Bežne som mával na tele modriny a škrabance. Muž opisuje vzťah, v ktorom zažíval domáce násilie
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
„Takto pred rokom som bol troska,“ hovorí 34-ročný Patrik z Bratislavy, ktorého príbeh v skratke zaznel už v nedávnom texte o rozchodoch. Na otázku, čo bolo preňho poslednou kvapkou vo vzťahu, vtedy odpovedal: „Keď mi snúbenica zlomila prst. Bolo to druhýkrát, čo som jej vinou skončil na pohotovosti. Obeťou domáceho násilia som bol dva a pol roka. Spätne by som si nastavil hranice omnoho vyššie a pri prvom fyzickom útoku by som vzťah ukončil.“
Hoci sa v článku nenachádzalo jeho priezvisko, blízki ho v ňom aj tak spoznali. „Prišla za mnou najlepšia kamarátka a povedala mi: ,Paťo, konečne o tom hovoríš, som hrdá, aký pokrok si za rok spravil.‘“ Iní z jeho okolia zasa reagovali prekvapene: „Vraj vedeli, že sme mali vo vzťahu problémy, ale netušili, že to bolo až takto vyeskalované.“
Pár ľuďom sa Patrik zdôveril sám tri mesiace pred rozchodom. „Vtedy som bol už v koncoch. Nevedel som, čo mám robiť, tak som skúšal do toho zapojiť aj iné osoby.“ Spätne hodnotí, že práve vlastná otvorenosť mu veľmi pomohla. Po ukončení vzťahu navyše vyhľadal terapeutku. „Začal som si uvedomovať, ako sa cítia ďalší ľudia, ktorí sú obeťami domáceho násilia. Ako vzniká napríklad štokholmský syndróm. Ako doma fungujú ženy – povedzme s manželom alkoholikom. Postupne som si spájal, prečo od neho neodídu hneď.“
Konkrétne zo svojej skúsenosti vymenúva, že stále cítil potrebu bývalú partnerku obhajovať a nachádzať dôvody, ktoré by jej slovné a fyzické prejavy ospravedlnili. „Trvalo mi, kým som si uvedomil, ako vysoko som bol ochotný posunúť latku. Nahováral som si: ale ešte sa nestalo toto a ešte sa neudialo toto.“
Ak pociťujete duševnú nepohodu alebo ste v náročnej životnej situácii, kedykoľvek sa môžete obrátiť na linky pomoci, ktoré sú spísané pod týmto odkazom.
Okrem toho považoval nefungujúci vzťah za svoje zlyhanie. „Keby som urobil niečo inak alebo lepšie, zrazu by nastal zázračný moment, od ktorého by sme sa už mali dobre. V tom čase som to bral takto.“ Jeho postoj pritom pramenil aj z niečoho iného. „Bol som odchovaný na tom, že musím makať, inak ma tento svet zožerie. Neskôr mi terapeutka vysvetlila, že to zo mňa spravilo vorkoholika.“
Pracovný vorkoholizmus začal Patrik aktívne riešiť ako problém, keď mal 26 rokov, no spočiatku si neuvedomoval, že sa uňho prejavuje aj v iných životných oblastiach. „Väčšina ľudí si predstaví len to, ako som v minulosti robil šestnásť hodín denne. Ale zo mňa sa tiež stal vzťahový vorkoholik. Mal som na seba extrémne nároky. Preto som aj k partnerskému vzťahu pristupoval tak, že musím tie problémy nejakým spôsobom vyriešiť. Musím to prekonať.“
Bratislavčana zároveň neprekvapuje, že muži o zažitom domácom násilí nehovoria často. „Žijeme primárne v patriarchálnej spoločnosti, kde otec je proste chlap, skala, nemá emócie a neplače. Takže rozumiem, prečo sa táto téma takmer neotvára.“
Podľa Patrika o nej však treba hovoriť a samému mu to pomáha. „Chcem, aby ľudia nemuseli zažívať to, čo som zažíval ja. Alebo ak to zažívajú, aby z toho dokázali odísť.“ O svojej skúsenosti nám porozprával u nás v redakcii. Pre citlivosť príbehu neuvádzame jeho celé meno a takisto sme zmenili krstné meno jeho bývalej partnerky.
Ako na hojdačke
Patrik a Simona sa spoznali vo firme.
