Denník N

Slovák žijúci v Rusku: Telku nesledujem, je tam samá propaganda, že za všetko môže Európa

Slovák žijúci v Rusku Patrik Kušnír. Foto – archív P. K.
Slovák žijúci v Rusku Patrik Kušnír. Foto – archív P. K.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Jedným z najväčších problémov Slovenska je, že mnohí kvalifikovaní, vzdelaní a produktívni ľudia odchádzajú. V seriáli Odliate mozgy vám každý pondelok prinesieme rozhovory so Slovenkami a Slovákmi, ktorí žijú v zahraničí. Prečo odišli, čo im na Slovensku chýbalo alebo prekážalo? Ako sa im v novej krajine žije? Rozmýšľajú nad návratom? Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Odliate mozgy.

Podľa odborných odhadov žije v zahraničí 1,2 milióna Slovákov, pričom väčšina odchádza na Západ. Len 350 ľudí sa vybralo do Ruska. Patrik Kušnír je jedným z nich.

Počas štúdia farmácie sa začal učiť po rusky. Na Východe si chcel nájsť aj priateľku, pretože tamojšie dievčatá sa mu zdajú „milé, starostlivé, prirodzene ženské“. Podarilo sa mu to na ruskej zoznamke Rusdate, „na ktorej Rusky hľadajú Rusov žijúcich v zahraničí alebo cudzincov, ktorí zase hľadajú Rusky“.

Napokon si v Rusku našiel aj prácu, hoci to pre cudzincov nie je jednoduché, a s priateľkou, teraz už manželkou pochádzajúcou z Moskovskej oblasti sa v júni presťahovali do Soči.

O politike sa v Rusku s nikým nerozpráva, vedúci v práci mu na rovinu povedal, že je to zakázané. Rusi sú však k nemu podľa jeho slov srdeční a priateľskí aj napriek tomu, že prišiel z krajiny, ktorú má Kremeľ na zozname nepriateľov. Slováci podľa neho milí nie sú.

„Keď niekomu poviem, že žijem v Rusku, drvivá väčšina ľudí mi hovorí, že som kolaborant, nepriateľ Slovenska, ako si dovoľujem žiť v Rusku a mať manželku Rusku. My žijeme v slobodnej spoločnosti, každý si môže žiť, kde chce, podporovať, čo chce, ak dodržiava zákony,“ hovorí.

Na poznámku, že Rusko nie je slobodná a demokratická krajina, reaguje, že si nemyslí, že žije v neslobodnej spoločnosti bez plurality názorov. „Môžete mať svoj názor, ale načo ho budete všetkým rozprávať?“ hovorí o krajine, kde režim zakročil proti nezávislým médiám, mimovládnym organizáciám aj opozičným predstaviteľom. Len vo februári vo väzení zomrel najznámejší z nich Alexej Navaľnyj.

Okrem toho Rusko v roku 2014 ilegálne anektovalo Krym a vedie agresívnu vojnu voči svojmu susedovi.

V rozhovore veľmi nerozoberáme politiku, pretože nás vopred upozornil, že sa k tejto téme vyjadrovať nechce, ale dodal, že je proti ruskej vojne na Ukrajine.

Patrik Kušnír v rozhovore hovorí o tom:

  • ako si v Rusku hľadal prácu, aká tam je byrokracia a či sa z platu dá dôstojne žiť;
  • ako Rusi reagujú, keď povie, že je zo Slovenska, a či poznajú premiéra Fica;
  • že aj Rusi chcú, aby sa čo najskôr skončila vojna, lebo tam umiera veľa ruských mužov, ale nechcú ju prehrať, lebo sú veľkí patrioti;
  • že sú hrdí na svoju krajinu a kultúru, no muži ženám nedarujú knihy, ale niečo drahé;
  • že v Rusku sa o politike nehovorí, názory sa nevyjadrujú.

Odkiaľ ste a ako sa váš ruský príbeh začal?

Som z východného Slovenska, z dedinky Sačurov neďaleko Vranova nad Topľou. Vychodil som chemickú priemyslovku v Humennom a môj sen bol študovať farmáciu. V Česku v tom čase brali bez prijímačiek, tak som išiel študovať do Hradca Králové.

Vo voľnom čase ma veľmi bavilo učiť sa cudzie jazyky. Učil som sa angličtinu a trochu nemčinu, ale nemčina sa mi prestala páčiť. V tom čase som mal spolubývajúceho z Kazachstanu, ktorý hovoril po anglicky, kazašsky a rusky.

Mne sa ruština vždy páčila, tak som si povedal, že sa ten jazyk naučím. Začal som si teda aj hľadať kamarátov z Ukrajiny a Ruska a aj cestovať. Dokončil som školu, a hoci sa mi v Česku páčilo, bolo na mňa až príliš liberálne, tak som si doktorát z farmakológie išiel robiť do Martina.

Našiel som si priateľku Ukrajinku a precestoval som s ňou celú Ukrajinu. Bola z Luhanska, takže som ten región mal možnosť vidieť v čase vojny na Donbase, ešte pred inváziou z februára 2022.

Ako ste vnímali vojnu na Donbase a ako ju vnímala vaša bývalá priateľka?

Bývalá priateľka bola rusky hovoriaca, ale nenávidela Rusov, pretože to, čo videla v Luhansku a čo si prežili, bolo strašné. Jej mama tam bývala sama, lebo priateľka sa presťahovala do Užhorodu, kde sme sa stretávali.

Ja som na Donbas prvýkrát išiel v roku 2018, teda v čase, keď už boli Luhanská oblasť a Donecká oblasť obsadené separatistami. Išli sme na týždeň navštíviť priateľkinho dedka, ktorý býval v mestečku Hirske neďaleko Lysyčanska v Sjevjerodoneckom okrese. Cestovali sme tam 32 hodín vlakom cez celú Ukrajinu, prišli sme asi o štvrtej ráno, dedko nás čakal vo svojom žigulíku. Prešli sme pár blokpostov, kde boli vojaci a zábrany, ukázali sme pasy a išli sme ďalej.

Čakal som, že po meste budú behať vojaci a bude sa tam strieľať, ale bolo to tak, že sa ostreľovali niekde v poli a do mesta nič neprišlo. Väčšinou to išlo z ukrajinsky kontrolovanej strany na tú, ktorú kontrolovali separatisti, takže doma to brali tak, že „ide to od nás, všetko v poriadku“. Raz to prišlo od nich k nám, a vtedy sa normálne zem zatriasla. Vyšiel som von z bytovky a deti hrali na ulici futbal. Raketa buchla neďaleko, zem sa zatriasla, a deti len zhodnotili, že zase nás bombardujú, a hrali ďalej, ako keby sa nič výnimočné nedialo. S priateľkou sme sa išli prejsť a dedko nám povedal, aby sme išli len po ulici, lebo inde môžu byť míny.

V roku 2019 sme sa rozišli, v tom čase som bol na stáži v Moskve. Moskva bola môj sen.

Prečo bola Moskva vaším vysnívaným mestom? A odkedy?

Odvtedy, ako som sa začal učiť ruštinu. Keď sa začnete učiť nejaký jazyk, tak chcete ísť do tej krajiny a spoznať miestnych ľudí. Chcel som spoznať ruskú kultúru, veľa som o Rusku čítal v našich klasických médiách, aj v tých proruských. Nie som ani na jednej, ani na druhej strane. Pre mňa bol hlavný cieľ spoznať Rusko vlastnými očami a cez svoje skúsenosti. Bol to môj sen, lebo je to veľké mesto, je tam veľa možností, sú tam vyššie platy a chcel som vidieť reálne Rusko.

Rusko očami Slováka Patrika Kušníra, žijúceho v Soči. Foto – archív P. K.

Ako to dopadlo? Páčilo sa vám tam?

Áno. Keď som tam prišiel prvýkrát po škole v roku 2017, bol som tam ako turista. Bol som v eufórii, aké to je obrovské mesto, koľko je tam ľudí, je tam metro. Nebol som zvyknutý na veľké mestá, bol som párkrát v Kyjive, čo je o čosi menšie mesto. V Moskve sa mi veľmi páčilo, že tam všetko išlo rýchlo, bolo to extrémne energické a rýchle mesto. Ľudia sa neustále ponáhľajú. Ponáhľajú sa do práce, na metro, z metra na vlak, počas špičky je metro preplnené. Je to také obrovské mravenisko ľudí. Fascinovalo ma, ako tam všetko fungovalo a že tam bolo veľa možností.

V tom čase som chodil tancovať salsu a párty tam boli lepšie. Páčilo sa mi tam, a keďže som si chcel vyskúšať život vo veľkomeste, o rok som tam išiel zase, aby som si vybavil dokumenty. Chcel som v Rusku pracovať ako farmaceut. Podarilo sa mi niečo vybaviť, ale, bohužiaľ, potom mi povedali, že by som musel ešte v Rusku dva roky študovať, aby som sa stal farmaceutom. Povedal som si, že vzhľadom na miestne platy sa to asi veľmi nevyplatí, tak som hľadal iné cesty.

Tam ste sa zoznámili so súčasnou priateľkou, teda už s manželkou?

To bolo trochu inak. S Ukrajinkou sme sa rozišli, ale mne sa veľmi páčil vzťah s dievčaťom z Východu. Ony sú milé, starostlivé, prirodzene ženské a povedal som si, že si budem hľadať dievča s podobnými hodnotami. Podarilo sa mi to na

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Odliate mozgy

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie