cestovať vlakom. Ide mu o to, aby sa ľuďom ekologické správanie vyplatilo. Je to ešte dlhá cesta, ale verím, že sa to raz podarí.
