Za úzkosťami bývajú nenaplnené potreby. Nechceme byť za sebcov, aj keď sme nešťastní, hovoria psychológovia Ashford a Miler (+ video)
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Terapia slovom je séria rozhovorov, v ktorých sa redaktorka Denníka N Iveta Tanoczká rozpráva s odborníkmi a odborníčkami na duševné zdravie o emóciách, pocitoch a psychických problémoch, ale tiež o partnerských vzťahoch, rodičovstve a výchove. V textovej a podcastovej podobe rozhovory vychádzajú každý piatok. Ako podcast ich môžete počúvať kdekoľvek počúvate svoje podcasty v kanáli V redakcii. Rozhovory si môžete pozrieť aj ako video na Youtube kanáli Denníka N.
Väčšine z nás je cudzie hovoriť o svojich pocitoch a potrebách. „Keď sa klientov pýtam, čo cítia v tele, pre niektorých je to prekvapivé a pýtajú sa: Kde? Ich kontakt so samými sebou je veľmi malý,“ hovorí psychologička Jana Ashford.
Neuchopiteľná úzkosť sa pritom prejavuje nielen nepríjemnými pocitmi, ale občas aj výraznými fyzickými prejavmi. „Kardiológ povie, že nie je dôvod, aby mal človek vysoký krvný tlak, no on má reálne ťažkosti,“ vysvetľuje psychológ Martin Miler a upozorňuje, že dlhodobo neriešená úzkosť sa môže pretaviť do panických atakov aj do problémov so žalúdkom.
Podľa Jany Ashford a Martina Milera pribúda detí i dospelých, ktorí trpia sociálnymi úzkosťami, strachom z budúcnosti či úzkosťami z politickej situácie. Za potláčaním úzkostí a nerešpektovaním vlastných pocitov a potrieb často stojí generácie nemenná výchova: „Myslím si, že je to do určitej miery také naše slovenské. Len v žiadnom prípade nebyť za sebca, byť veľmi altruistický. Ale to, akým spôsobom to robíme, k tomuto cieľu nevedie,“ vysvetľuje Jana Ashford.
V dvojrozhovore s Janou Ashford a Martinom Milerom rozoberáme aj to:
- prečo dnes zažíva úzkosti viac detí a dospelých ako v minulosti;
- ako pracovať s úzkosťami z politickej situácie;
- čo znamená, že je úzkosť dedične podmienená;
- prečo by sme úzkosť nemali chcieť úplne vypnúť;
- v čom sa líši altruistická výchova od nerešpektovania vlastných potrieb;
- aké techniky naozaj fungujú na zvládanie úzkosti.
Úzkosť je predmetom mnohých otázok, ktoré prichádzajú do Psychologickej poradne Denníka N. S čím to podľa vás súvisí? Je dnes úzkosti viac alebo je to niečo, s čím si mnohí nedokážu poradiť sami, a preto sa na úzkosti pýtajú?
J. Ashford: V poslednom období vidíme nárast úzkostných ťažkostí. Úzkosti vždy boli, sú a budú, ale mám pocit, že v posledných rokoch vidíme čoraz viac úzkostí u detí, aj u dospelých. A s čím to súvisí? Myslím si, že je v tom veľmi veľa faktorov. Úzkosť je určitým spôsobom dedične podmienená, takže sa bude vyskytovať vždy. Momentálne zohrávajú rolu rôzne faktory od sociálnych, spoločenských cez ekonomické. U detí aj sociálne siete či tlak na výkon. Myslím, že je teraz veľa dôvodov, prečo sú ľudia úzkostnejší, ako boli predtým.
M. Miler: Vidím to podobne. Úzkosti tu asi vždy boli aj tu vždy budú. Zároveň vieme, že istá zložka našej evolučnej výbavy je, že sa obávame a uvedomujeme si riziká. To nám pomohlo prežiť. Väčšinou prežili tí, ktorí túto výbavu mali. Sú rôzne pohľady na to, ako sa úzkosť objavuje v našom pohľade na budúcnosť, a na to, čo bude ďalej. Niežeby sme niekedy predtým vedeli, čo nás čaká, ale čím bola v minulosti spoločnosť štruktúrovanejšia alebo jasnejšie uchopiteľná, veci, ktoré nás čakali, pre nás neboli až také náročné na zvládnutie. No dnes je sociálnych, technologických a akýchkoľvek iných zmien tak veľa, že dá sa predpokladať, že aj množstvo úzkostí bude narastať.
Video: Za úzkosťami bývajú nenaplnené potreby. Nechceme byť za sebcov, aj keď sme nešťastní, hovoria psychológovia Ashford a Miler (Iveta Tanoczká, Martina Koník)
Psychológovia a psychiatri upozorňujú, že so svojimi klientmi čoraz častejšie preberajú aj aktuálnu spoločenskú situáciu. Môže aj tá prispievať k nárastu úzkostí?
J. Ashford: Určite áno. Stretávame sa s tým aj my. Nevybavujem si nikoho, u koho by to bola hlavná téma, ale mám pocit, že sa hádam všetci moji dospelí klienti v nejakom bode dotkli aj toho, že majú obavy alebo úzkosti z aktuálnej spoločenskej situácie. Určite je to niečo, čo ľudia riešia a čo ovplyvňuje, ako sa cítia.
M. Miler: Mám to v mojej praxi veľmi podobne. Znova to súvisí s tým, že ľudia akoby nevedeli, čo ich čaká. Zároveň je to dobrý materiál na to, aby sme sa naučili svoje obavy spracovávať. Aj napriek úzkostiam totiž ľudia musia fungovať a nejako žiť. Úzkosť nás zároveň upozorňuje na to, že možno niečo nie je úplne optimálne v našom živote alebo v sociálnom kontexte.
Tiež závisí od toho, nakoľko sú veci v kontexte, v ktorom sa pohybujem, významné. Máme neskutočne veľa informácií, ktoré sa nám len veľmi ťažko kategorizujú a nie ešte vyhodnocujú. V tom je rozmer hľadania, čo všetko nechám pustiť do seba a vplývať na seba natoľko, že zažívam úzkosti v súvislosti s vecami, ktoré vôbec neviem ovplyvniť a absolútne nad nimi nemám kompetenciu. To sú úzkosti, ktoré sú zbytočné alebo nadbytočné, lebo ide o niečo, čo vlastne nie je ani téma, ktorú viem spracovať.
Je úzkostí viac aj ako v nedávnej minulosti? Hovoria ľudia o úzkostiach zo spoločenskej situácie, ktorú nevedia ovplyvniť väčšmi ako napríklad pred piatimi rokmi?
M. Miler: Asi je toho viac, pretože treba povedať, že aj tá spoločenská situácia je iná. Teraz nemyslím len našu aktuálnu spoločenskú situáciu, ale aj celosvetovú. V mnohom k tomu prispela aj pandémia. Keby sme citovali Taleba (Nassim Nicholas Taleb, autor knihy Čierna labuť: Následky vysoko nepravdepodobných udalostí – pozn. redakcie), stretli sme sa s čiernou labuťou.
