Označovali ich za šváby, ktoré treba vyhubiť. Prečo je dehumanizácia predohrou k fyzickému násiliu?
Keď spoločenská autorita – napríklad politici – otvorene označuje nejakú skupinu za príťaž spoločnosti, za škodcov, parazitov či švábov alebo zradcov, obvykle nezostáva pri slovných útokoch a nasleduje násilie rôzneho druhu, vraví psychologička.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Pred 30 rokmi, 7. apríla 1994, sa začala rwandská genocída. Za zhruba 100 dní tam etnická skupina Hutuov vyvraždila odhadom 800-tisíc Tutsiov.
Prinajmenšom 200-tisíc žien bolo znásilnených.
Svet šokovala najmä miera krutosti. Nevraždila len vyzbrojená milícia, ale aj bežní ľudia. Sused suseda. „Spolu sme pili, jeho dobytok sa pásol na mojom pozemku. Bol ako môj príbuzný,“ povedal neskôr jeden z vrahov. Svojho priateľa zabil.
„Aj človek, s ktorým ste sa delili o jedlo alebo ste s ním spali, vás môže bez problémov zabiť. Najbližší sused vás môže zabiť zubami: to som sa naučila od genocídy a moje oči sa na svet už nepozerajú rovnako,“ povedala preživšia obeť.
Prečo sa dobrí ľudia zmenia na tyranov a vrahov? A ako k tomu prispieva dehumanizácia obete?
O pôvode zla. Evolučný výklad násilia a vojen
Kedy zlyháva morálny maják
Ubližovať druhému tvárou v tvár nám robí zle, ak nie sme sadisti. Napríklad Samuel L. A. Marshall, ktorý pracoval v americkej armáde ako historik druhej svetovej vojny, zistil, že iba 20 percent amerických vojakov strelilo do nepriateľa, a to aj vtedy, keď boli pod paľbou.
Prečo také „nízke“ čísla?
