Atentát na pápeža Jána Pavla II: „Jedna ruka strieľala a druhá viedla guľku“

Bola streda 13. máj 1981 a na Námestí svätého Petra v Ríme sa opäť zišli tisíce pútnikov. Pápež Ján Pavol II. prišiel medzi nich vo svojom nekrytom papamobile značky Fiat a srdečne zdraví ľudí. Niekoľko sekúnd potom čo požehnal malej dievčine na neho spustí streľbu niekto z davu.

Pápež bol dvakrát zasiahnutý, dav zachváti panika a hrôza z toho, že niekto chcel siahnuť obľúbenému pontifikovi na život. Strelcom bol 23-ročný mladík z Turecka. Volal sa Mehmet Ali Ağca.

Aké však boli motívy mladého muža na pápežovu vraždu? Odpovede sú nejasné a pozadie atentátu zahalené rúškom tajomstva.

Cesta k atentátu 

Podozrenia o tom, kto bol v pozadí začali padať hneď na najvyššie miesta v Kremli. Pápež Ján Pavol II. bol totiž kritikom komunizmu a pochádzal z Poľska, kde na sile naberalo odborové hnutie Solidarita. Poľsko síce bolo v rukách komunistov, no Poliaci sa s tým nikdy nezmierili a kládli odpor.

Sovietske vedenie na čele s Leonidom Brežnevom to natoľko znepokojovalo, že vojenská invázia do Poľska bola na spadnutie. Mal sa opakovať rovnaký scenár „bratskej pomoci“ ako tomu bolo v prípade Maďarska z roku 1956 alebo Československa z roku 1968.

Vždy, keď hrozila liberalizácia a demokratizácia, zasiahol Sovietsky zväz na záchranu socialistického zriadenia. V skutočnosti to však nebolo nič iné ako snaha udržať moc pre kremeľských mocipánov. Ak by totiž jeden kamienok vypadol, tak by sa celý komunistický monolit zrútil. Preto bolo potrebné udržať tento systém za každú cenu a aj za cenu vojenskej agresie a brutálneho násilia.

Kritika bola pre Kremeľ neprijateľná a odporcov sa zbavovali často rafinovaným spôsobom. Napríklad v septembri 1978 bol v Londýne otrávený bulharský disident Georgi Markov. Atentát spáchali pravdepodobne bulharské tajné služby v spolupráci so sovietskou KGB.

Ján Pavol II. (občianskym menom Karol Wojtyla) sa narodil v roku 1920 v poľskom mestečku Wadowice. Ján Pavol II. prežil druhú svetovú vojnu, totalitné režimy fašizmu a komunizmu. No stúpal aj v cirkevných kruhoch – v roku 1946 bol vysvätený za kňaza, v roku 1958 za biskupa a napokon v roku 1967 ho vtedajší pápež Pavol VI. vymenoval za kardinála.

V roku 1978 po nečakanej smrti Jána Pavla I., ktorý bol pápežom iba 33 dní, bol za pápeža zvolený poľský kardinál Wojtyla. Jeho zvolenie bolo pre komunistov z východného bloku ako facka. Jeden z poľských komunistických predákov, Stanislaw Kania po tom, čo sa dopočul o správe o zvolení Wojtylu údajne zhrozene zvolal: „Svätá Matka Božia!“

Šéf KGB Jurij Andropov už medzitým spriadal sprisahanecké teórie o tom, že za zvolením nového pápeža z Poľska sú Američania a Nemci pod taktovkou Zbigniewa Brzezinského, poradcu amerického prezidenta Jimmyho Cartera. Podľa Andropova mal v tom prsty aj americký kardinál a arcibiskup z Philadelphie John Krol, ktorý mal poľské korene.

Pre Kremeľ bola problematická už len pápežová rétorika o ľudských právach a náboženskej slobode. Andropov sa vyjadril, že „Wojtyla je náš nepriateľ a to kvôli svojim mimoriadnym schopnostiam a zmyslu pre humor.“ Skratka, nový pápež bol pre komunistov nepohodlnou osobou. Na prvý pohľad sa tak zdalo, že za vraždou stojí Sovietsky zväz.

„Pápež je mŕtvy!“

Mehmet Ali Ağca sa narodil v roku 1958 a už ako tínedžer bol pekný kvietok. Bol členom rôznych pouličných gangov a v podstate sa stal teroristom na plný úväzok. Jeho materskou teroristickou organizáciou boli Siví vlci. Vo februári 1979 zavraždil tureckého ľavicového novinára Abdiho İpekçiho. Na muške mal čoskoro pápeža Jána Pavla II.

V novembri 1979 pápež pricestoval do Turecka, no Ağca sa už predtým vyhrážal, že na neho zaútočí. Pápežovi sa nič nestalo a pastoračná cesta v Turecku prebehla v poriadku. No čoskoro sa začal pripravovať atentát na pápeža priamo v srdci Ríma.

Ağca pricestoval do Ríma 10. mája 1981 vlakom z Milána a ubytoval sa neďaleko Námestia svätého Petra, kde skúmal prístupové a únikové cesty. Ağcovi mal pomáhať aj ďalší strelec, ktorý by odpálil bombu v dave, spôsobil by tým paniku a mohli by ujsť na bulharské veľvyslanectvo. Ağca neskôr vysvetľoval, že mal troch komplicov – jeden Turek a dvaja Bulhari. Celej operácii mal veliť Zilo Vassilev, bulharský vojenský atašé v Taliansku.

13. mája 1981 počas generálnej audiencie sa pápež priviezol na papamobile a zdravil ľudí. O 17:17 z davu na neho vystrelil celkom štyrikrát Ağca. Pápeža zasiahol do brucha a do ruky, pričom zranené boli ďalšie dve ženy. Ján Pavol II. bol okamžite prevezený do rímskej nemocnice Gemelli vzdialenej niekoľko kilometrov od miesta atentátu.

Pápežov pobočník a svedok atentátu Stanislav Dziwisz, neskorší kardinál, spomínal na dramatickú cestu sanitkou do nemocnice: „Svätý Otec bol v záchranke stále pri vedomí, ticho sa modlil a ešte cestou do nemocnice odpustil atentátnikovi.“

Dziwisz, ktorý už pápežovi udelil pomazanie chorým, dodal, že naliehal na personál nemocnice, aby ho odviezli okamžite na najbližšiu operačnú sálu, nie na 10. poschodie nemocnice, kde mal pápež pripravenú izbu. To už pápež stratil vedomie.

Spravodajský kanál France24 približuje spomienku na to, čo sa medzitým dialo na Námestí svätého Petra: „Atmosféra bola neskutočná, zhromaždenie veriacich na námestí opakovalo modlitby, ktoré zneli z reproduktorov a nad hlavami im leteli policajné helikoptéry. Jedna zo žien v dave hystericky vykríkla slová, ktorých sa všetci najviac báli: Pápež je mŕtvy!“

Zázrak a odpustenie

Svätý otec síce stratil veľké množstvo krvi, no guľky nezasiahli dôležité životné orgány a po piatich hodinách operácie mu lekári zachránili život.

Prežili aj dve ženy, ktoré boli tiež postrelené. John O´Sullivan v knihe Prezident, pápež a premiérka opisuje obrovské šťastie, ktoré mal pápež: „Agcova guľka v tele minula brušnú tepnu, miechu aj všetky dôležité nervové spojenia. Bolo to o milimeter alebo dva.“

Sullivan pokračuje, že „guľku možno z pôvodného smeru odchýlil pápežov prst (ktorý bol zlomený), takže netrafila životne dôležité orgány, ktoré by inak poškodila. Dôsledkom odchýlenia guľky bolo to, že pápež mebol zabitý na mieste, nevykrvácal v sanitke a neochrnul – čo by sa všetko mohlo stať, keby guľka letela len o trochu iným smerom.“

Atentátnik Ağca sa snažil utiecť z miesta činu, no okoloidúci mu v tom zabránili. Bol zatknutý a súd ho v júli 1981 odsúdil na doživotie. Ján Pavol II. sa napokon uzdravil zo zranení a využil aj túto príležitosť na to, aby svedčil o odpustení a láske. „Ako by sme mohli predstúpiť pred Boha Otca, keď by sme si predtým navzájom neodpustili?“ pýtal sa pápež. Na Vianoce roku 1983 pápež navštívil Ağcu v rímskom väzení Rebibbia.

Pápež uviedol, že  „hovoril som s ním ako s bratom, ktorému som odpustil a ktorý sa teší mojej dôvere. To, čo sme si povedali, je tajomstvo medzi ním a mnou,“ uviedol Ján Pavol II.

„Jasne som si uvedomil jednu vec: Ali Ağca bol traumatizovaný nie tým, že na mňa vystrelil, ale tým, že sa jemu, ktorý sa považoval za neomylného zabijaka, nepodarilo ma zabiť. Verte mi, že práve to ho rozrušilo; musel priznať, že niekto alebo niečo pokazilo jeho výstrel,“ poznamenal Ján Pavol II.

Samotný Ağca priznal, že ho pred streľbou vyrušilo to, že pápež mal krátko predtým v náručí malé dieťa, ktoré nechcel ohroziť. Ján Pavol II. však v celej udalosti videl aj nadprirodzený rozmer. Zvykol hovoriť, že „jedna ruka strieľala a druhá viedla guľku.“

Atentát sa totiž odohral na výročie zjavenia Panny Márie vo Fatime (13. máj 1917). Rok po atentáte pápež odcestoval do Fatimy, aby sa poďakoval Panne Márii za záchranu života. Jedna z guliek, ktorá ho zasiahla bola vložená do koruny sochy fatimskej Panny Márie.

Málo známym faktom je to, že práve tu sa odohral ďalší pokus o zabitie pápeža. 12. mája 1982 na neho zaútočil s bajonetom Juan María Fernández y Krohn, fanatický kňaz, ktorý bol odporcom reforiem II: vatikánskeho koncilu. Pápeža zranil na ruke, no ochranke sa podarilo útočníka zvaliť na zem a zabrániť ďalším útokom. Krohn považoval Jána Pavla II. za agenta, ktorý do katolíckej cirkvi infiltroval, aby ju zničil.

Motivácia tureckého atentátnika

Motívy španielskeho kňaza boli celkom jasné, no jednoznačné to nebolo v prípade Mehmeta Aliho Agcu. Pozadie atentátu z roku 1981 tak pripomína detektívku. Konal sám? Alebo si ho niekto najal? A ak áno tak kto? To je však nie je úplne známe ani po tak dlhej dobe.

Už krátko po atentáte sa objavili teórie o tom, že atentát na pápeža nariadila KGB, aby ho vykonala východonemecká alebo bulharská tajná služba. Pápež podporoval Solidaritu a bol pre Sovietsky zväz nebezpečný.

Túto teóriu známy intelektuál Noam Chomsky v knihe Manifacturing Consent z roku 1988 označil za nepodložené tvrdenie. Spojitosť atentátu so Sovietskym zväzom odmietol v roku 1991 aj vtedajší sovietsky prezident Michail Gorbačov.

Aj samotný pápež počas návštevy Bulharska v roku 2002 prehlásil, že nikdy neveril v spojitosť Bulharov s pokusom o vraždu. V knihe Pamäť a identita z roku 2005 však pápež priznal, že Agca síce strieľal sám, no niekto iný jeho zavraždenie nariadil a plánoval. Pápež videl v Agcovi hriešnika, ktorý bol iba nástrojom v diablových rukách.

O´Sullivan píše, že Agca rozhodne nebol osamelý strelec a mesiace pred atentátom cestoval po Európe a býval v drahých hoteloch. Mal teda rozsiahle finančné prostriedky a skvelého mecenáša. Aj Sullivan uvádza, že najpravdepodobnejším objednávateľom vraždy pápeža bol Kremeľ.

Agcove výpovede boli zmätočné. Uvádzal, že konal sám, aby vzbudil pozornosť a zapísal sa do dejín. Neskôr napríklad tvrdil, že mu tak prikázal vodca iránskej revolúcie ajatolláh Rúholláh Chomejní. Sullivan na margo jeho rozporuplných tvrdení uvádza, že „buď fantazíroval alebo zámerne rozširoval chaos.“ Hovorilo sa dokonca aj o sprisahaní z vnútra Vatikánu voči pápežovi, no tieto fámy sa nepotvrdili a zostali v rovine konšpiračných teórií.

Atentátnik Agca dostal v roku 2000 milosť aj na pápežovú žiadosť, no pred tureckými orgánmi sa musel zodpovedať za vraždu novinára z roku 1979. Na slobodu sa dostal až v roku 2011. Pápež Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005 a o pár rokov na to bol katolíkmi svätorečený.

Bez ohľadu nejasné pozadie atentátu pápež Ján Pavol II. do dejín vstúpil nielen ako významná náboženská osobnosť, ale zároveň ako osobnosť s veľkým spoločenským a politickým vplyvom. Aj vďaka nemu padla vo východnej Európe železná opona a komunizmus, skončila studená vojna a postkomunistické krajiny sa mohli slobodne nadýchnuť a vykročiť na cestu prosperity.

Titulný obrázok – wikimedia