S ľuďmi sa šibovalo
Za sprisahaneckým názvom Akcia B sa skrývalo „očistenie“ hlavného mesta od tzv. buržoáznych živlov. Do tejto kategórie mohol byť zaradený každý, kto trocha vytŕčal z radu, či už vzdelaním, majetkom, politickým zmýšľaním alebo nespratnou náturou. Bratislava, ktorá bola multikultúrnym mestom, plným kaviarní, podnikateľov, vzdelancov a umelcov, mala byť v rokoch 1952 – 1953 tejto elitnej vrstvy zbavená, aby jednak nekazila vzduch a jednak, aby bol priestor pre novú moc a jej ľudí.
Mnohé rodiny boli vtedy z mesta vysťahované na vidiek, aby okúsili proletársky život, prácu v priemysle či v poľnohospodárstve. Dnes sa nám zdá táto iniciatíva drzá a absurdná, ale v povojnovom období bolo šibovanie ľudí z rôznych dôvodov (aj národnostných) časté. Akcia B splýva s inými podobnými a jej názov je zabudnutý. O to je cennejšie, že Peter Pavlac túto tému vytiahol a preniesol na javisko Modrého salóna Činohry SND.
Kvet z inej lúky
Komorná hra so silným nábojom, ktorá mala premiéru 23. a 24. marca, vznikla na motívy knihy Marianny Oravcovej Akcia B z vydavateľstva Ústavu pamäti národa. Za písmenom B v názve sa skrýva slovo byty alebo Bratislava a dalo by sa pridať aj slovo buržoázia, každý si to môže dešifrovať, ako chce, ale najskôr išlo o tie byty.
Podľa výskumov sa vtedy z Bratislavy muselo – a to do 15 dní od oznámenia – vysťahovať vyše 700 rodín. Zaoberať sa týmto faktom hlbšie sa autorka Marianna Oravcová rozhodla, keď bola členkou Slovenského helsinského výboru v oficiálnej delegácii v júni 1990 na konferencii OBSE (Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe). Venovaná bola ľudskej dimenzii diania a táto téma má naozaj ľudskú dimenziu, lebo násilím opustiť svoj domov je mimoriadne bolestivé. K problematike sa teda Marianna Oravcová vrátila v roku 2020 cez spomínanú rovnomennú knihu a Pavlac ju zdramatizoval.
Na tlačovej konferencii k inscenácii v SND svoje dôvody prezentovala Oravcová so sympatickým zanietením, líca jej horeli, bolo cítiť jej zaujatie témou a snahou oboznámiť s ňou čo najviac ľudí. Zaujímavo porozprávala aj o prekážkach, ktoré musí bádajúci človek prekonávať pri štúdiu v archívoch a pri presadzovaní svojej koncepcie textu. Ona napríklad, keďže je vzdelaním filozofka, chcela dostať do knihy aj filozofický uhol pohľadu a hľadať hlbšie korene a súvislosti podobných javov. Vraj jej povedali, že v texte je aj kvet z inej lúky (tá filozofia), ale ona si zámer obhájila, dostal sa tak aj do dramatizácie a povýšil inscenáciu Akcia B z čisto dokumentárnej na uvažujúcu.
Foto: ROBERT TAPPERT
Rodina v rôznych fázach
V hre účinkujú štyri postavy, ktoré stvárnili Martin Huba, Zuzana Kucúriková, Daniel Žulčák (nový člen súboru SND) a Michaela Trokanová (poslucháčka VŠMU). Predstavenie režírovala Mariana Luteránová, scénu navrhla Eva Kudláčová-Rácová. Mimochodom, scéna aj kostýmy sú vydarené, na neveľkom javisku nie je prázdno a pracuje sa s vizuálnymi fígľami. Fotografie, dokumenty, fascikle evokujú rôzne interiéry, ale aj širší priestor doby. Všetko umocňuje náznak mrežovej klietky, v ktorej sa žilo, dominuje však rodinný stôl, okolo ktorého sa všetko odohráva. Súkromie aj dejiny.
Príslušníci rodiny sa pri ňom zídu – najprv len dedo a vnúčatá, potom aj postavy z minulosti, aby rekapitulovali, čo sa v histórii rodiny udialo. Príde aj na Akciu B, ale tá je súčasťou celkovej atmosféry 50. rokov, ktorú na scéne emotívne a zároveň decentne kriesi Martin Huba, aj vekom pamätník tých čias. Počas celého výdatného predstavenia je na scéne a podáva vynikajúci výkon pripomínajúci dávne časy.
Tiež si tak na to spomínam – strach vo vzduchu, šepoty dospelých o prenasledovaní ľudí, cítili to aj deti, hoci nevedeli, o čo ide. Spomínam si, že v tom čase si známi u nás odložili vzácny koberec a nejaké veci, lebo im hrozilo toto vyhostenie z bytu. Uplynul nejaký čas a veci si zasa vzali, lebo niektorí vyhostení sa po čase do mesta vracali, ale väčšinou už nie do svojich bytov. V tých rokoch sa situácia totiž stále vyvíjala – táto akcia bola v rokoch 1952 – 1953 a v roku 1953 zomrel Stalin (aj tie chvíle sú stvárnené v hre), čím sa politická situácia sa začala meniť, prichádzalo oteplenie a valili sa nové udalosti, z ktorých mnohé sú naznačené aj v hre. Rodina je to fiktívna, autor jej osud modeloval, takže v nej spojil mnohé typické javy.
Generačný dialóg
Pavlac v scenári tlmočí dejiny ako dialóg generácií v rodine. Mladí sa pýtajú, starý otec sa snaží reagovať, objasňovať, pričom vlastne spytuje najmä sám seba. Pavlac dal faktom z histórie onú ľudskú dimenziu cez situácie, ktoré sú nám blízke – do deja sa dostáva aj umelecké prostredie a rôzne iné linky (štúdium umeleckej fotografie, odvolávky na Martina Martinčeka a Milana Rúfusa, emigrácia, príbuzenské vzťahy a pod.) Mladí sú sympaticky nezaťažení, čo im dovoľuje byť (zatiaľ) suverénnymi, starí sa zmietajú pod ťarchou dejín.
Svetielko nádeje
Krásnu rolu dostala v hre Akcia B – Rozprávanie o mlčaní nedávna jubilantka Zuzana Kocúriková (75), ktorá hrá mamu, strachujúcu sa o osud svojej rodiny, je éterická, je spomienkou, a predsa je veľmi živou postavou. Zuzana Kocúriková vytvorila – aj svojím vzhľadom v decentných čiernych šatách s bielym golierom akúsi ikonu čistoty, lásky, bolesti a vôle, pôsobí neobyčajne a vo všetkej tej tme márnosti nesie svetielko nádeje a sily. Nabáda aj konať, brániť sa, odporovať. Je teda čo pozerať a o čom premýšľať.
Ja napríklad myslím ku koncu predstavenia na Martina Martinčeka, ktorého osud Petra Pavlaca tiež inšpiroval. Spomínam, ako sme aj o týchto veciach s Martinom Martinčekom v minulosti hovorili. On prežil rôzne príkoria, najmä rodinnú tragédiu, pri ktorej mu zahynula žena a dve deti v rieke Torysa. Jeho druhej žene Ester Šimerovej zasa popravili manžela fašisti. To bolo cez vojnu a po vojne to nemali lepšie, lebo sa vymykali z priemeru.
Dočkali sa politických príkorí a tiež odišli z Bratislavy na Liptov. On sa do Bratislavy ani nechcel vracať, hoci už bol slávny fotograf, no nikdy nestratil optimizmus, vieru a silu tvoriť. Ako právnik bol prevelený do výroby, robil v tehelni, na slepačej farme a rozprával mi, ako ho to bavilo a že tam vymyslel aj viacero zlepšovákov. Bola som šokovaná, aký bol tento človek silný, nenariekal, ale vždy hľadal cestu, ako naplniť život niečím užitočným.
A to isté Ester Šimerová, umelkyňa s francúzskym vzdelaním – bola šťastná na Liptove, napriek všetkému naplnila svoje poslanie. Prekvapilo ma – a korešpondovalo to s týmito úvahami, ž na tlačovej konferencii k hre Akcia B mi Martinčekovcov pripomenula tiež Zuzana Kocúriková, ktorá povedala, že aj v ich rodine sa vyskytli podobné príkoria, ale že ich životaschopne prekonávali, nevzdávali sa a vraj o tom ani nemlčali – o všetkom hovorili. To bol svieži komentár, čo trocha zdvihol hlavu publiku, sklesnutému pod ťarchou hriechov minulých. Aj to treba.
