Mečiar, Harabin a Pellegrini

V atmosfére prebiehajúceho súboja o post hlavy štátu by sme nemali zabudnúť na jeden dôležitý dátum: pred 20 rokmi, 29. marca 2004, sa Slovenská republika stala členom NATO a krátko nato aj Európskej únie.

Existujú viaceré okolnosti, ktoré pri týchto výročiach hodno pripomenúť. Politický obrat po voľbách na jeseň 1998 smerom k euroatlantickému spoločenstvu po nástupe vlády Mikuláša Dzurindu si vyžiadal obrovské úsilie. Po rokoch vládnutia Vladimíra Mečiara a jeho garnitúry Slovensku jeho západní partneri prestali dôverovať. Valcovanie opozície i mimovládnych organizácií, ovládnutie médií verejnej služby, nárast nacionalizmu a potláčanie menšín, zmarenie referenda, únos prezidentovho syna, nadštandardné vzťahy k Rusku i ďalšie protidemokratické kroky ostali hlboko zakotvené v ich politickej pamäti. Nebolo ľahké túto dôveru obnoviť.

„Návrat strateného syna“ si želali nielen politici širokej koalície vlády Mikuláša Dzurindu, ale aj početná zahraničnopolitická a bezpečnostná komunita zahrňujúca expertov z akademickej či pedagogickej oblasti, komentátorov z médií a think-tankov, profesionálov z vojenského a bezpečnostného prostredia, početných občianskych aktivistov a takisto bývalých i viacerých súčasných diplomatov, ktorí bolestne niesli ortieľ o nespôsobilosti SR pre členstvo v NATO a o odsunutí z rokovaní o vstupe do EÚ. Úlohou slovenskej diplomacie v USA bolo nanovo zakresliť Slovensko do najdôležitejších amerických máp – zahraničnopolitickej, bezpečnostnej, vojenskej. Upútať pozornosť politikov, vojenských kruhov, médií, akademickej komunity, biznisu, kultúrnych inštitúcií i vplyvných osobností na demokratický pokrok a zmenenú tvár Slovenska.

Podmienky pre vstup Slovenska do NATO

V auguste 1999, krátko po nástupe do funkcie ma ako veľvyslanca Slovenska vo Washingtone prijal Ronald Asmus, blízky spolupracovník ministerky zahraničných vecí Madeleine Albrightovej, ktorý mal na ministerstve na starosti európske záležitosti, osobitne rozšírenie NATO o bývalých členov východného bloku. Poznali sme sa už predtým: Ron vedel pomerne veľa o slovenskej politike, o občianskom aktivizme, o veľkej účasti voličov vo voľbách v roku 1998, o práci slovenských think-tankov. Doma na Slovensku sme zase vedeli o jeho predchádzajúcej kariére politického analytika v think-tanku RAND corporation a spoluautora kľúčovej štúdie z roku 1993 o potrebe rozšíriť NATO.

Asmus na stretnutí zdôraznil, že vstup do NATO nie je iba záležitosť Akčného plánu pre členstvo (Membership Action Plan – MAP) schváleného na washingtonskom samite NATO v apríli 1999. Odvolal sa na metaforu o prijímaní študentov a študentiek na Harvardskú univerzitu. Uchádzač či uchádzačka musí splniť všetky požadované štandardné formálne kritériá, musí mať vynikajúce akademické testy – to však ešte nezaručuje prijatie, „Harvard ho musí chcieť“.

V prípade NATO vláda USA za štandardné kritériá považovala známe princípy Williama Perryho, bývalého ministra obrany USA: demokratické inštitúcie, demokratické správanie, pokrok smerom k trhovej ekonomike, dobré vzťahy so susedmi, dobré zaobchádzanie s menšinami, interoperabilita s NATO a civilná kontrola ozbrojených síl. Rátalo sa s tým, že potrebné zmeny v legislatíve, reformy v armáde a pod. budú rozpracované v dokumente typu MAP. V prípade USA je však v prijímaní kľúčovou inštitúciou senát. V tomto smere neexistujú nijaké príkazy, neexistuje nijaká tvrdo nastolená stranícka línia ani u demokratov, ani u republikánov, ktorá by mohla donútiť 67 senátorov, potrebnú dvojtretinovú väčšinu, k určitému konaniu a zaručiť, že budú hlasovať za rozšírenie NATO o danú krajinu – „Senát sa v tomto ohľade nepodobá obvyklým európskym parlamentom,“ hovoril Asmus.

Môžeme vám dôverovať?

Senát sa podľa neho bude zaujímať najmenej o tri okruhy otázok. Prvý okruh sa týka toho, ako prispeje prijatie danej krajiny do NATO k zvýšeniu strategickej bezpečnosti členských krajín a k lepšiemu fungovaniu Aliancie. Je daná krajina ochotná a schopná plniť všetky súčasné i perspektívne záväzky vyplývajúce z členstva? Prečo je prijatie danej krajiny výhodné osobitne pre USA? V druhom okruhu sa otázky sústredia na to, ako sa daná krajina zachová v čase krízy – bude dôveryhodným a spoľahlivým spojencom pripraveným prinášať obete? Je záujem danej krajiny o členstvo trvalý a dlhodobý? Je tento záujem súčasťou programov rozhodujúcich politických reprezentácií? Do akej miery je vstup do NATO prijímaný verejnou mienkou? Má táto krajina podobné zásadné hodnoty ako Spojené štáty? Je táto krajina pre USA dôveryhodná z hľadiska jej vzťahu k iným štátom, osobitne k Rusku? Tretí okruh sa týka ľudských práv. Ako sa vedenie a väčšinová populácia danej krajiny správa k svojim menšinám? Akú má daná krajina bilanciu v oblasti dodržiavania ľudských práv, ako sa na ňu pozerá Helsinská komisia Kongresu USA? Ako sa krajina dokázala vyrovnať s dedičstvom holokaustu a s vlastnou minulosťou – počnúc reštitúciami židovského majetku cez morálno-finančné odškodnenie obetí, otvorenú diskusiu o pálčivých otázkach minulosti až po rozsiahlejšie národné vzdelávacie programy v tejto oblasti?

A napokon, konštatoval Asmus, pre každú krajinu je veľmi dôležité, aby tým, ktorí budú rozhodovať, teda senátorom, i tým, čo budú ovplyvňovať verejnú mienku, teda najmä médiám a think-tankom, ale aj širšej americkej verejnosti dokázala ponúknuť svoj vlastný presvedčivý „príbeh“. Poľsko ho malo – desaťročia boja za slobodu plus Solidarita. Český príbeh bol stelesnený v symboloch, aké predstavujú rok 1938, rok 1968, Charta 77 a osud Václava Havla. Maďarsko malo za sebou protikomunistickú revoltu v roku 1956. Ak chce Slovensko uspieť, musí si takisto nájsť zrozumiteľný „dobrý príbeh“ krajiny vzbudzujúcej sympatie, porozumenie a podporu. Uvedené okruhy problémov a odpovede na tieto otázky potom spolu utvárajú celkovú bilanciu danej krajiny. Je nerealistické očakávať, že pri ďalšom rozširovaní sa dá uspieť iba plnením niektorých kritérií a zároveň podstatným zanedbaním inej dôležitej oblasti. Ešte väčšmi ako pri prvej vlne rozširovania budú kandidátske krajiny hodnotené ako celok.

Posun vo vnímaní Slovenska v USA

V našej práci sme mali plnú podporu vedenia štátu, kľúčoví boli minister Kukan a premiér Dzurinda, integračné ambície podporoval aj prezident Schuster. Politické a ekonomické zmeny, reformy v armáde i v ďalších oblastiach predstavili vo Washingtone viacerí ministri i lídri parlamentu. Utvorila sa intenzívna komunikácia s diplomatmi, ktorí už dlhší čas pôsobili na dôležitých pozíciách v Európe a ktorých rola po voľbách 1998 ešte vzrástla.

Do Ameriky sme pozývali aj osobnosti z nepolitického prostredia – novinárov, študentov, občianskych aktivistov, umelcov, vedcov, sudcov, primátorov, sociológov –, ktoré svojim partnerom tlmočili dramatický vývoj na Slovensku, úspechy i problémy. Darilo sa nám postupne prekonávať negatívny obraz Slovenska.

Pri desiatom výročí novembrovej revolúcie v roku 1999 sme spolu s českým veľvyslanectvom zorganizovali vyše tridsať spoločných podujatí vo Washingtone a v New Yorku. Na rozdiel od Juhoslávie sme mohli ukázať príklad krajín, ktoré si napriek rozdeleniu navzájom pomáhajú. Solídny ohlas mala aj debata k 10. výročiu Nežnej revolúcie, ktorá sa konala priamo v budove senátu. Pozdravili ju prezidenti Clinton, Havel i Schuster, prišlo na ňu aj niekoľko senátorov vrátane Joea Bidena. Koncom apríla 2000 sme v Bratislave usporiadali medzinárodnú konferenciu, na ktorej Bruce Jackson predstavil myšlienku big bangu – veľkého tresku, rozšírenia NATO o viaceré postkomunistické štáty, nie iba o dva či tri. Jackson bol predsedom vplyvného nadstraníckeho Amerického výboru pre NATO, ktorý sa usiloval odstaviť izolacionistov v oboch politických stranách.

Ešte významnejšia bola konferencia, ktorá sa za účasti deviatich premiérov kandidátskych krajín konala v máji 2001 v Bratislave. So zásadným prejavom na nej vystúpil Václav Havel. Apeloval v ňom nielen na prijatie Slovenska i baltských štátov, ale vyslovil aj presvedčenie, že Rusko si musí ujasniť, kde sa začína a končí, kde sú jeho hranice. Jeho prejav vtedy bohato citovali svetové médiá.

Otázniky

To všetko však nestačilo. Úspech bolo potrebné dosiahnuť aj, vlastne predovšetkým, doma. Predvolebná klíma v druhej polovici volebného obdobia bola poznamenaná nespokojnosťou občanov s tým, čo sa vládnej koalícii podarilo dosiahnuť, osobitne v sociálno-ekonomickej oblasti, ale aj v oblasti korupcie a morálky. Dôvera k vláde spadla na úroveň 20 – 25 percent. Preferencie vládnych strán klesali, objavili sa vnútrokoaličné konflikty. Naproti tomu si Mečiarovo HZDS udržiavalo podporu na úrovni okolo 25 percent a popularita novozaloženej strany Smer Roberta Fica sa pohybovala medzi 13 a 18 percentami.

V takejto situácii začalo HZDS deklarovať, že vstup do NATO je „národnoštátnym záujmom“, čím chcelo pripraviť politických predstaviteľov Západu i tamojšiu verejnú mienku na alternatívu, že by mohlo byť dôveryhodným partnerom. To však narazilo na zásadný odpor: vysokí predstavitelia NATO a EÚ dávali v početných vyhláseniach jednoznačne najavo, že s Mečiarom vo vláde Slovensko pozvánku nedostane. Ich varovania boli založené na negatívnej skúsenosti z rokov 1994 – 1998. Upozorňovali sme na to aj v našich depešiach domov. „Zo strany našich partnertov,“ písali sme na jeseň 2001, „sa zvyšuje počet otázok spochybňujúcich ich pevné presvedčenie o zaručene pozitívnom vývoji v SR v období do samitu NATO i po ňom. Najväčšie obavy vzbudzujú budúce voľby. Partneri neskrývane vyslovujú otázniky nad situáciou po voľbách. Ide pritom práve o tých partnerov, ktorí sú silnými zástancami Slovenska, stavili svoj politický kapitál na našu podporu a budú pre prezidenta pripravovať podklady a odporúčania pre rozhodovanie. Znepokojujúce analýzy jednoznačne odmietajú možnosť slovenského vstupu do NATO v prípade akéhokoľvek návratu V. Mečiara do vlády“.

Voľby napokon našťastie dopadli inak, Slovensko si účasť v NATO i v EÚ vybojovalo.

Druhé kolo prezidentských volieb

Prenesme sa teraz do súčasnosti. Kandidát Pellegrini hľadá podporu u voličov politika, ktorý (na rozdiel od Vladimíra Mečiara v rokoch 2000 – 2002) o Európskej únii a NATO tvrdí, že „s najväčšou pravdepodobnosťou neprežijú dva roky”. Ktorý obhajuje vraždenie nevinných ľudí a civilistov a perfídne argumentuje, že ruský útok na Ukrajinu nemôže byť považovaný za agresiu, keďže o tom nerozhodla Bezpečnostná rada OSN.

Ak naši západní partneri napriek jeho vyhláseniam neuverili pred vyše 20 rokmi Mečiarovi, ako by sa pozerali na politika, ktorý chce ťažiť z hlasov pre takého odporcu Aliancie a potenciálneho kolaboranta s Ruskom, akým je Štefan Harabin?

Nejde o to, či sa to Pellegrinimu podarí – dúfajme, že nie. Ale je namieste si položiť otázku, či by tým neohrozil naše bezpečnostné záujmy. Slovensko, v ktorom by prezidentské kreslo obsadil politik s podporou hlasov pre otvorene proruského, protieurópskeho a homofóbneho kandidáta, by v zásadnom civilizačnom spore medzi Západom a Východom ostalo oslabené a dôvera voči nemu by sa v kruhoch NATO a EÚ ešte väčšmi naštrbila.

Chceme to?