Wim Wenders: Jediným liekom na osamelosť je vedieť dobre žiť sám so sebou

Vlani na festivale v Cannes predstavil dva celovečerné filmy. Veľkolepý 3D dokument Anselm, portrét jedného z komerčne najúspešnejších nemeckých umelcov Anselma Kiefera, ktorý je doma zároveň najviac zatracovaný.

V hlavnej súťaži Cannes potom uviedol intímny hraný film Dokonalé dni. Ten sa dočkal nadšených reakcií kritikov aj obecenstva po celom svete, Japonci ho vyslali do súťaže o Oscary pre najlepší zahraničný film a v tejto kategórii nakoniec získal aj nomináciu. Oba filmy sú zdanlivo z úplne odlišných pólov, ale jedno majú spoločné: režisérovo hľadanie spôsobu, ako žiť.

Dnes 78-ročný Wim Wenders má za sebou tri oscarové nominácie a získal niekoľko Zlatých paliem z Cannes aj ďalšie ocenenia z Berlinale či Benátok. Dokonalé dni sú už jeho 23. celovečerným filmom. Tvorivý zápal a tempo by mu mohli mnohí závidieť.

Podľa vlastných slov však pristupoval k tomuto dielu s určitým záväzkom – chcel, aby bol jeho prvý hraný film po pandémii dôležitý a zaoberal sa tým, ako pristupovať k životu s otvorenou mysľou a s poučením z tragickej skúsenosti pandémie. Ako sa nevracať späť do zabehnutých koľají.

V Japonsku natočil už niekoľko filmov a má k nemu vrelý vzťah. Tvrdí, že je síce nemeckým režisérom, ale s japonskou dušou. V novom filme rozpráva o skromnom upratovačovi toaliet, ktorý svojím životným rituálom a prístupom k ľuďom aj prírode napĺňa to, čo napovedá názov filmu – že život sa dá žiť dokonale v úplnej jednoduchosti.

Rozprávali sme sa vlani v septembri na medzinárodnom festivale v Toronte.

V rozhovore sa dočítate:

• za aký čas vznikol scenár Dokonalých dní;
• čo nás naučila pandémia a prečo osamelosť nemusí byť negatívna;
• prečo pomenoval svoj film podľa piesne Lou Reeda;
• ako vyberal knihy, ktoré jeho hrdina vo filme číta;
• prečo obsadil do úlohy človeka bez domova tanečníka Mina Tanaku.

Natočili ste štýlom úplne japonský film. Hlavnou postavou je muž, ktorý žije ako budhistický mních so všetkými svojimi rituálmi a v službe ostatným ľuďom. Teší sa z krásy prírody a ľudí, akékoľvek napätie dokáže rozptýliť úsmevom alebo svojou veľkorysosťou. Jednu poctu Ozuovi ste už v Tokiu natočili vo forme filmovej eseje Tokyo-Ga. Čo viedlo producenta Kódžiho Janaia k tomu, aby vás oslovil s týmto projektom?

Kódži Janai ma pozval, aby som sa pozrel na architektonický program Tokijskej toalety, čo je krásna verejná inštitúcia zrealizovaná pri príležitosti olympijských hier 2020 ako darček mesta Tokio olympijským hrám a všetkým návštevníkom. Hry sa však nekonali a návštevníci neprišli, pretože bol lockdown. Keď sa nakoniec olympijské hry konali v roku 2021, bolo to stále ešte prázdne mesto. Nikto nedorazil.

Najskôr Janai oslovil Takumu Takasakiho, ktorý je tvorivý a skvele píše, či by nemal nejaký nápad. On povedal: „Poznám jedného človeka, ktorý sa veľmi zaujíma o architektúru a miluje Tokio, možno mu niečo napadne.“

Dostal som teda pozvanie do Tokia, aby som zistil, či by ma tie miesta inšpirovali. Spočiatku išlo skôr o architektúru a niektorých z architektov som dokonca poznal, pretože sme spolupracovali na iných projektoch. S Tadao Andom sme dobrí priatelia. Za Japonskom sa mi cnelo, obvykle som tam cestoval každý rok, ale vtedy som mal niekoľkoročnú pauzu, takže som tam išiel rád.

Počas strihania dokumentu Anselm som mal voľný týždeň, a tak som sa vydal do Tokia pozrieť sa na tie krásne svätyne hygieny v nádherných malých parkoch. Boli prekrásne, ale neinšpirovali ma na nakrútenie filmu. Nechcel som urobiť ani fotoknihu, čo bola druhá možnosť.

Zhodou okolností to však bolo v čase, keď sa ľudia v Tokiu vrátili z najdlhšieho lockdownu v histórii – bol oveľa, oveľa dlhší ako v ktoromkoľvek meste v Európe. Bolo veľmi sympatické, s akou radosťou sa znova zmocnili svojho mesta, ale aj to, ako civilizovane a láskavo to urobili.

Keď sa skončil lockdown, u nás v Berlíne – ale videl som to aj v Londýne a v Paríži – boli parky v momente spustošené. Z malého parku, pri ktorom bývam, bola po týždni skládka a zostal úplne zničený: ľudia sa jednoducho od radosti zbláznili.

Aj v Japonsku boli nadšení. Napriek tomu po oslave